Od odlišnosti k rozkolu

Od odlišnosti k rozkolu

Kľúčový moment v dejinách rozkolu medzi kresťanským Západom a Východom. Každá z obidvoch častí cirkvi považovala svoj ráz za to jediné správne a pokúšala sa ho nanútiť tej druhej časti.

Keď existujúce rozdiely nakoniec predsa len viedli ku schizme, potom preto, lebo každá z obidvoch častí považovala svoj ráz za to jediné správne a pokúšala sa ho nanútiť tej druhej časti. Aby sme toto preukázali, museli by sme napísať ucelené dejiny vzťahov medzi latinským Západom a gréckym Východom, čo však v rámci knihy vreckového formátu nie je možné. Preto vytiahneme len niekoľko zvlášť charakteristických epizód, ktoré ukazujú, ako rastúce neporozumenie pre toho druhého stále viac prehlbovalo vzájomné odcudzenie, až sa nakoniec stal smutnou skutočnosťou rozkol.

Veľkonočný spor

Prvým prípadom diskusie kvôli obradom a zvykom bol spor o správny dátum a zmysel veľkonočnej slávnosti. V Ríme, na celom Západe a aj v mnohých oblastiach Východu sa Veľká noc slávila v nedeľu po 14. Nisane (= apríl), zatiaľ čo v provincii Ázia a v niektorých susedných oblastiach sa sviatok prekladal v každom prípade na 14. Nisana, pričom bolo jedno, na ktorý deň týždňa pripadol tento dátum. Išlo pritom aj o odlišné dôrazy pri predmete sviatku.

Pri slávení v nedeľu bolo v popredí zmŕtvychvstanie, ale bez toho, aby sa pritom zabúdalo na utrpenie. 14. Nisan ako termín sviatku poukazoval hlavne na spásne utrpenie, pričom však bez povšimnutia nezostával ani slávny dozvuk v zmŕtvychvstaní. Tieto odlišné zvyky dokázali existovať vedľa seba najskôr bez sporu. Smyrniansky biskup svätý Polykarp šiel do Ríma, aby rokoval o tomto prípade s pápežom Anicétom (155 – 166). Nedošlo k dohode. Ale neznepriatelili sa kvôli tomu a Polykarp odišiel v mieri z Ríma.

Pápež Viktor I., foto: wikimedia

Onedlho sa pápež Viktor I. (189 – 199) pokúšal presadiť rímsky zvyk ako jediný správny v celej cirkvi a bolo by došlo k prerušeniu spoločenstva s cirkvou Ázie, keby nebol Irenej z Lyonu, robiac česť svojmu menu, nevystúpil ako mierotvorca a napomenul pápeža, aby predsa kvôli takej maličkosti neohrozoval pokoj cirkvi. Polykrates z Efezu sa s odvolaním na apoštolskú tradíciu svojej cirkvi zdráhal prijať rímsky zvyk.

Cirkevný historik Sokrates († po roku 439), ktorý informuje o udalostiach, zdôrazňuje, že ani Pán, ani apoštoli nestanovili nič o termíne Veľkej noci, a vyčíta Viktorovi z Ríma, že kvôli tejto záležitosti spôsobuje schizmu. Nikto nemá právo nanucovať svoje vlastné zvyky druhým.

Irenejov Papyrus Oxyrhynchus, ktorý sa momentálne nachádza v knižnici v Cambridge. Foto: wikimedia

Spor o predstave o cirkvi

Rozličné predstavy o štruktúre cirkvi skočili do seba prvý raz pri príležitosti synody v Serdike v roku 342. V meste Serdika, ktoré síce v tej dobe ležalo ešte na území Západu, ale v blízkosti hranice medzi obidvoma polovicami ríše, sa mal uskutočniť ekumenický koncil, ktorý, ako sa dúfalo, mal konečne urovnať spor o arianizme. Zišlo sa tam osemdesiat východných a približne deväťdesiat západných biskupov. Východní biskupi ihneď protestovali proti tomu, aby tam bol prítomný ako koncilový účastník svätý Atanáz, ktorého odsúdila východná synoda v Týre a ktorého rehabilitoval pápež Július.

Východní biskupi v liste biskupom celého sveta vyhlásili, že to znamená pokus zaviesť nový zákon v cirkvi, že totiž východní biskupi by mohli byť súdení západnými biskupmi. Uvalili anatému na Júliusa z Ríma, ktorý právoplatne odsúdenému na Východe opäť otvoril dvere do cirkevného spoločenstva. Východní biskupi opustili na protest mesto. To bol prvý zlom medzi Východom a Západom. Došlo k nemu, pretože Východ jednostranne a skresľujúco zabsolutizoval svoju ideu ríšskej cirkvi, pričom nebral ohľad na západnú predstavu o štruktúre cirkvi a neuznal na božskom práve sa zakladajúce postavenie rímskeho biskupa ako hlavy celkovej cirkvi.

Aj západní konciloví otcovia v Serdike v tej dobe ešte neuznávali neobmedzenú plnú moc rímskeho biskupa v univerzálnej cirkvi. Aj keď pápežovi od počiatku patrila rovnaká plenitudo potestatis, ktorú vatikánska dogma uznala ako z božského práva, predsa len sa musí konštatovať vývoj v poznaní tejto plnosti moci, ba v povedomí samotných pápežov o tejto plnosti moci. V Serdike sa pokúšali presne pozitívno-právne opísať postavenie rímskeho biskupa, ktoré bolo dovtedy známe len skrze zvykové právo. Konciloví otcovia nepriznali pápežovi právo, aby sám v druhej inštancii posudzoval právny spor rozhodnutý východnou synodou, ale len právo nariadiť nový proces na mieste, kam by mohol vyslať aj svojich zástupcov. Odtiaľ je ešte ďaleká cesta k univerzálnej, bezprostrednej, riadnej a biskupskej jurisdikcii pápeža nad celou cirkvou, ako ju stanovil Prvý vatikánsky koncil. Kánony zo Serdiky Východ nikdy neakceptoval. Prvá výmena názorov medzi ríšskocirkevným a pápežskocirkevným princípom viedla k  vzájomnému nárazu obidvoch koncepcií, hoci práva pápeža boli v tej dobe uplatňované ešte veľmi umiernene.  

Mediolanum, staroveké Miláno. Foto: wikimedia

Logickým následkom ríšskocirkevnej predstavy bolo to, že biskupovi hlavného mesta Konštantínopolu musela prináležať prvá priečka medzi všetkými biskupskými stolcami východnej ríše. Tento záver urobil už 3. kánon Prvého konštantínopolského koncilu a potom veľmi sporný 28. kánon Chalcedónskeho koncilu.

Nebolo to nič nové, že cirkevné postavenie mesta má nejako súvisieť s jeho politickým postavením. Tento princíp sformulovala už v roku 341 Antiochijská synoda, keď vo svojom 9. kánone zverila biskupom hlavných miest provincií starostlivosť o celú provinciu. Ani na Západe nebol tento princíp neznámy: biskupský stolec v Miláne skutočne dostal vyššie postavenie, keď sa toto mesto stalo rezidenciou cisára. To isté platí neskôr o Ravenne, ktorá bola dlho sídlom byzantského exarchu. Dokonca aj mimo ríše sa politické hlavné mesto Perzie Seleukia-Ktesifon v priebehu 4. storočia vyvinulo v stolec hlavy celej Perzskej cirkvi.

Pápež Lev Veľký

Avšak Lev Veľký reagoval na 28. kánon Chalcedónskeho koncilu energickým odmietnutím, na jednej strane preto, lebo bol v rozpore s nedotknuteľnými nariadeniami Nicejskéko koncilu, ktorý uznal Alexandriu ako prvý stolec na Východe, na druhej strane preto, lebo v božských veciach rozhodoval podľa svetských hľadísk, v tomto prípade podľa politického postavenia miest, a nie podľa apoštolského-petrovského pôvodu biskupských stolcov, ktorý ako jediný môže odôvodniť prednostné postavenie. Lev oprávnene videl nebezpečenstvo, ktoré spočívalo v ríšskocirkevnom princípe, ktorý bol vyslovený v 28. kánone.

No predsa len sa dá opýtať, či jeho boj a boj jeho nástupcov proti nárokom Konštantínopolu zbytočne neotravoval atmosféru medzi Rímom a Konštantínopolom. Po tom, čo sa Byzancia stala Konštantínopolom, hlavným mestom východnej ríše, sídlom cisára a senátu, nemohla zostať jednoducho sufragánnym stolcom Herakley v Trácii, ako to chcel ešte pápež Gelázius.

Rafaelova freska zobrazujúca stretnutie medzi pápežom Levom Veľkým (sprevádzaného pomocou svätých Petra a Pavla) a barbarským dobyvateľom Attilom. Foto: wikimedia

Keď neskôr Mikuláš I. tituloval konštantínopolského patriarchu iba „konštantínopolský biskup“, tak tento to mohol vnímať ako urážku. A okrem toho, teória o troch petrovských stolcoch: Rím, Alexandria a Antiochia, ktorú používal už pápež Damazus, potom Lev, neskôr Gelázius I., Gregor Veľký, Mikuláš I. a Lev IX. ako bojový prostriedok proti Konštantínopolu, bola krajne napadnuteľná, keďže apoštolský pôvod Alexandrie skrze Petrovho žiaka Marka musíme považovať za problematický a keďže okrem Alexandrie a Antiochie existuje ešte minimálne jeden zaiste petrovský stolec, totiž Jeruzalem, ktorý sa však ponecháva bokom. 

Pápež Gelázius I.

V spore medzi Rímom a Konštantínopolom, medzi pápežskocirkevným a ríšskocirkevným princípom, zohral najdôležitejšiu rolu už viackrát spomenutý pápež Gelázius I. (492 – 496). Bol to on, ktorý ako prvý so všetkou jasnosťou rozvinul učenie o dvoch mociach, kňazskej a cisárskej, pričom každá je príslušná len vo svojej oblasti. To bolo jasné odmietnutie ríšskocirkevnej idey, ktorá vládla v Konštantínopole. Tým bola jasne vyslovená nezávislosť pápežskej moci od cisárskej moci. To bolo potrebné, aby sa zaistila cirkvi nevyhnutná sloboda, a možné to bolo preto, lebo v tej dobe pápež žil pod nadvládou gótskeho kráľa Theodoricha, takže bol úplne nezávislý od cisára.

Výklady tohto pápeža sú tak zásadne dôležité pre celé nasledujúce obdobie, že ich tu chceme uviesť doslovne. Gelázius píše cisárovi Anastáziovi v roku 494: „Dve sú moci, vznešený cisár, ktoré v najvyššom postavení riadia svet: posvätná autorita biskupov a cisárska moc. Bremeno kňazov je o to ťažšie, že oni musia skladať účty pred Božím súdom dokonca aj za kráľov ľudí. Lebo viete, najmilostivejší Synu, že hoci dôstojnosťou presahujete celé ľudské pokolenie, jednako zbožne kloníte šiju pred správcami Božích vecí a očakávate od nich prostriedky k spáse duše. Takisto uznáte, že pri prijímaní nebeských sviatostí, keď sú udeľované náležite, podľa posvätného poriadku, ste pokorne berúcim, a nie rozkazujúcim. V týchto veciach ste teda závislý od úsudku kňazov a nesmiete ich podrobovať svojej vôli. Keď totiž v oblasti štátno-právneho poriadku aj predstavení náboženstva ochotne uznávajú, že je Vám z božského nariadenia zverená cisárska moc, a preto aj oni majú preukazovať poslušnosť Vašim zákonom, aby azda vo svetských veciach neboli proti Vašej jedinej smerodajnej autorite, aké radostné, tak sa Vás pýtam, či musíme poslúchať tých, ktorí boli ustanovení k vysluhovaniu úžasných tajomstiev? Preto: tak ako na biskupov padá veľká zodpovednosť, keď v službe Bohu mlčia tam, kde by mali hovoriť, tak pre počúvajúcich to znamená veľké nebezpečenstvo, keď sa, čo Boh zakazuje, stanú pyšnými tam, kde by mali poslúchať.“

Tieto výklady majú celosvetový historický význam, pretože sa tu prvý raz jasne rozvíja učenie o dvoch mociach a cisárskej moci sa vytyčujú hranice. To bolo určite potrebné. Ale rozhodnosť, s akou Gelázius vyzdvihoval pápežské stanovisko a v protiklade ku skorším pápežom upieral cisárovi akýkoľvek význam v cirkevnej oblasti, mohla ohroziť mier medzi Západom a Východom.

Pápež Gelázius a rozdelenie moci. Foto: wikimedia

Gelázius píše Anastázovi: „Cisár je synom cirkvi, ale nie je biskupom cirkvi. Vo veciach viery sa má len učiť, a nie vyučovať. Cisárovi patria výsady politického postavenia. Od Boha ich dostal k vedeniu štátnych záujmov. Preto sa napriek tomuto Bohom udelenému daru nemá stať nadutým  a nemá siahať za hranice poriadku ustanovené nebom. Podľa Božej vôle vedenie cirkvi prináleží biskupovi, a nie svetskej moci. Ak je táto svetská moc veriaca, potom Boh chce, aby sa podriadila jeho cirkvi a jeho biskupom.“ – Svetská moc je teda zatienená duchovnou mocou. Gelázius vynáša na svetlo plnosť pápežskej moci ako zaiste nikto iný pred ním: „Táto celá cirkev na zemi vie, že stolec blaženého Petra má právo rozviazať, čo bol zviazané výrokom akéhokoľvek biskupa. Má právo vynášať rozsudok nad celou cirkvou, zatiaľ čo nikto si nemôže dovoliť posudzovať jeho rozsudok.“

Gelázius sa teda ako samojediný a neobmedzený pán cirkvi postavil na odpor cisárskemu pánovi cirkvi, ktorému ešte aj Levom Veľkým uznaný 17. kánon Chalcedónskeho koncilu priznal vplyv aj v cirkevných veciach. Pre Gelázia je „posvätnou“ autoritou len tá kňazská, ktorá nachádza svoj najvyšší výraz v pápežstve. Cisár má len úlohu chrániť cirkev podľa jej usmernení. V tej dobe však na Východe nebola ochota prijať takého učenie.

Geláziovi sa nepodarilo ani obnoviť akakiánskou schizmou narušený mier medzi Východom a Západom. Gelázius požadoval od konštantínopolského patriarchu, v ktorom videl len jednoduchého sufragána Herakley, aby sa vo všetkom riadil podľa úsudku Apoštolského stolca v Ríme a aby podával tomuto stolcu správu o všetkom, čo sa udeje na Východe. Gelázius neponecháva v platnosti základný hierarchický pohľad Východu. V roku 496 píše biskupom Dardánie: „Museli sme sa smiať, pretože chcete, aby Akákiovi prináležala výsada, pretože je biskupom cisárskeho mesta.“ Prvky z Geláziovho listu sa dostali do Pseudoizidorských dekretálií a tak pôsobili ďalej. Kardinál Humbert zo Silvy Candidy, ktorý zohrával takú nešťastnú rolu pri definitívnom rozkole v roku 1054, vytiahol z týchto listov veľký počet kánonov pre svoju právnu zbierku. – V dobe pápeža Gelázia teda v plnej sile zahorel boj okolo otázky, či pápežská alebo ríšska cirkev. Spôsob, ako sa na obidvoch stranách viedol tento boj, otriasol jednotou cirkvi.

Predošlé príspevky od Wilhelma de Vriesa, na ktoré nadväzuje článok, ktorý ste práve dočítali, nájdete tu.

Vybral a preložil otec Ján Krupa. Vychádza so súhlasom vydavateľa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo