Cesty k láske: Výchova k láske

Cesty k láske: Výchova k láske

Flickr.com/satoru kobayashi

Deťom musíme neustále poskytovať príležitosť konať skutky lásky a nesebeckosti a v tom ich povzbudzovať. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

„Otcovia, ... svoje deti ... vychovávajte ... prísne a napomínajte ich v Pánovi.“ (Ef 6,4)

Snaha či túžba po láske, po čnosti, ktorá je zo všetkých najväčšia a najkrajšia, no i najťažšia, sa začína u väčšiny ľudí až v zrelších rokoch, ba často až potom, keď nastáva jeseň pozemského života a ich dušou začnú prenikať miernejšie, tichšie želania a myšlienky, podobné smutnému lúčiacemu sa babiemu letu.

Nejeden človek, keď zostarne, začne myslieť na podstatnejšie veci, než boli tie, ktorými sa zaoberal dovtedy. Niektorí tak robia preto, lebo stoja nad ruinami zničeného života. Zničili si ho, pretože svoje sily a snahy investovali do nesprávnych vecí. Neboli múdri.

No Božia milosť účinkuje aj cez hriech a preto títo ľudia, ak sú jej schopní načúvať, dokážu povstať ako bájny Phoenix z popola a svoj život si začať budovať znova, no tentoraz už na solídnejších hodnotách. A nie je málo tých, ktorí po takomto páde a povstaní načierajú skutočne hlboko a mieria na veci, ktoré sú naozaj podstatné. Zo svojho hriechu a dávnej ľahkomyseľnosti sa poučili. A tak sa dajú na cestu lásky.

Sú však aj takí, ktorí síce nestoja nad zničeným životom, no jednako čím ďalej, tým viac a nástojčivejšie začnú pociťovať, že ich život im je schopný ponúknuť viac, než im ponúkol doposiaľ. Títo ľudia potom začnú triediť svoje priority a sústreďovať sa postupne na to, čo je podľa ich nového poznania naozaj podstatné. A čo je podstatnejšie než láska?

Prečítajte si tiež:
Cesty k láske: Snaha Zdieľať

Sú to ľudia, na ktorých azda najlepšie pasujú slová apoštola Pavla z jeho Veľpiesne o láske z trinástej kapitoly Prvého listu Korinťanom: „Keby som hovoril ľudskými jazykmi aj anjelskými, a lásky by som nemal, bol by som ako cvendžiaci kov a zuniaci cimbal. A keby som mal dar proroctva a poznal všetky tajomstvá a všetku vedu a keby som mal takú silnú vieru, že by som vrchy prenášal, a lásky by som nemal, ničím by som nebol. A keby som rozdal celý svoj majetok ako almužnu a keby som obetoval svoje telo, aby som bol slávny, a lásky by som nemal, nič by mi to neosožilo...“ (13,1-13).

Pavol tu jasne naznačuje, že v porovnaní s láskou nič nemá cenu, všetko je to len slabý vývar, bezcenné veci, gýče. Najpodstatnejšia vec na svete, za ktorú sa oplatí zaplatiť všetkým, hoci i vlastným životom, je láska. Pre mnohých ľudí v druhej polovici života je toto skutočný životný objav a sú takí, ktorí idú za ním tak nástojčivo, ako len vládzu, aby ho dosiahli, nech by ich to stálo čokoľvek.

Nikdy teda nie je neskoro začať s láskou. Vždy je možné obrátenie a začiatok je možný v každom veku a v každom stave. Toto je pre mnohých radostná zvesť. No aj napriek tomu, že to tak je, predsa najlepšia je – ako hovoria lekári – prevencia. Človek nemusí upadnúť do choroby, aby si cenil zdravie. Človek nemusí prísť ku krachu svojho života, aby si začal uvedomovať, v čom spočíva skutočná hodnota. Dobre je, keď nič nepokazí, nepohnojí, nezničí. Prevencia je múdrosť života. Už do života, pred plným nasadením mám jasné zásady, ktoré chcem praktizovať, aby môj život bol prežitý dobre a aby to bol život hĺbky.

„Najpodstatnejšia vec na svete, za ktorú sa oplatí zaplatiť všetkým, hoci i vlastným životom, je láska.“ Zdieľať

Iným prirovnaním je vojak. Vojak cvičí preto, aby keď príde do boja, bol zdatný, zručný a aby si počínal obratne a zvíťazil. Všetky vlastnosti, ktorým sa naučí na cvičisku, sú mu požehnaním na bojisku. Ale nielen tam. Ony sú mu pomôckou a dobrými sprievodcami už na tom cvičisku. Pretože aj keď zlatá chvíľa, v ktorej sa ukáže, čo vie, nastane až na bojisku, už dnes je tým, čomu sa naučil, pretvorený. Už samotné cvičisko – už dnes – robí z vojaka iného človeka.

Nedávno som pozeral jeden dokumentárny film o príprave námorných dôstojníkov v slávnej Námornej akadémii v Livorne, v Taliansku. Okrem iných ľudí, ktorých vo filme „spovedali“, sa vyjadrovali aj občania mesta. Tí sa o študentoch a absolventoch školy rozprávali len v superlatívoch. Študent tejto námornej akadémie bol synonymom dôstojnosti, úslužnosti, noblesy, dobrých mravov a pevnej disciplíny. Aj keď možno neprišlo k vojne, v ktorej by mohli naplno uplatniť to, čo vedeli, predsa to, čomu sa títo dôstojníci naučili, im dobre slúžilo už dnes.

Tak je to aj s nami, ktorí nie sme vojaci, no ktorí sa predsa len potrebujeme pripravovať na život lásky. Aj keď sme si povedali, že život lásky je možné začať kedykoľvek, predsa je dôležité, aby sa toto úsilie začalo už zjari každého ľudského života. Každá dobrá vec potrebuje svoj čas – a pre takú dobrú vec, ako je rast duše k vynikajúcej veľkosti dokonalej dobroty, sú roky druhej polovice nášho života príliš krátke. A aj keď to nie je neskoro, predsa čím skôr začneme, tým lepšie.

Je to tak ako s učením cudzieho jazyka. Kedykoľvek sa ho človek môže začať učiť, no v mladosti je jeho jazyk tvárnejší a jeho myseľ ako špongia, ktorá prirodzene nasáva nové informácie a tieto v nej zostávajú natrvalo. Vo vyššom veku je to ťažšie. Akcent človek nikdy nestratí a aj svoju slovnú zásobu si bude rozširovať len s veľkou námahou a aj to v obmedzenom množstve.

„Každá dobrá vec potrebuje svoj čas – a pre takú dobrú vec, ako je rast duše k vynikajúcej veľkosti dokonalej dobroty, sú roky druhej polovice nášho života príliš krátke. A aj keď to nie je neskoro, predsa čím skôr začneme, tým lepšie.“ Zdieľať

S láskou je to podobne. Totiž iba v mladosti je duša ešte málo zarastená, nie je takpovediac zdrevnatená a stvrdnutá; mladý pníček nemá ešte na sebe a v sebe vo vnútri tú minulosť, ktorá ako stuhnutá kôra a tvrdé drevo obklopuje najvnútornejšie šťavy a odkláňa ich od pravého smeru; starému stromu, ktorý sa za tridsať alebo päťdesiat rokov stal uzlovitým a pokriveným, je zaťažko sa znova narovnať a rásť priamo dohora k nebeskému svetlu, ku ktorému ho to vo vnútri pobáda.

Toto prirovnanie, ktoré sa vypĺňa pri každom duševnom raste, ukazuje sa pravdivým najmä tam, kde by duša rada rástla do dokonalej dobroty. „Musíme sa učiť milovať“, hovorí istý filozof, „musíme sa učiť byť dobrotivými od mladosti. Ak nám na cvičenie týchto citov neposkytne príležitosť výchova alebo náhoda, stane sa naša duša suchou, ba dokonca nebudeme schopní ani len pochopiť tieto nežné city láskyplných ľudí.“

Nestretáme sa s niečím podobným nielen vo svojom okolí, ale dokonca i v sebe samých? Často si kladieme otázku, keď vidíme dobrého človeka: čo z toho má, že je taký dobrý? Prečo to robí? Či nie je vari slaboch alebo hlupák? Človek, ktorému do srdca nevštepovali hodnotu dobroty a láskavosti, ju nikdy nepochopí a aj keď sa z nej nemusí priamo vysmievať, bude sa mu – hlavne v tomto arogantnom a sebeckom svete – zdať bláznovstvom.

No aj keď nastane obrátenie, predsa: kto bol počas dvadsať alebo tridsať rokov vo svojom myslení neprívetivý a nedôverčivý, vo svojom cítení ľahostajný alebo pomstychtivý, vo svojom konaní sebecký a bezohľadný, bude potrebovať veľa námahy, ak sa chce zrazu stať dobrým človekom, kým svoj život a rast upraví do nového smeru. Božia milosť síce robí zázraky, ale od námahy nás ani Boh nešetrí. Šťastný je ten, čo sa už od mladosti usiloval zamieriť k nebeskému svetlu lásky!

Pravda, ani mladá myseľ nerastie sama od seba priamo týmto smerom. Aj keď ju nehatí nijaká vlastná minulosť, predsa má účasť na nepriaznivej minulosti ľudského pokolenia: na dedičnom hriechu, ktorý sa neustále usiluje zatláčať rast duše do nepravého a nesprávneho smeru. A hoci sú tieto zábrany a prekážky v detstve oveľa menšie než tie, ktoré má dospelý a duševne zrelý človek, jednako dieťaťu – na rozdiel od dospelého – chýba sila vytrvalej vôle, aby sa vedelo vysporiadať s týmito odpormi, s náchylnosťami k sebectvu, k pomste a podobným chybám.

„Božia milosť síce robí zázraky, ale od námahy nás ani Boh nešetrí. Šťastný je ten, čo sa už od mladosti usiloval zamieriť k nebeskému svetlu lásky!“ Zdieľať

Chýba mu znalosť ľudí a duše, aby ihneď rozpoznalo tieto prevrátené smery vo vlastnej vôli a konaní. A chýba mu zrelosť ducha, aby si správne uvedomilo hodnotu a krásu lásky a aby si na základe tohto vedomia hľadalo a určilo správny smer rastu. Slovom: mladému, neskúsenému stromčeku treba pomáhať, treba ho vychovávať k láske a dobrotivosti, k veľkému prikázaniu nášho náboženstva. „...Otcovia, ... svoje deti ... vychovávajte ... prísne a napomínajte ich v Pánovi.“

Tu je úloha rodičov enormná. Veľa môžu vykonať, no i veľa pokaziť. Duša dieťaťa je ako plastelína: je tvárna a formovateľná. No ak sa to nerobí alebo sa tvaruje do zlých tvarov, dôsledky sú nepredstaviteľné. Faktom je, že tento nezvyčajne dôležitý cieľ pozitívnej výchovy a formácie mladého človeka sa často zanedbáva, a to aj v hlboko veriacich rodinách.

Žiaľ, ani v mnohých z nich nie je láska často na prvom mieste veľkého výchovného cieľa. So všetkou vážnosťou sa zdôrazňuje napríklad usilovnosť, úprimnosť, poriadkumilovnosť a poslušnosť, ale láska je deťom iba zriedka vštepovaná s podobnou premyslenosťou a vytrvalosťou, ako je to pri iných čnostiach. No a to, že medzi presvedčene veriacimi a poctivými ľuďmi sa objavuje veľa nelásky a to – ako sa domnieva P. Faber –, že zbožní ľudia sú zriedka dobroprajní, by pre všetkých vychovávateľov malo slúžiť ako naliehavá výstraha na zamyslenie a na spytovanie si svedomia.

Skutočný vychovávateľ napríklad nehľadí na náchylnosť detí k neláske iba ako na nevinnú maličkosť. Ak sa to stane raz, povedzme, že to prehliadne alebo dieťa upozorní možno len nenápadne na to, že tu čosi neštimovalo. Ale ak sa to stane viackrát a začne sa z toho stávať zvyk, zoberie to ako vážne varovanie a dá to pred dieťaťom na sebe i poznať.

„Duša dieťaťa je ako plastelína: je tvárna a formovateľná. No ak sa to nerobí alebo sa tvaruje do zlých tvarov, dôsledky sú nepredstaviteľné.“ Zdieľať

Správny vychovávateľ sa omnoho viac zarazí napríklad nad sebeckosťou, s akou si dieťa nárokuje väčšiu polovicu jablka, menšiu polovicu práce, nad pomstychtivosťou, s akou dieťa žaluje na svojho protivníka, nad bezohľadnosťou, s akou ruší iných pri hre, než nad lžou alebo vzdorovitosťou, hoci ani tieto posledné nie sú ľahké previnenia. Dieťa musí z jeho tváre vyčítať, že tieto chyby sú naozaj veľké, že sú smutným nešťastím a ponižujúcou ohavnosťou ľudského charakteru; a keď treba, použije všetky prostriedky a stupne prísnosti a trestu, len aby dieťa presvedčil, že vec je naozaj závažná.

Tu sa ukazuje múdrosť mnohých vychovávateľov, ktorí často v bolesti vlastného srdca dieťa potrestajú – samozrejme, adekvátnym spôsobom – len aby mu dali najavo, že vec je vážna a nemôže byť prehliadnutá. V tomto bode sa trocha zastavím. Totiž na ňom vidíme pekne vysvetlené aj vykúpenie človeka zo strany Boha. Ľudia občas namietajú: „Prečo Boh zobral previnenie človeka tak vážne, že bolo potrebné vykúpenie? Prečo musel poslať svojho Syna, aby zomrel na kríži? Nemohol vinu človeka len tak ľahko odpustiť?“

V istom kráľovstve vraj bola veľmi rozšírená korupcia. Ničila životy ľudí. Kráľ sa preto rozhodol čosi s tým spraviť. Vyhlásil, že každý, kto bude prichytený pri korupcii, bude potrestaný 40 palicami na dereši. Bol to ťažký trest, lebo ho prežili iba tí telesne najzdatnejší. Mnohým sa tento zákon kráľov nepáčil, preto sa ho snažili presvedčiť, aby ho zrušil. Kráľ však trval na ňom, pretože vedel, že v jeho kráľovstve inak nenastane pre jeho poddaných prosperita. Jeho veľmoži, ktorí boli skorumpovaní najviac, sa preto rozhodli, že kráľa presvedčia inak.

„Buď rodič vhodne potrestá dieťa, ktoré si tým uvedomí závažnosť svojho správania, alebo trest prevezme na seba, s rovnakým efektom pre dieťa.“ Zdieľať

Zamerali sa na kráľovu matku. Stalo sa, že ju raz prichytili pri korupcii. Kráľa, keď ho na to upozornili, postavili pred ťažkú dilemu: spalicovať matku a tak ju vlastne zabiť alebo nespalicovať a tak zákon spochybniť a tým vlastne dať zelenú korupcii. Rozhodol sa pre to prvé. Všetci užasli nad jeho tvrdosťou: ide zabiť vlastnú matku kvôli nejakému zákonu. Keď ale prišlo k výkonu trestu a matka bola vyzvaná, aby si ľahla na dereš, ľahol si naň on a on sám namiesto svojej matky prijal od exekútora 40 palíc. Nakoľko bol telesne zdatný, trest vydržal a prežil. Takto bola zachránená i matka i zákon. A matka si pod vplyvom toho, čo sa stalo, asi ľahko uvedomila, čo urobila.

Takto nejako konal Boh, keď trest neodpustil, ale on sám vo svojom Synovi sa rozhodol trpieť namiesto nás, aby tak potvrdil platnosť zákona lásky, ktorý potrebujeme predovšetkým my, a tak by mal konať aj rodič, ktorý pokladá zákon lásky za najdôležitejšiu vec na svete. Buď vhodne potrestá dieťa, ktoré si tým uvedomí závažnosť svojho správania, alebo trest prevezme na seba, s rovnakým efektom pre dieťa.

Samozrejme, vychovávať neznamená iba orezávať výhonok. Oveľa dôležitejšie je zveľaďovať, podporovať a opatrovať dobro samotné. Vychádzajúc zo skúsenosti a z poznatkov o detskom veku, ktoré hovoria napríklad aj tom, že mnohé veci sa inak vyvíjajú u chlapcov a inak u dievčat, budeme im približovať veľkosť, krásu a dôležitosť dobroty srdca a nezištnosti a budeme sa usilovať oduševniť ich pozemskými a večnými dôvodmi za veľké prikázanie našej viery. Dôležité je inšpirovať, animovať ich a zapaľovať pre lásku. Mladý človek je ľahko zapáliteľný za vec, ktorá má hodnotu. Nech neúnavne zaznieva mladosťou: „Človeče, buď šľachetný, pomáhaj, kde sa dá, buď dobrý!“

Pritom, pravda, nesmieme práve tak ako pri sebavýchove zabúdať, že každý rast potrebuje svoj čas. A tiež, že tu treba aj istý systém či metódu, pomocou ktorej by sa rast a výchova k láske rozložila na úseky. Rast dieťaťa sa musí usmerňovať od jedného úseku k druhému.

Najprv sa treba sústreďovať na veci, do ktorých je dieťa zaangažované priamo, a potom i na tie, ktoré nie sú síce nateraz súčasťou jeho života, ale sa takými môžu stať. Napríklad usmerňujeme jeho pozornosť i na núdznych, ktorí žijú napríklad v cudzine alebo ktorých biedu vnímame len cez médiá. Taktiež ideme od jednoduchších vecí k náročnejším.

Nesmieme zabudnúť ani na to, že rast duševných, ako aj fyzických síl sa najlepšie zrealizuje priamou praktickou prácou a cvičením. Deťom musíme neustále poskytovať príležitosť konať skutky lásky a nesebeckosti a v tom ich povzbudzovať. V nejednej skautskej knihe je napríklad zákon: „Každý deň urob niektorému človekovi nejaký skutok lásky!“

Zaujímavý bol pokus istého anglického združenia učiť deti majetných tried sociálne myslieť a konať. Toto združenie založilo detský spolok pod menom „liga súcitu“, ktorý sa rozšíril po celom Anglicku. Deti sa v tomto spolku zaviazali sporiť v prospech spoločnosti na ochranu detí z vreckového alebo z halierov, ktoré si samy zarobia, nesmú však na tento cieľ vyžobrať peniaze od druhých. Dva razy do roka dostal každý člen sporiteľnú kartu, na ktorú si zaznamenával usporené sumy spôsobom zodpovedajúcim detskému chápaniu.

Mnoho tisíc korún, ktoré si deti ročne takýmto spôsobom odtrhnú od úst v prospech chudobných, nie sú zaiste najdôležitejším a najväčším ziskom týchto spolkov mládeže. Najdôležitejším je to, že deti a mládež sa cez takéto skutky a projekty formujú a vychovávajú.

„Človek dobroty nielenže robí dobro, ale dokáže ľahko spracovať i zlo, ktoré jemu samému niekto iný vykoná.“ Zdieľať

Bruno Ferrero vo svoje knižke Ale veď máme krídla píše o jednej mamke, ktorá si raz vykračovala so svojím dieťaťom po meste. Vtom vidia vedľa cesty chudobnú ženu, vystierajúcu k okoloidúcim svoju ruku. Vedľa nej k zemi sa chúlilo malé, zamastené dieťa v šatách, ktoré boli preň evidentne priveľké. Dieťa sa stále držalo mamy za ruku. Zrazu sa zarazilo a uprene sa zahľadelo na chudobného chlapčeka. Potom sa pozrelo na koláč, ktorý držalo v ruke, a obrátilo pohľad k mame, akoby žiadalo o dovolenie. Mama súhlasila jemným prikývnutím. Dieťa natiahlo ruku k malému cigánčaťu a darovalo mu svoj koláč. Potom pokračovalo v ceste, drobčiac po maminom boku.

Okoloidúci, ktorý to celé videl, sa prihovoril: „Teraz mu kúpite iný koláč, však? A ešte väčší!“ Matka jednoducho odvetila: „Nie.“ „Nie? Prečo?“ „Lebo ten, kto daruje, niečoho sa zrieka.“ Toto je výchova. Môžeme si byť istí, že toto dieťa, keď bude dospelé, bude dieťaťom dobroty, darovania, dobroprajnosti a lásky.

Na záver by som chcel oceniť mnohých z vás, mladých, ktorí ste pre mňa osobne symbolom a príkladom dobroty a lásky. Niekedy sa pri mnohých z vás divím, ako ste k tomu prišli!? Určite výchovou, určite vlohami a iste aj sebavýchovou. Prichádza mi na myseľ výrok jedného „realistu“, ktorý sa raz vyjadril, že v dnešnom svete ľudia dobroty nemajú šance prežiť. Dnes vraj prežijú len tí, ktorí majú široké lakte.

Odpoveď je však pravdepodobne úplne opačná. Dnes prežijú iba ľudia dobroty. Tí so širokými lakťami sa navzájom vykynožia. Človek dobroty nielenže robí dobro, ale dokáže ľahko spracovať i zlo, ktoré jemu samému niekto iný vykoná. Otrasie sa a ide ďalej – konať dobro. Mnohí z vás ste takí: dobrí od kosti. Ďakujem vám, že ste mi inšpiráciou a želám vám, aby ste vo svete „reality“ nezdrsneli.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo