O Lutherovi trochu inak

O Lutherovi trochu inak

Socha Martina Luthera v Drážďanoch. Foto: flickr.com/luftholen

Kritický pohľad na pôsobenie Martina Luthera od medievalistky Charlotte Allenovej.

31. októbra bolo 500. výročie toho, ako Martin Luther (údajne) pribil svojich 95 téz na dvere kostola vo Wittenbeskom kaštieli, a spustil tak reformáciu. V roku 1999 katolíci a luteráni spolu vyfajčili teologickú fajku mieru, keď vydali spoločné vyhlásenie, že sa obe tieto vetvy kresťanstva vlastne zhodujú práve na tom, pre čo sa Luther rozišiel s Katolíckou cirkvou: že „ospravedlnenie“ – čiže odpustenie ľudských hriechov prostredníctvom Kristovej spásnej moci – sa dá dosiahnuť len pomocou Božej milosti, a nie ľudských zásluh, ako tvrdili (či zdalo sa, že tvrdia) niektorí katolíci. A potom 19. októbra tohto roku spravil taliansky biskup Nunzio Galantino, generálny sekretár talianskej biskupskej konferencie, ďalší krok a vyhlásil, že Luther dokonca nebol ani len heretik a že reformácia bola „dielom Ducha Svätého“. Ja by som síce až tak ďaleko nešla – no cítim akúsi ekumenickú povinnosť povedať o Martinovi Lutherovi čosi pekné.

Taliansky biskup Nunzio Galantino vyhlásil, že Luther dokonca nebol ani len heretik a že reformácia bola „dielom Ducha Svätého“. Ja by som až tak ďaleko nešla. Zdieľať

Problém je však v tom, že je ťažké na niečo prísť. Človek nemusí vyznávať freudizmus od zeleného stola v štýle Mladého muža Luthera, aby prišiel k záveru, že Luther nebol v poriadku. Bol arogantný, zaujatý len sám sebou, preceňoval vlastnú dôležitosť – a myslel si, že svet sa točí okolo neho osobne, lebo je múdrejší a duchovne vyspelejší než ktokoľvek iný.

Po dosiahnutí plnoletosti trávil svoj čas váhaním, čo má so sebou robiť (a mrhal peniaze svojho otca na školné na univerzite) v dobe – neskorý stredovek –, keď si mladí muži v jeho veku nemohli váhanie dovoliť, lebo väčšina z nich zomierala krátko po štyridsiatke. A keď potom nakoniec vstúpil do augustiniánskeho kláštora (čo bolo jedno z jeho typických melodramatických gest: Už ma „nikdy viac“ neuvidíte), asi desaťročie sa váľal v mizérii, lebo nemohol získať záruku, že jeho duša bude spasená – hriech proti kresťanskej cnosti nádeje.

Keď prišlo na „reformovanie“ Cirkvi po roku 1517, Lutherovi v skutočnosti nešlo o to, aby povedzme zastavil predávanie odpustkov či aby ho už „nikdy viac“ nikto nevidel. Luthera bolo vidieť. A to všade: bratríčkoval sa s mocnými nemeckými kniežatami, ktoré mali problém s cisárom Svätej rímskej ríše, a pomáhal im na všetky strany konfiškovať kláštory (nemal ani len jednu peknú spomienku na augustiniánov, s ktorými celé tie dlhé roky žil?), a zlomyseľne prenasledoval anabaptistických predkov milých amišských dám, ktoré u nás na farmárskom trhu predávajú geneticky neupravované rajčiny.

Do svojho nemeckého prekladu Pavlovho listu Rimanom vložil pred slovo „viera“ slovo „len“ a z Jakubovho listu sa snažil spraviť spis druhej kategórie, lebo spomína dobré skutky. Zdieľať

Luther hlásal sola scriptura, no keď mu Biblia nepasovala do jeho teológie, pokojne si ju prekrúcal. Do svojho nemeckého prekladu Pavlovho listu Rimanom vložil pred slovo „viera“ slovo „len“ a z Jakubovho listu sa snažil spraviť spis druhej kategórie, lebo spomína dobré skutky. A keď prišlo na ženbu, nemohol sa uspokojiť s nejakou peknou dcérou nemeckého mešťana. Musel sa oženiť s bývalou mníškou, Katharinou von Bora, ktorú on osobne vylákal z kláštora.

Môže byť niečo ešte krikľavejším spôsobom proti Katolíckej cirkvi? Párik sa presťahoval do skonfiškovaného kláštora, čo bolo, ako keby ste vyhnali svojho suseda, aby ste mu mohli zabrať dom. Luther bol vlastnoručne zodpovedný za hromadné ničenie stredovekého umenia nevyčísliteľnej hodnoty, keď nespočetní novopečení luteráni rozšafne vybielili fresky vo svojich bývalých katolíckych kostoloch a obrazy svätých hodili do ohňa. Ešteže Luther nebol Talian, takže pár Giottov nám zostalo.

Takisto mal zvláštnu posadnutosť skatológiou a dosť záchodové reči, keď prišlo na urážanie nepriateľov, čo robieval často, lebo si ich narobil veľa. Vrcholom všetkého je jeho zúrivosť voči Židom. Pravda, keď prišlo na zaobchádzanie so Židmi, katolíci v stredoveku neboli veľkí machri, no nikto z nich aspoň nenapísal traktát s názvom O Židoch a ich klamstvách, ktorý patril medzi obľúbené knihy Juliusa Streichera.

Dávam klobúk dolu pred mnohými, mnohými svedkami pulzujúcej kresťanskej viery mimo Katolíckej cirkvi. Len keby to celé nezačal Martin Luther. Zdieľať

Martin Luther nevynašiel vianočný stromček. Nenapísal „Away in a Manger“ (vianočná koleda občas pripisovaná Lutherovi, pozn. red.). Úplne sa mu však podarilo zničiť Halloween, keď ho premenoval na deň reformácie. Úplný suchár. Nemohol radšej pribiť tých 95 téz 30. októbra?

Pri všetkej férovosti vlastne je pár dobrých vecí, ktoré sa o Martinovi Lutherovi dajú povedať. Tu je ich zoznam:

- Predávanie odpustkov bol naozaj zlý nápad. Kiežby sa zastavil pri tom.
- Bol oddaný svojim deťom. To je pekné.
- Katharina von Bora vraj varila vynikajúce pivo – no stavím sa, že sa to naučila v kláštore.
- „Hrad prepevný je Pán Boh náš“ (ktorý Luther naozaj napísal) je úžasný hymnus.
- J. S. Bach bol najväčší skladateľ, aký kedy žil. Søren Kierkegaard bol jeden z najväčších teológov. Dietrich Bonhoeffer bol jeden z najušľachtilejších kresťanských mučeníkov.
- Súčasní luteráni, ktorí spravili zo stredozápadu baštu sociálneho konzervativizmu (a vynikajúcich verejných škôl) sú soľou zeme – hoci tie zapekané hríby a želatínové šaláty, ktoré podávajú na svojich komunitných večerách, nie sú úplne ono.

V tejto chvíli si moji protestantskí a evanjelikálni čitatelia asi myslia, že som skrátka len súčasný otec Feeney, ktorý hlava-nehlava nadáva na „oddelených bratov“, ako ich my katolíci v súčasnosti nazývame. Nie je to tak. Môj manžel je protestant! Dávam klobúk dolu pred bratmi Wesleyovcami, Williamom Wilberforcom, C. S. Lewisom, Billym Grahamom, evanjelikálnym anglikánskym biblistom N. T. Wrightom a mnohými, mnohými inými svedkami pulzujúcej kresťanskej viery mimo Katolíckej cirkvi. Nesúhlasím s ich chápaním toho, čím je alebo by mala byť Kristova Cirkev, no nachádzam hlboké stotožnenie sa s ich intenzívnym vzťahom k samotnému Kristovi.

Len keby to celé nezačal... Martin Luther.

Charlotte Allenová
Autorka získala doktorát z medievalistických štúdií na Catholic University of America a je autorkou knihy The Human Christ: The Search for the Historical Jesus (Ľudský Kristus. Hľadanie historického Ježiša). Píše stĺpčeky pre First Things a pravidelne píše pre Weekly Standard, Acculturated a Wall Street Journal.

Pôvodný text: Lamenting Luther’s Reformation.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo