Kristologické spory: akakiánska schizma

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Kristologické spory: akakiánska schizma

Mierový záver roku 519 sa javil ako triumf pápežskej koncepcie cirkvi, ale v roku 527 nastúpil k moci jeden z najenergickejších zástupcov idey ríšskej cirkvi.

Geláziov pontifikát spadá úplne do obdobia akakiánskej schizmy. Treba niečo povedať o význame tohto cirkevného rozkolu. Jeho príčinou bolo ustanovenie Konštantínopolom v očiach Ríma monofyzitického, a teda heretického patriarchu v Alexandrii, totiž Petra Monga. Petros Mongos prijal cisárom Zenonom v roku 482 vyhlásenú formulu jednoty, „Henotikon“, ktorej duchovným otcom bol konštantínopolský patriarcha Akákios. Preto ho Konštantínopol uznal za pravoverného. Ale v Ríme sa uvažovalo inak a vyčítalo sa Petrovi Mongovi, že je stúpencom Eutycha odsúdeného na Chalcedónskom koncile. Pápež Simplicius (468 – 483) ihneď protestoval proti prijatiu heretika Petra Monga do cirkevného spoločenstva pravoverných a žiadal, aby ho zrušili. Simplicius hneď potom zomrel. Jeho nástupca Félix III. (483 – 492) poslal delegáciu do Konštantínopolu a vyzval Akákia, aby sa zodpovedal pred tribunálom pápeža. Legáti sa v Konštantínopole, ako sa to tak často stávalo v dejinách, spreneverili svojmu povereniu a uznali Petra Monga za pravoverného. Keď sa vrátili do Ríma, exkomunikovala ich rímska synoda pod predsedníctvom pápeža. Rovnaká synoda vyhlásila Akákia za zosadeného, pretože udržiaval spoločenstvo s heretikom Petrom Mongom. To bol otvorený zlom medzi Rímom a Konštantínopolom. Tento rozkol mal trvať až do roku 519. Zlyhávali všetky pokusy o zmierenie, až kým sa ku kormidlu v Konštantínopole nedostal cisár Justín, ktorý jasne a jednoznačne vystupoval za Chalcedónsky koncil.

Nebol to len boj o moc

V tomto spore ide o otázku viery, a nebol to len boj o moc medzi Rímom a Konštantínopolom, ako sa to niekedy podávalo. V Ríme boli presvedčení, že Petros Mongos je heretik, a preto konštantínopolskí patriarchovia, ktorí boli s ním a jeho rovnako heretickými nástupcami v spoločenstve, boli podozriví z herézy. Rím neprerušil vzťahy s Konštantínopolom, pretože Konštantínopol – presne vyjadrené protiprávne, podľa ľúbosti – zosadzoval a znova ustanovoval patriarchov v Alexandrii. Ak by šlo len o to, tak by sa dalo hovoriť o boji o moc. Ale išlo o vieru: Petros Mongos bol v očiach Ríma heretikom, stúpencom Eutycha. Preto pápeži neústupne zotrvávali v presvedčení, že si plnia svoju povinnosť, že totiž ochraňujú čistotu viery. Nechýbali pokusy o zmierenie. Stroskotávali dokonca aj v čase, keď bol patriarchom v Konštantínopole Euphemios (490 – 496), ktorý bol bez akejkoľvek pochybnosti pravoverným stúpencom Chalcedónskeho koncilu. Pápež Félix sa zdráhal vstúpiť do spoločenstva dokonca aj s ním, pretože v Konštantínopole nesúhlasili s požiadavkou Ríma, aby bolo Akákiovo meno vyškrtnuté z diptychov.

Pápež svätý Simplicius (468 – 483) protestoval proti prijatiu heretika Petra Monga do cirkevného spoločenstva pravoverných. Foto: wikimedia

Bol Petros Mongos heretikom?

Kvôli posúdeniu celého sporu sa musíme najskôr pýtať, či Petros Mongos bol skutočne heretikom. V Ríme sa to bez rozmýšľania predpokladalo, pretože Petros hovoril o jednej prirodzenosti v Kristovi. No nehovoril aj nad akékoľvek podozrenie z herézy povýšený svätý Cyril z Alexandrie o „jednej vtelenej prirodzenosti Boha Slova“? Dioskora neodsúdili na Chalcedónskom koncile ako heretika. Celý spor s neskorším monofyzitizmom bol, ako dnes jasne vidíme, z veľkej časti sporom o slová, tragickým sporom, ktorý, žiaľ, dodnes odtrhol mnohých správne veriacich ľudí od univerzálnej cirkvi. V tej dobe v Ríme, ako ani inde, ešte nechápali, že pod rozličnými slovami môže byť myslený ten istý obsah viery. Rím požadoval od Východu prijatie svojej formuly viery, ktorá bola k tomu ešte formulou Chalcedónskeho koncilu. To viedlo ku schizme.

Odlišná optika Východu

Na Východe sa pozeralo na tieto veci celkom inými očami. Petros Mongos prijal formulu jednoty cisára Zenona, „Henotikon“, a preto bol v očiach Byzantíncov pravoverný. Lebo táto formula bol pravoverná. Veď ju predsa vydal cisár zo svojej plnej moci najvyššej hlavy cirkvi. Nepotreboval k tomu koncil a biskupov.  Mimochodom, bol to dôležitý precedentný prípad pre neskoršiu dobu. Teda opäť tu bol účinný východný ríšsko-cirkevný princíp. Kto by sa bol odvážil obviniť z herézy viditeľného zástupcu Boha na zemi, vládcu pomazaného Bohom? Henotikon sa vyhol sporným výrazom „jedna prirodzenosť“ alebo „dve prirodzenosti“, neodmietol výslovne Chalcedónsky koncil, no ani ho neprijal bezpodmienečne. Túto formulu prijala prevažná väčšina biskupov východnej ríše. Odmietali ju len úplne radikálni monofyziti.

Prijal ju dokonca aj Severos, patriarcha Antiochie (512 – 518), skutočný otec neskoršieho, čisto verbálneho monofyzitizmu. V očiach Byzantíncov bol pravoverný ten, kto akceptoval túto formulu. Odsúdenie Petra Monga a Akákia Rímom bolo podľa názoru Grékov nespravodlivé. Rozsudok nad patriarchom hlavného mesta podľa predstavy Byzantíncov neprislúchal pápežovi, ale všeobecnému koncilu. Ak teda Rím vypovedal spoločenstvo s Východom, tak tento akt sa zakladal – stále v očiach Byzantíncov – na falošných predpokladoch a bol preto bezvýznamný. Bezpodmienečná autorita pápeža vo veciach viery a absolútna potrebnosť spoločenstva s hlavou celkovej cirkvi neboli v tej dobe v Konštantínopole jasne poznané. Samozrejme, že sa tam vtedy necítili ako schizmatici a ešte menej ako heretici, no ani neobviňovali Západ z kacírstva.

V tomto spore išlo v podstate znovu o výmenu názorov o správnom chápaní cirkvi. Opäť tu proti sebe nezmieriteľne stáli pápežskocirkevný a ríšskocirkevný princíp. V Konštantínopole neboli ochotní prijímať rozkazy z Ríma. So všetkou surovosťou sformuloval toto stanovisko cisár Anastáz (491 – 518) v liste pápežovi Hormizdovi z 11. júla 517, v ktorom sa uvádza: „Keď určití ľudia, ktorí odvádzajú svoj úrad od samotných apoštolov (t. j. pápež), z neposlušnosti zanedbávajú uskutočňovanie takého zbožného učenia, tak potom nevieme, kde môžeme stretnúť učiteľský úrad milosrdného Pána a veľkého Boha... Keď nás urážajú a nemajú za nič, to môžeme zniesť; no nemôžeme si nechať rozkazovať.“ Anastáz sa tu nebráni proti politickým prechmatom pápeža – o tom nebola reč –, ale proti jeho náboženskej autorite, ktorá sa mu javí ako neúnosná. Cisár zásadne odmieta rozkazovačné zasahovanie pápeža na Východe.

Pri obnovení spoločenstva s Rímom v roku 519 za pápeža Hormizdu a cisára Justína Byzantínci síce uznali v slávnej Formula Hormisdae autoritu pápeža, no v žiadnom prípade nepripustili, že sa predtým mýlili vo viere. Boli presvedčení, že to nebol ten prípad. Takisto nepripustili, že Akákios bol odsúdený právom. Patriarcha Ján dal formule predhovor, v ktorom sa zdôrazňuje, že Starý a Nový Rím sa zhodujú vo viere. Vo formule únie, ktorú prijal Konštantínopol, bol vynechaný úryvok o odsúdení Akákia. Kvôli im drahému mieru Byzantínci akceptovali vyškrtnutie Akákia z diptychov. 

Pápež svätý Hormidz (450 – 523), foto: wikimedia

Ríšska cirkev proti pápežskej cirkvi v čase Justiniána (527 – 565) 

Mierový záver roku 519 sa javil ako triumf pápežstva a pápežskej koncepcie cirkvi. Ale už pápež Hormizdas akoby tušil, že s nástupom novej vlády v Konštantínopole sa napriek všetkej ústretovosti treba obávať ešte väčších ťažkostí než predtým. Síce pozdravil cisára Justína v liste z 26. marca 519 ako „Ezechiáša našej doby“ a chválil prílišnými slovami jeho zásluhy na odstránení schizmy. Ale v tom istom liste predsa len zaznieva starosť o budúcnosť, keď nabáda cisára, „aby nepoľavil v takom dobrom počínaní“.

Táto starosť bola oprávnená. Ihneď potom nastúpil na cisársky trón v roku 527 jeden z najtypickejších a najenergickejších zástupcov ríšskocirkevnej idey: Justinián. Jeho ideálom bola jednota. Jednota navonok: preto sa pokúša znovu dobyť stratené časti ríše na Západe. Jednota vo vnútri štátu: k tomu podstatne patrila aj jednota vo viere, teda odstránenie monofyzitického rozkolu. Cestu k tomu určuje cisár ako Bohom vyvolený najvyšší veliteľ jednej kresťanskej spoločnosti, ktorej cirkev je len jedným aspektom. Cirkev bude bezohľadne tlačená do jednotného štátu, keď sa napríklad odváži skrížiť jeho plány.

Najkrajší kresťaský chrám na svete Chrám sv. Múdrosti v Konštantínopole. Foto: wikimedia

Justinián síce zdôrazňuje svoju bázeň pred Apoštolským stolcom v Ríme, ale v prípade potreby vie rozlišovať medzi týmto stolcom a tým, ktorý na ňom sedí. Toho môže nechať zajať, ako to urobili v roku 537 s pápežom Silvériom a o niekoľko rokov neskôr (545) s jeho nástupcom Vigíliom. Na toho môže vyvíjať najťažší tlak dovtedy, kým neprijme cisárom navrhnutú formulu viery. Vigílius, ktorého zavliekli do Konštantínopolu a tam s ním násilne zaobchádzali, nakoniec podpísal, ale za výslovného bránenia Ch alcedónskeho koncilu, 11. apríla 548 odsúdenie „Troch kapitol“ (Učenia Teodora z Mopsuestie, Teodoreta a Ibasa z Edessy), aby však ihneď nato pod tlakom opozície za Západe stiahol svoj podpis. Vigílius sa zdráha zúčastniť sa na koncile roku 553 v Konštantínopole, no predsa len nakoniec z prinútenia uzná jeho dogmatické rozhodnutia. Tu Východ nanucoval, a síce brutálnou silou, Západu svoju koncepciu cirkvi, ideu ríšskej cirkvi, ako ju rozvinul Justinián v novele 105 a v predhovore k 6. novele.

V novele 105 sa píše: „Cisár je poslaný Bohom ako živý zákon ľuďom.“ To platí aj vo veciach cirkvi, a kto sa neprispôsobí tomuto zákonu, a hoci je to aj najvyšší kňaz, ktorý sedí na Petrovom stolci v Ríme, ten pocíti hnev všemohúceho Pána štátu a cirkvi. V predhovore k 6. novele sa síce rozlišujú biskupský úrad a cisárska moc. Ale je to vec aj cisárskej moci, aby sa starala o zachovávanie vierouky. Pred biskupmi má cisár najväčšiu úctu. Sú povinní modliť sa za neho. V ostatnom sa cisár bude starať aj o cirkev, zvlášť o udržanie čistoty učenia. Tieto myšlienky sú v diametrálnej opozícii k ideám pápeža Gelázia o dvoch mociach.

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo