Boj proti titulu „ekumenický patriarcha“

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Boj proti titulu „ekumenický patriarcha“

Ekumenický patriarcha Bartolomej slúži slávnostnú svätú archijerejskú liturgiu v Chráme svätého Rastislava v Bratislave v máji 2013. (Foto: TASR/Pavel Neubauer)

Nemusíme brať toto slovo doslovne, znamená približne niečo také ako „super-patriarcha“.

Smutné udalosti obdobia vlády cisára Justiniána bezpochyby prispeli k prehĺbeniu odcudzenia medzi Západom a Východom, pretože ten silnejší, tentoraz Východ, chcel nanútiť tej druhej časti svoj ráz a svoje idey.

K novým treniciam medzi Východom a Západom došlo za pápeža Gregora Veľkého (590 – 604), ktorý namietal proti titulu „ekumenický patriarcha“, ktorý používal konštantínopolský patriarcha Ján Pôstnik. 

Slovo „ekumenický“ sa na Západe prekladalo pojmom „univerzálny“, a tak existovalo podozrenie, že v tomto titule spočíval nárok na nadvládu nad celkovou cirkvou, čo pápež, samozrejme, nemohol nechať tak. Ale aj keď sa pod „ekuménou“ rozumela iba Byzantská ríša, a teda „ekumenický patriarcha“ bol toľko čo „ríšsky patriarcha“, pápež s tým nemohol súhlasiť; lebo aj Rím patril k ríši, ale aj patriarcháty Alexandria a Antiochia patrili k ríši, a boli by sa predsa ohradili proti nadvláde konštantínopolského patriarchu, keby tento aj skutočne v tej dobe už častejšie aj tam uplatňoval svoju autoritu. 

"Ani táto kontroverzia určite neposlúžila mieru. Pýtame sa, či bol tento spor skutočne nevyhnutný." Zdieľať

Pravdaže, tento titul sa používal prinajmenšom už v čase cisára Justiniána (527 – 565), ktorý ho vo svojej zbierke zákonov pravidelne dáva konštantínopolskému patriarchovi, a Rím to nechal tak bez toho, aby protestoval. Až Pelágius II. (579 – 590) namietal proti tomuto označeniu. Aj samotný Gregor vystúpil až 5 rokov po svojom zvolení v roku 595 proti tomuto titulu a viedol potom proti nemu veľmi energický boj, v ktorom konštantínopolskému patriarchovi vyčítal pýchu a povýšenectvo. Aj neskorší pápeži odmietli tento titul. Lev IX., pre ktorého písal škriepny kardinál Humbert zo Silvy Candidy, v jednom liste Michaelovi Kerullariovi nazval tento titul „svätokrádežným osobovaním“. 

Ani táto kontroverzia určite neposlúžila mieru. Pýtame sa, či bol tento spor skutočne nevyhnutný. Dalo sa pochopiť urážlivý titul napokon aj správne. Anastáz Knihovník († 879) si dal tú námahu – avšak takmer 300 rokov po Gregorovi Veľkom –, aby sa raz v samotnom Konštantínopole informoval o význame tohto titulu. Informuje o tom vo svojom „Predhovore k aktom 7. synody“. Odpovedali mu: Gréci nazývajú svojho patriarchu „ekumenický“, „nie ako keby bol predstaveným celej zeme, ale pretože predsedá určitej časti zeme, ktorá je obývaná kresťanmi; lebo čo Gréci nazývajú „ekuména“, to Latiníci nenazývajú jednoducho „orbis“ (zem), ale aj „habitatio“ alebo „locus-habitabilis“ (obývaná oblasť)“. 

Gréci nazývali svoje generálne synody niekedy aj „ekumenické“. Alexandrijský patriarcha je chvíľami nazývaný aj „ekumenický patriarcha“. Nemusíme teda brať toto slovo doslovne, znamená približne niečo také ako „super-patriarcha“, čím konštantínopolský patriarcha v Gregorovej dobe už skutočne bol.  

Ríšsko-cirkevný a pápežsko-cirkevný princíp v spore o monoteletizmus

Storočie po Gregorovi Veľkom je naplnené sporom o monoteletizmus. Opäť sú to byzantskí cisári, ktorí bezohľadne ako „kňazi – cisári“, ako najvyšší páni aj cirkvi,  chcú občas brutálnou mocou nanútiť Západu a pápežovi svoje z herézy prinajmenšom podozrivé vieroučné formuly, zrodené z politickej potreby získať monofyzitov. Potom k tomu v 8. storočí pribudol ešte ikonoklazmus. 

Toto sústavné duchovné znásilňovanie, ktoré prichádzalo z Byzancie, napokon otriaslo pápežmi vo vernosti ríši. Žičila tomu politická situácia. Cisári, ktorí boli silne zaneprázdnení bojom proti Arabom na Východe, sa už nedokázali starať o Itáliu tak, ako by bolo treba. A tak sa pápeži v zúfalstve nad Byzanciou nakoniec obrátili na nastupujúce sily Západu vo Franskej ríši. Tento rozhodujúci obrat pápežstva sa uskutočnil okolo polovice 8. storočia a znamená politický zlom s Východom, ktorý takmer nutne musel mať za následok cirkevný rozkol. 

Pápež Gregor Veľký. (wikimedia.org)

Podnetom k monoteletizmu bola politická situácia v ríši. Na začiatku 7. storočia dobyli Peržania široké byzantské územia: Sýriu, Palestínu a Egypt. Tamojší monofyziti našli teraz konečne pri nových pánoch pokoj a mier, ktorý nemali pod byzantskou vládou. Už neboli utláčaní kvôli svojej viere. Keď teraz Hieraklios dobyl späť tieto provincie, považoval za bezpodmienečnú politickú potrebu uspokojiť monofyzitov, aby ich takto vnútorne získal späť pre ríšu. Pokúšal sa o to najskôr s formulou monoenergizmu: jedna energia, jedna činnosť v Kristovi. Potom sa vzdal tohto riešenia a dospel k novému: jedna vôľa v Kristovi.

Bol to patriarcha Sergius, ktorý napísal novú vieroučnú formulu, nazvanú „Ekthesis“, ktorá zakazovala hovoriť o jednej alebo dvoch aktivitách v Kristovi, ale zato presadzovala jedinosť vôle v Bohočlovekovi. Túto novú formulu prijal a uložil všetkým veriacim v roku 638 koncil, ktorý Sergius zvolal do Konštantínopolu. Heraklios požadoval aj od novozvoleného pápeža Severína podpis pod Ekthesis, a síce ako podmienku pre povolenie k vysviacke.

Severín, zvolený v roku 638, bol vysvätený až v apríli 640, ale bez toho, aby podpísal Ekthesis. Zomrel už v auguste toho istého roka. Jeho nástupca Ján IV. uskutočnil v Ríme koncil, ktorý odsúdil monoteletizmus ako herézu. Heraklios musel krátko pred smrťou (641) priznať, že celá jeho náboženská politika bola neúspechom.

Svoj vrchol dosiahol boj o monoteletizmus za cisára Konštanca II. (641 – 668). V roku 649 vydal nový vieroučný edikt, nazvaný „Typos“, ktorý zrušil Ekthesis jeho otca a prísne zakázal diskutovať o jednej alebo dvoch vôľach v Kristovi. Cítil sa opäť úplne ako „kňaz – cisár“, ako najvyšší pán kresťanstva, ako príslušný pre všetko, aj pre veci viery.

Vo svojom výnose cisár slávnostne vyhlásil: „Keďže sme zvyknutí vo všetkom starostlivo dbať na dobro nášho štátu milujúceho Krista, no mimoriadne aj na všetko, čo súvisí s našou drahocennou vierou, ... veríme, inšpirovaní všemohúcim Bohom, že musíme uhasiť plameň nesvornosti. Preto vydávame dekrét pre všetkých našich poddaných – ku ktorým patrí aj pápež –, že oddnes je zakázané už aj diskutovať o jednej alebo dvoch vôľach v Kristovi.“ Neústupným biskupom – teda aj pápežovi – sa cisár vyhrážal zosadením. Konštanc si teda pripisuje priam božskú inšpiráciu vo veciach viery. 

"Ríšske cirkevníctvo sa zvrhlo na neúnosnú tyraniu. Pápež vyhral trpiac a zomierajúc v boji za slobodu cirkvi." Zdieľať

Pápež Martin I. (649 – 655) videl ohrozenú pravú vieru a ako najvyšší strážca a učiteľ tejto viery nemohol mlčať. V októbri 649 zhromaždil koncil v Lateráne, ktorý odsúdil monoteletizmus, Ekthesis a Typos. Odsúdenie však nebolo nasmerované proti osobe cisára, ktorá bola nedotknuteľná, ale proti konštantínopolským patriarchom: Sergiovi, Pyrrhovi a Pavlovi, ktorým bola pripísaná zodpovednosť za edikty.

Reakcia cisára bola reakciou skutočného despotu: Prikázal exarchovi v Itálii Olympiovi, aby zatkol rebelujúceho pápeža a priviedol ho do Konštantínopolu. Olympios odmietol a vyhlásil sa za proticisára, čomu pápež Martin nemohol zabrániť. Ale tým mal Konštanc veľmi vítanú politickú zámienku, aby mu urobil proces. Nechal ho v júli 653 zatknúť spoľahlivým exarchom Theodorom Kalliopom v Lateráne a odvliecť do Konštantínopolu, kde bol odsúdený kvôli údajnej velezrade.

Pravým dôvodom bol jeho odpor proti cisárskej svojvoľnej vláde na poli dogmatiky. Pápež Martin zomrel vo vyhnanstve na Kryme v decembri 655. Mnícha Maxima, ktorý právom nosí prímenie „Vyznávač“, odsúdili v máji 655 v Konštantínopole verejne kvôli jeho viere. Zomrel vo vyhnanstve na Kaukaze v auguste 662. 

Smrť pápeža Martina a jeho bojového druha znamená vrchol sporu medzi ríšskocirkevným a pápežskocirkevným princípom. Ríšske cirkevníctvo sa zvrhlo na neúnosnú tyraniu. Pápež vyhral trpiac a zomierajúc v boji za slobodu cirkvi. 

Konštancov nástupca Konštantín IV. vzdal nezmyselný boj a na koncile v Konštantínopole (680 – 681) uzavrel mier so Západom. Krátko nato nachádza ešte jeden pápež, Lev II. (682 – 683), slová uznania pre „veriaceho cisára“, „ochrancu cirkvi“. Pápeži sa ešte nevzdali nádeje, že nájdu ochranu pri byzantskom štáte a pri cisárovi a že budú s ním žiť v mieri. Ale už to nemalo trvať dlho do chvíle, keď sa sklamane otočia chrbtom k tomuto štátu. 

Trullský koncil (692). Spor o obrady a zvyky   

Nie dlho po uzavretí mieru v roku 680 došlo opäť ku konfliktu. Cisár Justinián II. zvolal v roku 692 koncil do Konštantínopolu, ktorý zasadal v kupolovitej sále cisárskeho paláca nazvanej „Trullos“. Cisár ho zamýšľal ako ekumenický, hoci Západ na ňom nebol vôbec zastúpený. Mal doplniť 5. a 6. ekumenický koncil o kánonické zákonodarstvo, pretože tieto koncily nevydali žiadne kánony. 

Nové kánony chceli bez všetkého nanútiť „barbarskému“ Západu, ktorým v podstate pohŕdali. Východ si teda pripísal právo skrze jedno zákonodarstvo, ktoré by bolo platné pre celkovú cirkev, uložiť svoje vlastné zvyky aj Západu, bez ohľadu na jeho osobitý ráz. „Trullanum“, ako sa tento koncil nazýva, prevzalo všetkých 85 údajných apoštolských kánonov, z ktorých Západ uznal len 50.

Koncil odsúdil vo svojom 6. kánone rímsky zvyk, že ženatí muži, ktorí sa stali diakonmi alebo kňazmi, už viac nesmú využívať svoje manželské práva. V kánone 30 potom ale predsa len povoľuje kňazom bývajúcim „v krajine barbarov“ poslať preč svoje manželky. Kánon 55 požaduje odstránenie sobotného pôstu, ktorý bol bežný na Západe, pretože protirečí 66. apoštolskému kánonu. Táto sporná otázka sa neskôr ešte objaví. 

Cisár podpísal koncilové dekréty na prvom mieste, potom sa nechalo voľné miesto pre podpis „patriarchu Západu“, od ktorého sa očakávalo, že bez váhania prijme to, čo bolo nariadené dekrétom na koncile zvolanom cisárom. Pápež Sergius sa zdráhal podpísať. Cisár ho chcel nechať zatknúť, ale jeho moc v Itálii na to už nestačila. Ravennská ani rímska milícia už neposlúchali jeho príkazy a cisársky vyslanec, protospathar Zachariáš musel hľadať útočisko pod posteľou pápeža. Toto všetko, samozrejme, nebolo takého rázu, aby to živilo v Ríme sympatie pre Byzanciu. Odcudzenie sa pomaly prehlbovalo. 

V Ríme boli v tej dobe voči východným zvykom v každom prípade liberálnejší než Východ voči Západu. Ešte v 6. storočí sa v Ríme pýtali každého dospelého krstenca, či chce zložiť krstné vyznanie viery v latinskom alebo gréckom jazyku. V južnej Itálii a na Sicílii sa dlhšie obdobie nerušene používal byzantský obrad, hoci tieto oblasti spadali do územia Rímskeho patriarchátu. Politický vývoj tam, pravdaže, viedol k ťažkostiam kvôli obradom. 

Od druhej polovice 6. storočia sa Longobardi, ktorí praktizovali latinský obrad, rozšírili aj v južnej Itálii. Byzantíncom zostalo už len niekoľko enkláv. Táto situácia už viedla k ťažkostiam kvôli obradom. V priebehu 8. storočia dobyli Byzantínci späť široké územia v južnej Itálii. Grécky prvok bol posilnený prisťahovalectvom mníchov, ktorí pre ikonoklazmus utiekli z Byzantskej ríše.

Cisár Basilios I. (867 – 886) ďalej šíril byzantský vplyv víťazstvami nad Longobardmi a Saracénmi, ktorí podnikali vpády do južnej Itálie. V dôsledku toho tam otázka obradov bola čoraz problémovejšia. Latiníci sa začali sťažovať na prechmaty Byzantíncov. V 10. storočí sa cisár Nikephoros Phokas (963 – 969) pokúšal vytlačiť latinský obrad, proti čomu sa pápeži bránili lepšou organizáciou latinských diecéz. Inváziou Normanov v prvej polovici 11. storočia sa začne systematická latinizácia južnej Itálie a Sicílie.  

Zdroj: Wilhelm de Vries: Orthodoxie und Katholizimus: Gegensatz oder Ergänzung?, Herder Freiburg – Basel – Wien 1965.

Z nemčiny preložil o. Ján Krupa. Vychádza s láskavým súhlasom vydavateľstva HERDER.

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo