Hlbšie dôvody Fotiovej schizmy

Hlbšie dôvody Fotiovej schizmy

Východ a Západ sa už natoľko vzájomne odcudzili, že na obidvoch stranách boli náchylní nájsť u tých druhých herézy a práve herézy aj hľadali.

Keď sa pýtame na hlbšie dôvody tohto rozkolu, tak musíme povedať, že ich treba hľadať predovšetkým v odlišnej podobe, ako Východ a Západ videli štruktúru cirkvi. Východ, ktorý síce voľajako uznával pápeža ako hlavu cirkvi, no pritom si nárokoval takmer úplnú autonómiu v disciplinárnej oblasti, stál bezprostredne pred ostro centralisticky skoncipovanou pápežskou ideou, ako mu táto bola dovtedy úplne cudzia. Táto pápežská idea bola stelesnená v jednej silnej osobnosti: Mikulášovi I., ktorý narazil na náprotivnej strane na rovnako silnú, ba svojráznu osobnosť, práve na Fotia.

Úsudok o Fotiovi sa v katolíckom dejepisectve značne zmenil

Od Hergenröthera k Dvorníkovi je ďaleká cesta. Netreba vidieť vo Fotiovi prefíkaného zlosyna, aj keď nebol ani svätec. V Konštantínopole sa v tom období zastávalo stanovisko, že pápež sa nemá miešať do čisto disciplinárnych záležitostí byzantskej cirkvi. Takto to stálo v stratenom liste cisára pápežovi, na ktorý tento odpovedal v septembri 865. Keď sa pápežským legátom v roku 861 priznalo právo znovu otvoriť Ignatiov prípad, o ktorom už rozhodla byzantská synoda, a dovolilo sa im a tým Rímu ešte raz súdiť tohto konštantínopolského patriarchu, potom to bol, ako sme už zdôraznili, v očiach Byzantíncov obrovský ústupok, aby sa na veci pozeralo podľa spôsobu Ríma, avšak žiadna samozrejmosť.

V Konštantínopole vo Fotiovej dobe už vládla idea pentarchie, že totiž cirkev je spravovaná piatimi podstatne rovnými patriarchami, z ktorých rímsky patriarcha bol považovaný za „primus inter pares“. Táto koncepcia bola vyjadrená na koncile roku 869. V rečiach, ktoré boli prednesené na koncile, a aj v niektorých kánonoch dostatočne zreteľne presvitá idea pentarchie. Otcovia sa však zdráhali prijať kánon, ktorý mal vysloviť primát v zmysle pápeža Mikuláša. Na druhej strane, otcovia koncilu z roku 879 prijali list pápeža Jána VIII., v ktorom bol dostatočne jasne vyslovený primát. Právo apelácie na Rím bolo výslovne uznané na synode z roku 861. Fotios prikladal veľkú dôležitosť uznaniu Rímom. Aj v tom sa ukazovalo, že si vysoko vážil pápeža. Obidve strany, Ignatiova i Fotiova, chceli stiahnuť Rím na svoju stranu, teda priznávali mu dôležitú rolu v cirkvi.

Fotiov krst Bulharov a bulharského kráľa.

Nedá sa teda povedať, že Konštantínopol v tej dobe vo všeobecnosti odmietal primát, ale neboli tam ochotní akceptovať centralisticky skoncipovaný primát, ako ho teoreticky i prakticky obhajoval Mikuláš. V tom sa Fotios a Ignatios, ktorého uprednostňoval Rím, úplne zhodovali. Neboli ochotní zrieknuť sa dovtedajšej  autonómie Konštantínopolského patriarchátu a splynúť s rímskym univerzálnym patriarchátom, boli tiež odhodlaní brániť to, čo považovali za svoje dobré právo, totiž jurisdikciu v Bulharsku, ktorého teritórium skutočne sčasti nikdy nepatrilo k Rímskemu patriarchátu. Mikuláš I. požadoval od Východu uznanie rímskej predstavy „plenitudo potestatis“, plnosti moci, ktorá znamená právo zasahovať všade a rozhodovať o všetkom priamo a definitívne. Týmto musel naraziť na odpor.

Listy kolínskeho a trevírskeho arcibiskupa

Mimochodom, Mikuláš našiel opozíciu dokonca aj na Západe. Fotios dostal listy od arcibiskupov Kolína a Trevíra, ktorí sa pri ňom sťažovali na pápežovu „tyraniu“. V Konštantínopole neuznávali jednu časť cirkevnoprávnych prameňov citovaných Mikulášom, tak napríklad kánon zo Serdiky, ktorý zakazoval povýšenie laika na biskupský stolec. Byzantínci nepoznali ani dekretálie, na ktoré sa odvolával Mikuláš.

Vo svojom liste cisárovi z 28. septembra 865, ktorý je, ako už bolo povedané, odpoveďou na stratený Michalov list, pápež rozvíja predstavu o primáte, ktorá na Západe síce nebola nová, ale Východ musela vážne raniť. Pápež upieral cisárovi právo zvolávať synody a vyzývať pápeža, aby na ne poslal legátov. Synoda nemôže byť zvolaná bez súhlasu pápeža. Takéto tézy museli Byzantíncov nesmierne udiviť. Bolo to pre nich niečo úplne nové. Pápež si nárokoval ako nástupca svätého Petra právo dozerať aj na konštantínopolskú cirkev, teda zasiahnuť v predloženom prípade Ignatiovho zosadenia a anulovať toto zosadenie.

Mikulášov neúspech

Pokus pápeža Mikuláša podriadiť Východ takisto ako Západ Rímu sa nepodaril. Fotiovou reakciou na to bolo zvolanie synody v roku 867 a zosadenie Mikuláša, ktorý vzniesol požiadavky nepochopiteľné pre Východ. Pritom zohrával svoju rolu, ako už bolo zdôraznené, aj pokus Ríma usadiť sa v Bulharsku, ktorý dráždil patriarchu asi najviac. Postupovanie rímskych legátov na koncile v roku 869 veľmi zraňovalo Byzantíncov. Zastupovali rímsku tézu ostro a bezohľadne. S väčšou mierou ústretovosti by boli mali väčší úspech. – Hugo Rahner súdi o postupe pápeža Mikuláša voči Východu: „A tak sa byzantská cirkevná politika pápeža Mikuláša, ktorou sme azda trocha príliš víťazoslávne ukončili svoje rozprávanie, dá merať na jej (rovesníkmi, pravdaže, ešte neuvedomovaných) následkoch a dá sa v nej vidieť hierarchicky neústupné gesto, ktoré bolo pozvaním a anatémou súčasne a pokračuje v teológii Humberta zo Silvy Candidy a v tragédii roku 1054.“

Spory okolo Bulharov

V spore medzi Fotiom a pápežom bola hodená do debaty aj otázka obradov a predovšetkým Filioque. V Bulharsku, kde si konkurovali latinskí a grécki misionári, práve tento konkurenčný boj viedol k tomu, že sa kvôli odlišnosti v liturgických zvykoch navzájom vyhlasovali za kacírov. Grécki misionári vyčítali latinským misionárom, že na Veľkú noc podľa židovského zvyku obetujú spolu s Eucharistiou baránka, ktorého kládli na oltár. Hanili latinských kňazov, pretože si holia brady, a tvrdili, že miešajú chrizmu s vodou a že pri Latiníkoch sú diakoni ihneď vysviacaní na biskupov. Ide tu sčasti o nedorozumenia a osočovania. Vo svojom okružnom liste východným patriarchom Fotios obviňoval Latiníkov kvôli celibátu duchovných, kvôli sobotnému pôstu a používaniu mliečnych a vaječných jedál počas pôstu. Zabúdal pritom, že zákonodarstvo koncilu „in Trullo“ z roku 692 nebolo uznané na Západe.

Birmovať sa smie len raz

No hlavnou Fotiovou výčitkou bolo to, že latinskí biskupi v Bulharsku opäť birmovali deti myropomazané byzantskými kňazmi. To však bola skutočnosť. Latiníci nechápali od ich zvyklostí sa odchyľujúci zvyk Grékov. Zo svojej strany pápež Mikuláš kritizoval vo svojej inštrukcii pre bulharského chána z novembra 866 grécke zvyky, okrem iného zákaz druhého manželstva, určité predpisy o jedlách, zvyk neprijímať počas pôstu atď. Na obidvoch stranách sa teda absolutizovala vlastná tradícia vo veciach zvykov, pripúšťala sa len platnosť seba samého, a nie aj toho druhého. To muselo viesť k nezhodám.

Obviňovanie z herézy

Ešte horšie však bolo to, že sa navzájom obviňovali z herézy. Pre Fotia je Západ krajinou herézy. Vo svojej mystagógii o Svätom Duchu Fotios takto oslovuje Latiníkov: „Príďte k zmyslom, vy slepí, počujte, vy nemí, vy, ktorí sedíte v temnote heretického Západu.“ Ani Západ neuvažoval o Východe ináč. Ján VIII. píše bulharskému chánovi Borisovi: „Sme smutní pri myšlienke, že nasledujete Grékov, ktorých návykom je upadať do schizmy a herézy.“

Filioque

Hlavnou spornou otázkou, o ktorú išlo v kontroverzii medzi Fotiom a Latiníkmi, bola otázka vychádzania Svätého Ducha. Franskí misionári v Bulharsku, ktorí sa zrážali s Grékmi, spievali Krédo na svätej omši s dodatkom Filioque alebo ho prinajmenšom vysvetľovali v tomto zmysle. Naproti tomu v Ríme v tom čase nebolo bežné Filioque v Kréde. Tento dodatok bol pre gréckych misionárov jednoducho škandál: títo bezočiví Latiníci si svojvoľne zmenili dokonca Vyznanie viery. Fotios sa chytil tejto otázky ako bojového prostriedku proti Latiníkom, na ktorých bol veľmi nazlostený kvôli záležitosti Bulharov. Latinskú formulu „z Otca a Syna“ chápal nesprávne, akoby latinská cirkev učila dvojitý princíp vychádzania Svätého Ducha. V tomto prípade jeho polemika zostal bez účinku. Ďalej prestrelil, keď učenie gréckych otcov o vychádzaní Svätého Ducha z Otca skrze Syna interpretoval tak, akoby tým bolo povedané, že Svätý Duch vychádza len z Otca a nevychádza zo Syna.

Tým našiel pri Latiníkoch herézu. Od tej doby táto výčitka už neumĺkla a otázka Filioque a otázka dodatku tohto slova do Kréda sa stala jednou z hlavných sporných otázok medzi Východom a Západom. Tento rozdiel vo viere chceli označiť za skutočne ústredný a pokúšali sa odvodiť od neho všetko ostatné. Voči tomu treba zdôrazniť, že táto otázka, historicky videné, bola hodená do debaty skôr náhodne. Východ a Západ sa už natoľko vzájomne odcudzili, že na obidvoch stranách boli náchylní nájsť pri tých druhých herézy a práve herézy aj hľadali. Avšak hlavným dôvodom Fotiových zúrivých útokov proti Latiníkom v jeho okružnom liste východným patriarchom bolo jeho podráždenie kvôli záležitosti Bulharov, teda bola to v podstate otázka moci.

Spor o Filioque skutočne nehral rozhodujúcu úlohu v rozdiele medzi Východom a Západom, ktorú mu dnes tak radi pripisujú. Je príznačné, že už Michal Kerullarios, ako ešte uvidíme, zabudol na túto otázku. Pri schizme roku 1054 mala význam len preto, lebo kardinál Humbert opäť rozvíril túto starú spornú otázku. Pre život zbožnosti bola celá táto kontroverzia bezvýznamná. Významný znalec východnej spirituality Irénée Hausherr konštatuje, že podľa jeho poznatkov ani jeden východný duchovný spisovateľ pred slovanofilmi 19. storočia neprikladal tejto otázke nejaký význam pre duchovný život. 

Foto: wikimedia

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo