Jedenásty február 2013 mal byť vo Vatikáne úplne obyčajným dňom. Kvôli výročiu podpísania Lateránskych zmlúv, ktoré po dlhom období sporov zadefinovali vzájomné vzťahy medzi Talianskom a pápežským štátom, je 11. február dokonca sviatočným dňom.

Aj preto bola v Apoštolskom paláci naplánovaná len jedna významnejšia udalosť. Pápež Benedikt XVI. sa mal o 11. hodine stretnúť s kardinálmi, aby stanovili termín svätorečenia niekoľkých blahoslavených. Z mediálneho hľadiska v podstate nezaujímavé stretnutie.

Zrejme jediným novinárom, ktorý mu venoval akú-takú pozornosť, bola ostrieľaná vatikanistka talianskej tlačovej agentúry ANSA Giovanna Chirriová. „Keď Ratzinger povedal, že starne – ,Ingravescente aetate´ – akoby mi neviditeľná ruka zovrela hrdlo,“ vrátila sa po roku k zlomovým momentom.

„Moje sily vzhľadom na pokročilý vek nie sú viac dostačujúce na vykonávanie Petrovho úradu riadnym spôsobom,“ povedal Benedikt XVI. pred koncom stretnutia s kardinálmi. „S plnou slobodou vyhlasujem, že sa vzdávam úradu rímskeho biskupa,“ dodal pápež tichým, ale rozhodným hlasom.

Jeho krátky príhovor zaznel v latinčine. Bez jej znalosti by Chirriová len ťažko pochopila, že je svedkom historickej chvíle. „Počujem to, ale je mi tak, akoby som nepočula, nemôžem chytiť dych a trasú sa mi nohy, aj keď sedím: ľavú nohu nedokážem udržať bez pohybu. Hneď telefonujem, hľadám pomoc a potvrdenie informácie. Vo Vatikáne ale všetci riešili iné veci, nikto mi nezdvíhal,“ spomína Chirriová.

Pápežovým slovám vatikanistka síce rozumela úplne presne, ale ich význam bol taký neuveriteľný, že ňou stále lomcovala neistota. Nakoniec jej telefón zdvihol vtedajší hovorca Svätej stolice Federico Lombardi: „Dobre si to pochopila – povedal mi veľmi pokojným hlasom – odchádza 28. februára.“

Po oficiálnom potvrdení už informácia dostala raketové tempo. O 11.46 sa nachádzala v spravodajskom servise agentúry ANSA, 11.58 ju Chirriová zavesila na Twitter, o 12.07 Tlačové stredisko Svätej stolice zvolalo tlačovú konferenciu. Zo svetových médií správu najrýchlejšie prebrala agentúra Reuters – o 11.53.

„V tom neočakávanom víre celosvetovej pozornosti bolo pre mňa ťažké vysvetliť kolegom, najmä tým zo zahraničia, že nebol nijaký brífing a že správa, ktorú som vydala, bola len dôsledkom dodržiavania starých pravidiel vatikanistov. Znamená to sledovať udalosti, ktorým sa zvyčajne venuje minimálna mediálna pozornosť,“ dodala Chirriová.

Rozhodnutie padlo v lete

Ešte zaujímavejšie je sledovať, ako tieto historické chvíle vnímal ich hlavný aktér – pápež Benedikt XVI. „Po tom, čo tisíc rokov nijaký pápež neodstúpil a v prvom tisícročí bola jedna výnimka, ide o rozhodnutie, ktoré nepadne ľahko a ktoré človeku musí ustavične vŕtať v hlave. Na druhej strane to bolo pre mňa natoľko jasné, že som s tým nemusel vnútorne bojovať,“ vracia sa k 11. februáru 2013 dnes už emeritný pápež.

V knižnom rozhovore s nemeckým novinárom Petrom Seewaldom s názvom Posledné rozhovory (SSV 2017) potvrdil, že odstúpiť z pápežského stolca sa definitívne rozhodol počas dovolenky v lete 2012. Teda takmer pol roka predtým, ako svojím rozhodnutím šokoval svet. Abdikačný text si napísal sám niekoľko dní pred odstúpením.

A prečo použil latinčinu? „Lebo niečo také dôležité sa robí v latinčine. Okrem toho latinčina je jazyk, ktorý ovládam tak, že v ňom môžem obstojne písať. Po taliansky by som mohol, isteže, tiež písať, ale hrozilo by, že tam bude pár chýb,“ hovorí Benedikt XVI., ktorý zvyšok prevratného dňa strávil – podľa vlastných slov – úplne obyčajným spôsobom.


Pápež Benedikt XVI. v momente, keď 11. februára 2013 oznámil svoju rezignáciu. Foto – TASR/AP

V nasledujúcich dňoch sa však roztočil kolotoč, ktorý sa zastavil až 28. februára, keď sa podvečer rozlúčil so svojimi najbližšími spolupracovníkmi a nastúpil do vrtuľníka, ktorý ho z Vatikánu odviezol do pápežského letného sídla v Castel Gandolfo.

„Bolo to veľmi dojemné. Srdečnosť rozlúčky, aj to, že spolupracovníci (hlas sa mu zlomil) plakali. Nad Domom Dobrého pastiera bol veľký nápis ,Pán Boh zaplať´, a potom rímske zvony (pápež plače). Veľmi ma to dojalo,“ spomína Benedikt XVI. so slzami v očiach. „No keď sme sa vzniesli hore a počul som zvoniť rímske zvony, vedel som, že už môžem ďakovať a že vo svojom vnútri pociťujem predovšetkým vďačnosť.“   

Po prílete do Castel Gandolfa sa ešte z balkóna pápežského paláca prihovoril veriacim zhromaždeným na neveľkom námestí a udelil im svoje posledné požehnanie. Potom sa mohutná brána zabuchla. O 20. hodine vstúpila do platnosti jeho rezignácia. Pápežský stolec sa uprázdnil. Nastalo obdobie sede vacante.

Neušiel som pred zodpovednosťou, bránil sa Benedikt

Bezprostredne po tom, čo pápež Benedikt XVI. oznámil svoje odstúpenie, objavili sa nielen početné reakcie z vrchných poschodí cirkevnej hierarchie, ale aj množstvo dohadov o príčinách toho rozhodnutia.

„Wojtyla sa rozhodol ostať na Petrovom stolci až do konca svojho života, pretože bol presvedčený, že z kríža sa nezostupuje,“ neskrýval svoje počiatočné sklamanie kardinál Stanislaw Dziwisz, dlhoročný sekretár Jána Pavla II.

„Môj predchodca mal iné poslanie,“ reagoval s odstupom času v knihe Posledné rozhovory Benedikt XVI. „Som presvedčený o tom, že – potom, čo prišiel plný síl, zobral hneď na svoje plecia ľudstvo, dvadsať rokov niesol s neuveriteľnou silou utrpenie a ťažobu storočia, ohlasoval evanjelium – táto fáza utrpenia tiež patrila k jeho pontifikátu. A bola osobitným posolstvom. Aj ľudia to tak vnímali. (...) Vtedy to malo absolútny zmysel. No bol som presvedčený, že sa to nesmie svojvoľne opakovať. A že po osemročnom pontifikáte nemôže prejsť ďalších osem rokov, počas ktorých sa človek ukazuje takto.“

Rovnako Benedikt odmietol aj to, že by bezprostredným impulzom jeho odstúpenia bola aféra Vatileaks a zrada jeho komorníka Paola Gabrieleho. „Odstúpiť sa nesmie, keď sú veci nejasné, ale keď sú v poriadku. Mohol som odstúpiť, lebo v tejto záležitosti opäť zavládol pokoj,“ povedal emeritný pápež v rozhovore s novinárom Seewaldom.    

Prečítajte si aj
Najväčšia lekcia Benedikta XVI? Teológia na kolenách Zdieľať

Servítku pred ústa si po Benediktovom odstúpení nekládol ani kardinál George Pell, podľa ktorého zanechal cirkev v neistote a vytvoril nebezpečný precedens, že rôzne vplyvné skupiny, ktoré nebudú stotožnené s niektorým z budúcich pápežov, budú vytvárať nátlak na jeho odstúpenie.

„Nikto sa ma nepokúšal vydierať. Ani by som sa nenechal vydierať. Keby sa o to niekto pokúsil, ani by som neodišiel, lebo to sa nesmie robiť, že sa odchádza pod tlakom. Nebolo to ani tak, že by som bol sklamaný alebo niečo podobné. Naopak, bola to, vďaka Bohu, atmosféra pokoja a vedomia, že som to zvládol. Atmosféra, v ktorej môžete druhému s pokojom odovzdať kormidlo,“ hodnotí Benedikt XVI., ktorý svoje rozhodnutie nikdy neoľutoval: „Každý deň vidím, že bolo správne.“ 

Pôsobenie v pozícii emeritného pápeža je podľa Benedikta „iným spôsobom, ako byť spojený s trpiacim Pánom, v tichu mlčania, vo veľkosti a intenzite modlitby za celú cirkev. V takomto vnímaní nie je tento krok útekom, ale iba iným spôsobom, ako zostať verný svojej službe“.

Ako starší brat

Prípravy na konkláve, ako aj samotný priebeh sledoval Benedikt XVI. skrytý za múrmi, ktoré mu v uplynulých rokoch poskytovali útočisko počas horúcich letných týždňov. V minulosti sa neraz vyjadril, že pokojnú atmosféru mestečka na úpätí Albánskych vrchov s výhľadom na sopečné jazero veľmi obľubuje.

Benedikt XVI., známy nemeckou presnosťou a jasným prístupom k veciam, vopred oznámil, že na konkláve sa určite nezúčastní a že v budúcnosti by sa rád utiahol do upravených priestorov kláštora Mater Ecclesiae v útrobách Vatikánskych záhrad.

Od dynamického diania vo Vatikáne, na ktorý sa začiatkom marca 2013 upierala pozornosť celého sveta, si dokázal takmer zo dňa na deň vytvoriť skutočný odstup. Aj to bol dôkaz, že pápežstvo bolo preňho skutočnou službou, a nie výkonom moci.

Dokonca keď sa čerstvo zvolený pápež František – ešte pred vystúpením na balkón Baziliky sv. Petra – chcel telefonicky spojiť so svojím predchodcom, nezastihol ho. Benedikt XVI. v tom čase sedel pred televíziou, v ktorej sledoval aktuálne dianie, a – rovnako ako jeho najbližší spolupracovníci – nepočul zvoniť telefón. 


Pápež František víta svojho predchodcu Benedikta XVI. po návrate do Vatikánu 2. mája 2013. Foto – TASR/AP

„Poznal som ho ako rozhodného muža, niekoho, kto v Argentíne veľmi rezolútne povedal, toto sa robiť bude a toto nie. Ten aspekt srdečnosti, celkom osobného prístupu k ľuďom som v tejto miere nezažil, to bolo pre mňa prekvapenie,“ hodnotí emeritný pápež svojho nástupcu, s ktorým sa prvýkrát stretol desať dní po jeho zvolení.

„Sme bratia,“ povedal František svojmu predchodcovi Benediktovi XVI., keď mu v kaplnke paláca v Castel Gandolfo núkal čestné miesto pred oltárom. Obaja sa tak modlili spolu na jednom kľačadle.  

Aj po tom, čo sa emeritný pápež začiatkom mája 2013 vrátil z dobrovoľného exilu do Vatikánu, sú jeho kontakty s Františkom pomerne pravidelné. „Je to ako mať doma múdreho starca. Taký starček je ctený, milovaný, načúvam mu. Benedikt XVI. je rozvážny človek, nemieša sa,“ opísal František pápežské spolužitie pri návrate zo Svetových dní mládeže v Brazílii. 

Slabý na tele, silný na duchu

Prvé tri roky po svojom odstúpení sa Benedikt XVI. pomerne pravidelne objavoval na verejnosti – neraz v sprievode svojho nástupcu. V júli 2013 spoločne odhalili sochu archanjela Michala vo Vatikánskych záhradách, pred Vianocami ich fotografi zachytili pri vzájomnom vinšovaní, vo februári 2014 sa zasa Benedikt XVI. zúčastnil na menovaní nových kardinálov, koncom roku 2015 spoločne otvorili Svätý rok milosrdenstva a stretli sa aj v polovici roka 2016 pri príležitosti 65. výročia kňazskej vysviacky emeritného pápeža.

„Máme spolu veľmi dobré kontakty,“ povedal emeritný pápež koncom roka 2014 v rozhovore pre nemecký denník Frankfurter Allgemeine Zeitung. Aj nemecký arcibiskup Georg Gänswein, ktorý je osobným sekretárom Benedikta XVI. a zároveň stojí v službách Františka ako prefekt Pápežského domu, potvrdil, že obaja pápeži sa nielen osobne stretajú, neraz mimo zraku verejnosti, ale si aj telefonujú.

„Emeritný pápež nie je sochou v múzeu, je to inštitúcia,“ povedal František v roku 2014 v rozhovore pre denník Corriere della Sera. „Jeho múdrosť je Božím darom. Niekto by mohol chcieť, aby sa utiahol do nejakého benediktínskeho kláštora ďaleko od Vatikánu. Ja som myslel na starých rodičov, ktorí svojou múdrosťou, svojimi radami posilňujú rodinu a nezaslúžia si, aby skončili v nejakom domove dôchodcov.“

Úradujúci pápež dokonca požiadal svojho predchodcu, aby mu napísal názor na jeden z prvých rozhovorov, ktorý poskytol jezuitskému magazínu Civiltà Cattolica. Emeritný pápež po troch dňoch zavolal svojho sekretára a odovzdal mu štvorstranový text. „Splnil som domácu úlohu,“ povedal Gänsweinovi a požiadal ho, aby reakciu odovzdal Františkovi. Obsah jeho pripomienok zostal, samozrejme, neverejný.

Benediktov denný režim

Je známe, že Joseph Ratzinger sa celý svoj život snažil dodržiavať presný denný harmonogram. Aj vďaka tomu sa stal jedným z najväčších mysliteľov posledného storočia. Celoživotných návykov sa nevzdal ani na dôchodku. 

Ak sa v poslednom čase nič nezmenilo, tak stále vstáva okolo pol šiestej, rannú omšu slúži o siedmej a po raňajkách odpisuje na listy. Po obede spojenom so siestou absolvuje so sekretárom Gänsweinom malý vychádzkový okruh po Vatikánskych záhradách, počas ktorého sa modlia ruženec. Zvyšok dňa venuje čítaniu, písaniu a hudbe.

„Teraz sa môžem hlbšie a pomalšie modliť breviár, a tým prehlbovať svoj vzťah so žalmami, s cirkevnými otcami. A každý týždeň píšem svoju nedeľnú homíliu. Celý týždeň teda smerujem svoje myšlienky k tomu, aby pomaly dozrievali, aby som text mohol preskúmať z rozličných strán,“ prezradil v knihe Posledné rozhovory novinárovi Petrovi Seewaldovi.

Na otázku, či píše homílie pre štyroch-piatich ľudí, reagoval: „Prečo nie? (Smiech.) Ale áno! Či sú traja, alebo dvadsiati, alebo ich je tisíc. Božie slovo tu musí byť pre ľudí vždy.“

Každý deň je takisto v telefonickom kontakte so svojím o tri roky starším bratom Georgom, ktorý žije v Nemecku.

K televízoru si emeritný pápež zvykne sadať až večer o ôsmej, aby si pozrel televízne správy. Jeho deň sa končí po večerných modlitbách okolo desiatej hodiny.


Približne do konca roka 2015 mal Benedikt XVI. – okrem „starootcovskej“ výpomoci Františkovi – aj svoj vlastný poloverejný program. V septembri 2013 slúžil omšu pre svojich bývalých študentov (tzv. Ratzinger Schüelerkreis), krátko nato v talianskom denníku La Repubblica reagoval na knihu Drahý pápež, píšem ti, ktorej autorom je matematik Piergiorgio Odifreddi, na konci roka sa stretol s delegáciou východných patriarchov.

Pri príležitosti prvého výročia svojho odstúpenia Benedikt XVI. písomne odpovedal na otázky vatikanistu Andreu Tornielliho z denníka La Stampa, pričom sa ohradil voči vtedy silnejúcemu spochybňovaniu právoplatnosti svojho odstúpenia. Osobný rozhovor poskytol aj nemeckým denníkom Frankfurter Allgemeine ZeitungBild.

„Vyžaruje dobrú náladu, živo reaguje, nie je na ňom zrejmá ani známka predchádzajúceho vyčerpania,“ opísal Benedikta XVI. šéfredaktor najčítanejšieho nemeckého denníka Kai Diekmann, ktorý rozhovor viedol. O tom, že ešte aj dva roky po svojom odstúpení sa emeritný pápež naozaj cítil v pohode, svedčilo aj jeho rozhodnutie stráviť dva letné týždne vo svojom obľúbenom Castel Gandolfe. Bolo to naposledy. 


Jeden z nateraz posledných záberov Benedikta XVI. pochádza z konca roka 2015. Foto – TASR/AP

Po letnom oddychu a návrate Benedikt XVI. pokračoval v živom kontakte s mnohými a mnohými ľuďmi. „Pápež Benedikt je starý, avšak bystrý pán,“ uviedol pre Vatikánsky rozhlas sekretár Gänswein. „Kvôli slabosti v nohách používa chodítko, ale duševne sa mu darí výborne. Sleduje dianie vo Vatikáne, ako aj nemeckú politiku. Srdcom ostal v Bavorsku, a tak je zrejmé, že sleduje politický vývoj vo svojej vlasti.“

Benedikt XVI. už síce nepísal teologické texty, ale naďalej viedol rozsiahlu korešpondenciu a pravidelne prijímal rôzne návštevy. Stretol sa napríklad so známym spisovateľom a publicistom Vittoriom Messorim, s belgickým jezuitom Jacquesom Servaisom, ktorému poskytol jedinečný rozhovor o Božom milosrdenstve, stretol sa aj so skupinou kňazov a seminaristov z talianskej diecézy Carpi a dokonca napísal na Slovensko. A to hneď dvakrát – bývalému ministrovi vnútra Vladimírovi Palkovi poďakoval za knihu Levy prichádzajú a rímskokatolíckej bohosloveckej fakulte v Bratislave za to, že po ňom pomenovala svoju aulu.

Na poslednej ceste

Približne od polovice roka 2016 však badať, že verejné aktivity Benedikta XVI. sú stále zriedkavejšie. Prijatie Františka so skupinou novovymenovaných kardinálov v kláštore Mater Ecclesiae v novembri 2016 a v júni 2017, ako aj bavorských rodákov pri príležitosti 90. narodenín, ktoré oslávil minulý rok v apríli, boli počas posledného roka a pol jeho jedinými vystúpeniami. A možno aj poslednými.

Zriedkavé sú aj jeho verejne publikované texty – či už to bol úvod do kníh kardinálov Roberta SarahaGerharda Ludwiga Müllera alebo spomienka na kardinála Joachima Meisnera pri príležitosti jeho úmrtia.

Prečítajte si aj
Benedikt XVI. jubiluje. Dožil sa 90 rokov Zdieľať

Zdá sa, že jeho skutočným verejným testamentom zostane kniha Posledné rozhovory, ktorú s novinárom Seewaldom dokončili v máji 2016. Na niečo ďalšie už jednoducho nemá fyzických síl – na ľavé oko vôbec nevidí, sluch mu výrazne zoslabol a s chôdzou má veľké problémy. Ako priznal Seewaldovi, spísaný má už aj osobný závet.

„Je ako svieca, ktorá pomaly a pokojne dohára,“ povedal o ňom pred dvoma rokmi sekretár Gänswein. Zdá sa však, že až dnes dochádza k skutočnému naplneniu týchto slov. „Jeho život je spojenie modlitby, štúdia, návštev, počúvania hudby, svätej omše, prechádzok, meditácií, oddychu a tiež prípravy na stretnutie s Pánom,“ konštatoval Gänswein minulý rok pri príležitosti životného jubilea emeritného pápeža.

A čo sa podľa Seewalda vytráca s osobnosťou Benedikta XVI.? „Jeho múdre prejavy, ktoré dokázali osviežiť myseľ a zahriať srdce; bohatstvo jeho jazyka; poctivosť jeho analýz; nekonečná trpezlivosť pri počúvaní; noblesa v správaní, ktorú stelesňoval ako málokto z cirkevných predstaviteľov. A, pravdaže, aj jeho plachý úsmev, jeho neraz nemotorné pohyby, keď niekedy kráčal k pódiu ako Charlie Chaplin. A chýba im predovšetkým jeho vyzdvihovanie rozumu, ktorý ako garant viery chráni náboženstvo pred skĺznutím do mylnej fantázie a fanatizmu. Napokon aj jeho modernosť, ktorú mnohí nedokázali alebo nechceli objaviť,“ konštatuje nemecký novinár.

„Jedno však určite platí už dnes,“ pokračuje jeden z najväčších znalcov Benediktovho života a diela. „Nikto iný okrem Josepha Ratzingera nestál vyše troch desaťročí na vrchole najväčšej a najstaršej inštitúcie sveta. Svojimi príspevkami ku koncilu, znovuobjavením cirkevných otcov, oživením náuky, očistením a konsolidovaním cirkvi sa stal nielen obnoviteľom viery, ale aj ako teológ na Petrovom stolci jedným z najvýznamnejších pápežov vôbec, cirkevným učiteľom moderny, akým už nikto iný nebude.“ 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo