Cesty k láske: Náboženstvo lásky

Cesty k láske: Náboženstvo lásky

Foto: Flickr.com/Ivica Pavičić

Naše šťastie sa nachádza len v službe iným. Nikdy nie v zahľadenosti do seba ani nie vo vládnutí nad inými. Píše Milan Bubák v pokračovaní svojho cyklu o láske.

„Aj vy si máte jeden druhému nohy umývať. Dal som vám príklad...“ (Jn 13,14)

Kto zamýšľa plaviť sa pozdĺž morských brehov a ostrovov života, aby všade zveľadil a ešte viac rozšíril svoj zlatý náklad lásky a tak nakoniec s ťažkým, drahocenným nákladom vplával do večnosti, musí mať na svojej palube vodcu a kormidelníka: náboženskú vieru. Bez nej sa poväčšine každý čoskoro vráti do prístavu pohodlného sebectva.

Ktorá viera však, ktoré konkrétne náboženstvo nám je schopné poslúžiť ako vodca a kormidelník na tejto našej ceste života lásky? Máme vo svete toľko náboženstiev! Ktoré z nich je tým najpravejším vodcom a kormidelníkom?

Dovoľte mi, aby som spolu s vami o tejto téme pouvažoval. Dúfam, že vás bude aj zaujímať porovnanie svetových náboženstiev. Ktoré náboženstvo je teda tým „NAJ“ náboženstvom, keď ide o lásku: v teórii i praxi.

Pred istým časom ma z jedného časopisu poprosili, aby som odpovedal v rubrike pre čitateľov na jeden list, ktorý im prišiel. Išlo o list mladej dievčiny Beáty, ktorá si pýtala radu, ako pomôcť svojej 19-ročnej priateľke, ktorá od svojich 15 rokov doslova hltá knihy východných mysliteľov a náboženstiev, no ktorá sa pod ich vplyvom čím ďalej, tým viacej ponára do stavu depresie, izolovanosti, osamelosti a postoja apatie voči životu.

Tento fenomén je v súčasnosti dosť rozšírený. Nielen vonku, hlavne na Západe, ale čím ďalej, tým viac aj u nás. Ide o jav, ktorý by sme mohli charakterizovať takto: ľudia hľadajú veľmi nástojčivo a intenzívne šťastie. Keďže ten hlad po šťastí je veľký, hľadajú všade.

Prečítajte si tiež:
Vlohy k láske Zdieľať

Hoci sme na Slovensku kresťanská civilizácia, z tých či oných príčin svoje odpovede práve v kresťanstve nehľadajú (nepoznanie kresťanstva; sklamanie sa v kresťanstve: v tom, ako kresťania žijú, ako pristupujú k ľuďom kresťanskí predstavitelia; rozpačité dejiny kresťanstva... a pod.), ale hľadajú ich v náboženstvách alebo myšlienkových prúdoch mimokresťanských.

No dosť často sa stane, že to, čo si nakoniec zvolia ako cestu k šťastiu, ich privedie do pasce. Ak nemáte správneho vodcu, ktorý by vám pomohol rozlíšiť tú správnu cestu, môžete skončiť zle. Aj keď mnohí ľudia majú opačný názor, predsa faktom zostáva, že východní myslitelia nebudú schopní naplniť našu túžbu po šťastí. Prečo? Preto, lebo nemieria na podstatu. Neponúkajú totiž lásku. Jediným zdrojom šťastia je láska. Myslím, že o tom nepochybuje nikto. Východné náboženstvá, aj keď nesporne majú svoju hodnotu, nie sú vo svojej podstate náboženstvami lásky.

Pozrime sa trocha na ne a skúsme si ich zhodnotiť. Trocha sa dotknem aj iných náboženstiev ako východných – prirodzených, židovstva a islamu –, no iba trocha; hlavnú pozornosť budem venovať východným, lebo ľudia dnes dosť uvažujú práve o nich a je preto dôležité aby práve v týchto mali jasno.

Chcem však pripomenúť, že to, čo tu budem hovoriť, berte kriticky, pretože aj ja vás môžem zvádzať – tak to iste mnohí o kresťanstve dnes hovoria – nesprávnym smerom. Ja si síce nemyslím, že kresťanstvo je nesprávny smer, presne naopak, ale mládež je dnes podozrievavá a vy zaiste chcete, aby som to obhájil. Poďme teda na to.

V prvom rade treba povedať, že východné náboženstvá sú charakterizované predovšetkým tým, že tam ide o náboženstvá bez viery. Človek sa snaží, pachtí, usiluje a v tomto všetkom je sám. Nikto, ani človek ani žiadne dáke božstvo (ak ho to-ktoré náboženstvo má) neprichádza človeku na pomoc.

Ďalšou charakteristikou je to, že človek sa vo svojom snažení zameriava úplne a totálne len na seba samého. Iní sú pre človeka len okrajovou realitou. Nie je tu teda princíp lásky k ľuďom. Je jasné, že takýmto spôsobom nie je možné dosiahnuť šťastie.

Východné náboženstvá by sme mohli vo svojej podstate rozdeliť na dve skupiny: čínske a indické. Tieto sa veľmi líšia. Čínske náboženstvá sú azda najviac reprezentované náboženstvami taoizmus a konfucionizmus. Cieľom taoizmu je predĺženie života a vylepšenie jeho kvality.

Niektorí sú presvedčení, že toto sa dá dosiahnuť predovšetkým tým, aké jedlo ješ. Podľa nich isté jemné prvky v tele sú nesmrteľné a môžu sa uchovať tým, že sa jedia špeciálne obilniny alebo požívajú prirodzené narkotiká. Iní sa zasa viac zameriavajú na fyzické cvičenia a dýchacie techniky. No najdôležitejším prvkom taoizmu je meditácia a teória vesmíru. Od tejto má taoizmus aj meno. Tao znamená cesta. Taoisti pod ňou chápu predovšetkým cestu prírody: harmonický pohyb nebies, pravidelné striedanie sa ročných období, poriadok v raste a vývoji živých vecí a pod.

Táto cesta prírody je dobrá a perfektná, a keď sa zachováva, všetko sa udržuje v harmónii, naopak, keď sa nezachováva alebo nerešpektuje – či už zásluhou zlých ľudí, alebo démonov –, nastáva chaos. Táto myšlienka ide až tak ďaleko, že taoisti pokladajú dokonca i umenie a civilizáciu – vrátane cvičenia sa v čnostiach – za narušenie prírody a prehrešenie sa proti Tao.

„Východné náboženstvá, aj keď nesporne majú svoju hodnotu, nie sú vo svojej podstate náboženstvami lásky.“ Zdieľať

Pre taoistov spôsob, ako dosiahnuť dlhý život, je dostať sa naspäť do harmónie s cestou (Taom), s prírodou, a to tak, že sa človek vzdá všetkých svojich snáh a zhonu a že sa utiahne do samoty a začne praktizovať meditáciu. Dôležitou je v taoizme aj myšlienka protikladov, dvoch opačných prvkov Yang a Yin. Podľa taoistov každá aktivita je súhrou týchto protikladov (svetlo-tma, chlad-horúčava, mužskosť-ženskosť, aktivita-pasivita...). A tieto dva protiklady sa musia dať do vyváženosti a tak do harmónie.

Konfucionizmus na druhej strane nehovorí o podriadenosti prírode a o stotožnení sa s ňou, ale o jej ovládnutí, o skrotení prírody. Preto obsahuje množstvo rád, ktoré sú akýmsi etickým kódexom, ako žiť dobre svoj život a ako dosiahnuť pocit, že žijem naozaj vynikajúco. Konfucionizmus bol – aspoň vo svojich počiatkoch – etickým kódexom, určeným však nie pre bežný ľud, ale skôr pre kráľov a členov šľachty. Týchto jeho zakladateľ Konfúcius učil správaniu, ktoré by z nich vychovalo čínskych džentlmenov.

Aj keď by sa mohlo zdať, že zámerom Konfúcia bolo učiť týchto ľudí etikete, nebolo to celkom tak: jeho zámerom bolo viesť svojich žiakov k tomu, aby sa stali „ľuďmi v tom najlepšom“, t. j. aby zo seba vytiahli ten najlepší možný potenciál a tento rozvinuli do plnosti. Najsilnejšou myšlienkou pre Konfúcia bola myšlienka synovskej úcty. Išlo  nielen o úctu k rodičom, ale aj o úctu k predkom, tradíciám. Z toho potom vyplynula úcta predkov, ktorou sú Číňania známi.

Konfucionizmus nie je náboženstvom v pravom zmysle slova. Jeho cieľom nebol večný život, ale výchova „superčloveka“. Zlé správanie nebolo urážkou proti božstvu, ale bolo jednoducho zdrojom hanby. Neskôr sa však konfucionzmus na náboženstvo vyvinul, pretože nasledovníci začali Konfúcia postupne ctiť ako božstvo a začali mu prinášať i obete.

Obe tieto čínske náboženstvá vychádzajú z predpokladu, že život človeka je v jadre dobrý. Všetko stojí iba na snahe o jeho vylepšovanie.

„Hoci sme na Slovensku kresťanská civilizácia, z tých či oných príčin svoje odpovede práve v kresťanstve nehľadáme.“ Zdieľať

Indické náboženstvá majú iný postoj k dosiahnutiu šťastia. Nie vo vylepšovaní života, ale v úteku od neho. Základné náboženstvá sa nazývajú hinduizmus a budhizmus. Hinduizmus má za cieľ dosiahnutie oslobodenia od ziel prítomného života a dosiahnutie stavu, v ktorom by už nebolo žiadne utrpenie. Hinduisti nevnímajú utrpenie ako niečo, čo sa dá odstrániť za pomoci napríklad medicíny alebo zmeny spoločenského poriadku. Podľa nich utrpenie vyplýva prirodzene z toho, že človek je v tomto svete, a tak jediným východiskom je útek z toho sveta.

Dôležité v učení hinduizmu sú dva body: 1) „Pravé ja“ človeka spočíva výlučne vo vnútornej realite, t. j. v duši. Nie je to spojenie duše a tela. 2) Smrť tela neznamená koniec života človeka, ale je to prechod duše do iného tela. Žiadne iné náboženstvo vo svete nekladie takú veľkú dôležitosť do duše človeka ako hinduizmus. Symbolom ľudskej existencie je koleso (samsara), ktoré sa neustále točí (cyklus reinkarnácie). Ak človek žije dobrý život, bude reinkarnovaný do vyššej formy, napríklad ako člen vyššej kasty. Ak jeho život bol zlý, bude reinkarnovaný do nižšej formy, dokonca do zvieraťa alebo hmyzu.

Cieľom života je prerušenie tohto nekonečného cyklu reinkarnácií, keď sa človek nebude už znova inkarnovať a keď konečne dosiahne stav trvalého pokoja. Tento stav sa nazýva mokša. Toto sa dosiahne rozličnými spôsobmi, napríklad náboženskými rituálmi, dôsledným vykonávaním si svojich povinností, čo má zabezpečovať udržovanie kozmického poriadku (tu je podobnosť z taoizmom), poriadok v rámci kastového systému a tiež prísnym asketizmom, keď si človek trénuje svoje telo, často extrémnymi praktikami.

No najslávnejším spôsobom, ako dosiahnuť mokšu, je joga. Je to úsilie pomocou meditácie dosiahnuť nadvládu duše nad telom a postupne prerásť do stavu úplnej prázdnoty, keď by si človek uvedomoval, že nie je ničím, že nie je jedinečným jedincom, že jednoducho splýva s brahmom, s ktorým splývajú všetci ľudia.

Budhizmus, ktorý sa oddelil od hinduizmu, sa sústreďuje na osvietenie. Jeho cieľom je nirvána. Z hinduizmom má spoločnú myšlienku konania si povinností, myšlienku odplaty za život (zlý či dobrý) a reinkarnáciu. No na rozdiel od hinduizmu budhizmus tvrdí, že koreňom každého utrpenia je túžba a koreňom túžby nevedomosť. Preto sa má človek za pomoci meditácie dostať do stavu osvietenia, v ktorom by spoznal, že nič nemá zmysel. Toto je nirvána, stav, keď nejestvuje žiadne bytie. Nirvána je tiež preseknutím cyklu nekonečných znovuzrodení.

Čo je vlastne nirvána? Je to úplne niečo iného než hinduistická mokša či konečný stav pokoja duše. Budhizmus totiž neverí v existenciu duše. Slovo nirvána preto znamená doslova: zahasenie alebo lepšie sfúknutie, ako keď sfúkneme oheň sviečky. Máme pokušenie povedať, že toto je vlastne totálny koniec jestvovania človeka. No podľa Budhu to tak nie je. Podľa neho to je konečné rozbitie samsary (kolesa reinkarnácií), oslobodenie sa od všetkých ziel života, a to tak, že sa zahasia všetky túžby človeka. Človek nebude mať už nijaké túžby. Už nebude mať čo horieť.

Budhizmus je podľa toho veľmi nefilozofický systém, ktorý sa obmedzuje iba na praktické otázky týkajúce sa toho, ako žiť život. Kategoricky odmieta všetky otázky týkajúce sa konečných realít. Inými slovami, viac sa zaoberá cestou, ktorou treba kráčať, ako cieľom, ku ktorému treba kráčať.

Táto cesta obsahuje správny životný štýl. To, čo radí, sa v mnohých ohľadoch podobá na kresťanstvo: napríklad je tu snaha o vyrovnávanie sa s hnevom, pýchou, žiadostivosťou... Nemožno robiť iným zle, a to ani slovami... No toto sú rady len pre začiatok cesty. Cieľom cesty je osvietenie. Dosahuje sa meditáciou. Meditácia je hlavnou aktivitou budhistických mníchov. Meditácia ich privádza do nirvány. Je to aktivita vlastnými silami. Budhizmus je spoliehanie sa len na vlastné sily.

Spomenul som, že okrem východných náboženstiev máme aj náboženstvá prirodzené, ako ich poznáme z dejín starých Inkov, Mayov alebo niektorých domorodých kmeňov Afriky alebo Ázie. Sú to náboženstvá, ktoré vyšli z pozorovania prírody a ich podstatou je vo väčšine prípadov strach: pred prírodou a jej silami, božstvami, ktoré reprezentujú prírodu, často sú tam krvavé rituály a pod.

Okrem prirodzených a východných náboženstiev máme náboženstvá zjavené: židovstvo, kresťanstvo a islam. Židovstvo je nám známe, pretože kresťanstvo vyrástlo na ňom. Jeho zásady sú pre nás posvätné. No treba povedať, že jeho dotiahnutím je kresťanstvo. V ňom bola myšlienka zmyslu, integrity, lásky dotiahnutá do dokonalosti.

Islam vznikol na začiatku 7. storočia a je to zmiešanina židovstva, kresťanstva, prirodzených náboženstiev a myšlienok Mohameda. Slovo islam znamená podriadenosť. Muslim znamená „ten, kto sa podriadi“. Cieľom človeka je totálna podriadenosť Bohu. Boha nevníma islam ako lásku. Boh je totálna veličina, oddelená od nás, a našou povinnosťou je podriadiť sa mu. Otázna je v islame aj myšlienka slobody. Islamskí teológovia o nej diskutujú celé stáročia, no prevažuje myšlienka fatalizmu, t. j. bude, ako mi to Boh určil, a ja sa mám podriadiť.

Čo sa týka smrti, súdu, neba, pekla – vízie islamu sú dosť zaujímavé. Nebo je napríklad predstavené v dosť zmyslovom vnímaní: majestátne záhrady, fontánky, stromy plné ovocia. Spravodliví budú oblečení do jemného zeleného brokátu, budú ležať na pohovkách, budú jesť a piť dosýta, koľko si len želajú, a obsluhovať ich budú mladí v striebornom oblečení. Muky pekla sú opísané veľmi živo a desivo.

„Nie je možné umývať nohy inému a pritom byť zahľadený do seba. Keď umývate nohy niekomu inému, seba sa zriekate.“ Zdieľať

Žiadne z týchto náboženstiev okrem židovstva (v limitovanej forme) nie je náboženstvom lásky. Žiadne. Ktosi sa raz vyjadril, že Matka Tereza musela prísť do Indie z kresťanstva. Z hinduizmu alebo budhizmu by nebola vyrástla. Všetky tieto náboženstvá, ako je možné vidieť z nášho prehľadu, sa buď sústreďujú na vylepšenie človeka, na útek zo seba, na vysporiadanie sa s prírodou, alebo na podriadenosť chladnému božstvu a pod. Žiadne nemá v sebe ani povzbudenie k láske, ani príklad lásky, ani inštrukcie k láske. Aj keď si, samozrejme, tieto náboženstvá vážime a snažíme sa vidieť, čo je v nich pozitívne, táto pointa ostáva. A svet potrebuje najviac lásku.

Samozrejme, vy by ste mohli namietať, že kresťanstvo sa v dejinách nie vždy ukázalo ako náboženstvo lásky. To je pravda. Dôležitá je však otázka: Kto zlyhával: ľudia alebo je chyba v myšlienke? Túto otázku si kladieme napríklad aj teraz v súvislosti s islamom a so svetovým terorizmom. Svet čaká na odpoveď.

V kresťanstve bolo veľa takých, ktorí praktizovali nelásku, ba výslovne nenávisť, velikášstvo, ba i násilie. No toto boli úchylky z kresťanstva. To bol zaiste aj jeden z dôvodov, prečo pápež Benedikt XVI. cítil potrebu napísať encykliku o láske a jeho nástupca František v tom pokračuje. Títo pápeži vo svojich dokumentoch chcú dať jasne najavo, čo je kresťanstvo a čo nie je, čo je s ním kompatibilné a čo nie je.

Ježiš Kristus, zakladateľ kresťanstva, nám svojím učením a hlavne svojím životom jasne ukazuje, v čom presne spočíva vízia kresťanstva. Azda nikde inde to nevidíme výrečnejšie ako na udalosti umývania nôh pri poslednej večeri. Ten obrad je veľmi výrečný a symbolicky bohatý. Nie je možné umývať nohy inému a pritom byť zahľadený do seba. Keď umývate nohy niekomu inému, seba sa zriekate.

Akt umývania nôh je kompletne zameraný na iného. Ježiš umýval nohy svojim apoštolom a cez nich chce umývať nohy ľuďom všetkých čias. Chce ich umývať veriacim i neveriacim, starým i mladým, svätým a hriešnikom, pasákom a prostitútkam, pápežom a biskupom, vládcom i poddaným, bohatým a chudobným, sýtym i hladným, oblečeným i nahým. Chce ich umývať našimi rukami.

My všetci máme byť zapojení do tohto aktu umývania nôh. Potrebujeme to nielen kvôli iným, čo je hlavný motív, ale i kvôli sebe samým: ak chceme nájsť šťastie. Naše šťastie sa nachádza len v službe iným. Nikdy nie v zahľadenosti do seba ani nie vo vládnutí nad inými.

Tento akt umývania nôh je ďalej doplnený aktom delenia sa o chlieb. Je to špeciálny chlieb. Týmto chlebom je Ježiš. Tým sa chce povedať, že v tomto ťažkom akte umývania nôh nie sme sami. Ježiš je s nami, on nás sýti, on z nás tvorí spoločenstvo.

Mnohí z nás na to možno zabudli. To je dôvod, prečo nás naše učeníctvo neuspokojuje. To je aj dôvod, prečo naše učeníctvo neuspokojuje svet okolo nás. Pane Ježišu, daj nám ochotu umývať si navzájom nohy a tak dokonale žiť náboženstvo lásky.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo