Hierarchická štruktúra Východu: patriarcháty

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Hierarchická štruktúra Východu: patriarcháty

Výsek z manuskriptu z 9. storočia zobrazujúci cisára Konštantína pri spaľovaní ariánskych kníh. Foto: wikimedia

Práva patriarchov neboli v 1. tisícročí ani Rímom chápané ako udelený podiel na najvyššej moci vedenia cirkvi.

Hovorili sme už o vyčnievajúcich cirkevných centrách Východu, a tým prichádzame k ďalšiemu veľmi významnému rozdielu medzi Východom a Západom. Na Východe existovali viaceré hlavné cirkvi, ktoré sa nakoniec vyvinuli na patriarcháty. Na Západe bolo jedno jediné centrum – Rím, stolec Petrovho nástupcu a hlavné mesto ríše, ktorý prevyšoval všetko a nakoniec odstránil všetky miestne autonómie, ktoré existovali pôvodne aj na Západe.

Máme tu teda hlboký rozdiel v hierarchickej štruktúre. Východné patriarcháty – Alexandria, Antiochia a Konštantínopol (Jeruzalem nie je pôvodný, vznikol odštiepením od Antiochie) – zodpovedali (a to zaiste nie je náhoda) rozličným kultúrnym okruhom Východu: egyptskému, sýrskemu a gréckemu. Helenistická jednotná civilizácia predsa len nedokázala úplne vytisnúť staršie kultúry. Upozorňuje na to už skorý vznik kresťanskej sýrskej a koptskej (= egyptskej) literatúry. Aj za monofyzitickou opozíciou proti znenávideným gréckym cisárom stál veľký kus sýrskeho a egyptského etnického sebauvedomenia. A tak aj stúpencom cisára sa dala prezývka „melkiti“ (zo sýrsko-aramejského slova malka – kráľ), t. j. stúpenci kráľa, konštantínopolského cisára.

Z čoho pramenia práva východných patriarchov?

Prednostné postavenie hlavných cirkví sa vyvinulo zvykovým právom, ktoré bolo pre Alexandriu a Antiochiu potvrdené v 6. kánone Nicejského koncilu (325). Novému cisárskemu mestu Konštantínopolu bolo 3. kánonom Konštantínopolského koncilu (381) a sporným 28. kánonom Chalcedónskeho koncilu (451) udelené jedinečné osobitné postavenie hneď po starom Ríme. Pápeži bez ťažkostí uznali patriarcháty Alexandriu a Antiochiu, a síce ich práva pravidelne vzťahujú na kánony Nicejského koncilu a odôvodňujú ich ďalej, pravdaže, veľmi napadnuteľnou teóriou o troch petrovských sídlach – Ríme, Antiochii a Alexandrii, pričom pre Alexandriu sa prijíma tradícia, že tamojšiu cirkev založil  Petrov žiak Marek.

No pápeži v celom prvom tisícročí nevznášajú nárok, že udelili týmto patriarchom ich práva ako podiel na pápežskej plnej moci. Pápeži sa dlhú dobu vzpierali proti prednostnému postaveniu Konštantínopolu a jeho zdôvodneniu na základe politického postavenia mesta, no nakoniec ho museli skutočne uznať, aj keď proti vlastnej vôli.

Patriarcháty nesiahajú do apoštolskej doby, vyvíjali sa skôr pomaly v priebehu prvých storočí. Najskôr došlo v Egypte k prednostnému postaveniu biskupa hlavného mesta Alexandrie nad celou oblasťou. To bolo realitou už v 3. storočí. Antiochia, veľká metropola Východu a od Diokleciánovej reformy ríše hlavné mesto politickej diecézy „Oriens“, sa napriek svojmu neodškriepiteľnému apoštolskému pôvodu presadila oveľa pomalšie. Práva spomenuté v 6. kánone Nicejského koncilu neboli bližšie stanovené. V tomto kánone nie je Antiochii prisúdené nejaké presné teritórium ako cirkevné územie. Jeruzalem sa napriek svojmu ďalekosiahlemu vplyvu a svojmu jedinečnému postaveniu materského mesta kresťanstva stal patriarchátom až v roku 451.

Pri utváraní patriarchátov zohrávali rolu rozličné faktory, pričom apoštolský pôvod je len jedným z nich. Tento vývoj si síce božské právo nevyžadovalo, no predsa len bol veľmi primeraný štruktúre cirkvi. Biskupi nie sú izolovaní a nikdy sa necítia ako obyčajné monády, držané pospolu len svojou závislosťou od Ríma. Biskupi tvoria od počiatku v nástupníctve po apoštolskom kolégiu celok a takéto kolégium si vyžaduje hlavu. Potreba jednotného vedenia viedla k regionálnemu združovaniu biskupov pod regionálnou hlavou. Organizácia božského práva – celkový episkopát pod vedením Petrovho nástupcu – nemohla v tej dobe, ako sa tieto veci v skutočnosti mali, stačiť na náležité vedenie cirkvi. Organizácia na regionálnej úrovni bola správna aj preto, lebo sa uchovávala oprávnená vlastná povaha jednotlivých regiónov, zdravý pluralizmus v cirkvi.

Konštantínov krst podľa Rafaela. Zdroj: wikimedia

Patriarcháty vyrástli zdola, neboli založené zhora. Regionálna centralizácia, zoskupovanie jednotlivých biskupských cirkví okolo hlavnej cirkvi ako ich centra, sa ukázala ako vhodná kvôli lepšiemu vedeniu. Tak sa pomaly vyvíjalo zvykové právo, že biskupovi hlavnej cirkvi, ktorý bol neskôr nazvaný patriarchom, sa vyhradili niektoré funkcie, ktoré patrili pôvodne jednotlivým biskupom. Toto zvykové právo vzniklo pravdepodobne tým, že jednotliví biskupi sa mlčky zriekli jednej časti svojich práv v prospech hlavného biskupa. Vznik právoplatného zvyku v spoločenstve predpokladá prinajmenšom mlčanlivý súhlas hlavy tohto spoločenstva, v našom prípade rímskeho biskupa Ríma. Takýto súhlas musíme predpokladať.

Plná biskupská moc v patriarchoch

No práva patriarchov, ako sme už zdôraznili, neboli v 1. tisícročí ani Rímom chápané ako udelený podiel na najvyššej moci vedenia cirkvi. V patriarchoch máme pred sebou skôr biskupskú moc v celej jej plnosti, zatiaľ čo táto biskupská moc je v ostatných jemu podriadených biskupoch jeho patriarchátu obmedzená v prospech patriarchu (porov. k tejto záležitosti Wilhelm de Vries, Rom und die Patriarchate des Ostens, Freiburg/München 1963, s. 7nn.).

Normálne vzťahy medzi Rímom a patriarchátmi spočívali predovšetkým v tom, že pápeži a patriarchovia sa navzájom informovali o zvolení takzvaným „synodálnym listom“, ktorý obsahoval aj vyznanie viery. Pápeži odpovedali na takéto listy tým, že vyjadrovali radosť z uskutočnenej voľby a zvolenému udeľovali svoje spoločenstvo, a tým ho uznávali. Dá sa v tom oprávnene vidieť potvrdenie, lebo bez spoločenstva s Rímom patriarcha nemohol legitímne vykonávať svoj úrad. V každom prípade to však podľa koncepcie tej doby nebolo ustanovenie do úradu alebo prenesenie právomocí. Po doručení synodálneho listu bolo meno patriarchu prijaté do takzvaných diptychov, t. j. do zoznamu osôb, ktoré boli ako živé spomínané počas svätej omše. V gréckych cirkvách tento zoznam prednášal z ambóna diakon. Vyčiarknutie z diptychov bolo symbolom prerušenia vzťahov, t. j. cirkevného rozkolu. Od 5. storočia vydržiavali pápeži v Konštantínopole stáleho zástupcu, nazývaného „apokrisiár“, ktorý bol zvyčajne diakonom.

Rím bol vo všeobecnosti uznaný ako rozhodujúce centrum cirkevného „communia“. To znamená, komu Rím udelil svoje „communio“, ten patril do univerzálnej cirkvi, a komu ho Rím odoprel, ten stál mimo jej spoločenstva. Rímsky biskup bol okrem toho považovaný za najvyššieho strážcu pravej viery. V ostatných veciach prináležala východným patriarchátom ďalekosiahla autonómia. Rím sa miešal do čisto disciplinárnych záležitostí veľmi zriedka a miestnym autoritám prenechával aj formovanie liturgie a kánonického práva.

Odlišnosťou patriarchátov bol daný aj samostatný vývoj cirkevného poriadku. Utváranie vlastného východného práva, ktoré sa odlišovalo od cirkevného práva Západu, sa začalo zákonodarstvom Justiniána (527 – 565) a „Trullského koncilu“, ktorý sa konal v roku 692 v Konštantínopole.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo