Novší pohľad na cirkevného učiteľa

Novší pohľad na cirkevného učiteľa

Dôležitosť Cyrila Jeruzalemského pre celú Katolícku cirkev oficiálne uznal pápež Lev XIII., keď ho v roku 1882 vyhlásil za „učiteľa Cirkvi“ a na 18. marca stanovil jeho liturgickú spomienku.

V treťom roku Cyrilovho episkopátu, na Turíce 7. mája 351, sa na oblohe nad Jeruzalemom zjavil na niekoľko hodín veľký žiarivý kríž. V tom čase približne 37-ročný Cyril v Liste cisárovi Konštancovi síce vykladal toto zjavenie ako dobré znamenie pre svoj pontifikát, no následne sa začalo napätie s jeho svätiteľom – proariánskym cézarejským metropolitom Akákiom, ktorý ho obvinil zo sprenevery cirkevného majetku. Chceli ho súdiť, no Cyril sa nedostavil. Nezhody boli aj teologickej povahy. V roku 358 Akákios zosadil Cyrila. Ten hľadal útočisko v Antiochii a následne v Tarze, kde ho miestny biskup Silván prijal s poctami hodnými biskupa a dovolil mu kázať.

Pravdepodobne prostredníctvom Silvána mal Cyril možnosť spoznať vedúcich predstaviteľov skupiny homoiousianskych teológov, ktorí učili, že Syn je „podobnej podstaty (homoiousios)“ ako Otec, a preto sa približovali k nicejským teológom, ktorí bránili nicejské krédo z roku 325, podľa ktorého Syn je „jednej podstaty (homoousios) s Otcom“.

V roku 359 sa Cyril zúčastnil na Seleukijskej synode a pridal sa k homoiousianskej skupine Bazila z Ankyry, Juraja z Laodikey a Eustatia zo Sebaste. Rehabilitovali ho. No Cyril sa nemohol vrátiť do Jeruzalema, pretože na Konštantínopolskej synode v roku 360 ho Akákios znovu zosadil. Cyrilov život bol teda ovládaný neistotou a exilmi, predovšetkým z doktrinálnych dôvodov, ale aj kvôli dožadovaniu sa nezávislosti jeruzalemského biskupstva od Cézarejskej metropólie.

V dôsledku tolerančného ediktu cisára Juliána Odpadlíka sa Cyril mohol v roku 362 vrátiť do Jeruzalema. Jeho tretí exil za cisára Valenta trval od roku 367 do roku 378, no pramene nehovoria, kam sa uchýlil. V tomto období bol Jeruzalem z cirkevného hľadiska ovládaný ariánmi, ktorí nepriznávali Kristovi rovnosť s Bohom.

V roku 379 sa Cyril vrátil do Jeruzalema, aby sa zúčastnil na Konštantínopolskom koncile (381) a podpísal koncilovú formulu viery. V synodálnom liste z roku 382 je predstavený ako odporca ariánov a obhajca apoštolských dogiem, teda dekrétov Nicejského koncilu (325).

Cyril Jeruzalemský zomrel v roku 387. Stojí za to si všimnúť, že hlavne pre svoj odpor voči arianizmu bol trikrát v exile (357 – 359, 360 – 362, 367 – 378), takmer tak dlho ako Atanáz Alexandrijský, s jediným rozdielom: zatiaľ čo Atanáz bol nicejským teológom a teda odporcom arianizmu, Cyril bol odporcom arianizmu bez toho, aby bol nicejským teológom.

Veľký katechéta

Cyril je autorom Prokatechézy a osemnástich Catequeses ad illuminandos, ktoré sú adresované katechumenom a boli dávané v chráme Martýrium na Golgote. Cyril ich predniesol azda na počiatku svojej pastoračnej služby, keď bol ešte jeruzalemským presbyterom, alebo na začiatku svojho episkopátu. Päť mystagogických katechéz, ktoré sú adresované neofytom, zaznelo v bazilike Vzkriesenia (Božieho hrobu): od 16. storočia sa učenci škriepia, či ich autorom je skutočne Cyril alebo jeho biskupský nástupca Ján II. (387 – 417).

Prokatechéza

Úvodná katechéza pojednáva o veľkosti a dôležitosti milosti, ktorá sa ponúka katechumenom. Vyzýva k poctivému úmyslu prijať krst.

Catequeses ad illuminandos

Katechéza I: opakuje v skrátenej forme obsah Prokatechézy. Katechéza II: o hriechu a pokání. Katechéza III: o význame a dôležitosti krstu. Katechéza IV: o kresťanskej doktríne a dogmách. Katechéza V: o podstate viery. Katechéza VI: o božskej monarchii. Verím v jedného Boha. Katechéza VII: o Bohu Otcovi Katechéza VIII: všemohúcom Katechéza IX: stvoriteľovi neba a zeme. Katechéza X: jej predmetom je osoba, ktorá sa vtelila, a zakladá sa na článku symbolu: „A jediný Pán Ježiš Kristus“. Katechéza XI: Jednorodený Boží Syn, pravý Boh zrodený z Otca pred všetkými vekmi, stvoriteľ všetkých vecí. Katechéza XII: o samotnej skutočnosti inkarnácie. Katechéza XIII: o Pánovom utrpení a pochovaní. Katechéza XIV: o Pánovom zmŕtvychvstaní. Katechéza XV: druhý príchod osláveného Krista. Katechéza XVI: verím v Svätého Ducha, ktorý hovoril skrze prorokov (I). Katechéza XVII: verím v Svätého Ducha, ktorý hovoril skrze prorokov (II). Katechéza XVIII: o Cirkvi, o vzkriesení tiel, o večnom živote.

Cyril Jeruzalemský. Foto: wikimedia

Mystagogické katechézy

Katechézy I a II: o obradoch krstu. Zrieknutie sa diabla a vyznanie krstnej viery. O tajomstve krstu. Katechéza III: o myropomazaní. Katechézy IV a V: o Eucharistii. O Kristovom tele a krvi a o eucharistickom slávení.

Doktrinálne aspekty

Poznáme komplexný doktrinálny svet z polovice 4. storočia, ktorý rozdeľoval cirkev na Východe. V tomto kontexte je ťažké aplikovať na Cyrila niektorú z obvyklých nálepiek či klišé. Zakaždým, keď sa hovorí o Cyrilovej ortodoxii, pripomína sa fakt, že nepoužíva pojem homoousios, ktorým sa vyznačovali nicejskí teológovia.

Oplatí sa však pripomenúť, že ani Atanáz Alexandrijský nepoužíva tento pojem v dielach, ktoré napísal pred rokom 350. A tento dátum sa zhoduje s dátumom spísania Cyrilových katechéz. Je isté, že Cyril takmer celý život nie je uvádzaný medzi nicejskými teológmi. A vieme, že od roku 358 figuruje v homoiousianskej skupine Bazila z Ankyry. V súčasnom historickom výskume sa stále viac podčiarkuje značná ortodoxia tejto skupiny, hlavne preto, lebo významne prispela k rozmetaniu ariánov a vlastne k ich prekonaniu. Došlo k prehodnoteniu úsudkov, ktoré boli o skupine homoiousianskych teológov vyrieknuté v staroveku.

Božský Logos

Vo svojej teológii Cyril uznáva Kristovo dokonalé božstvo, aj keď nepoužíva jazyk nicejského symbolu. Cyril bez spomenutia nicejského pojmu homoousios tvrdí, ortodoxne a protiariánsky, že Kristus je pravý Boží Syn prirodzenosťou, a nie adopciou (Kat. XI, 4.7.9). Kristus je pravý Boh ako Otec (Kat. XI, 9.14), ktorý ho splodil nevyjadriteľným spôsobom (Kat. XI, 10), od všetkej večnosti (Kat. IV, 7; XI, 10) a vždy (Kat. XI, 4), bez časového počiatku (Kat. XI,4). Večný Syn má svoj pôvod vo večnom Otcovi (Kat. XI, 4), ktorému je podobný absolútne vo všetkom, pretože bol splodený (Kat. IV, 7; XI, 18).

Svätý Duch

Aj nedozretá Cyrilova pneumatológia sa väčšinou zhoduje s pneumatológiou, ktorú následne sformuloval Atanáz Alexandrijský vo svojich listoch Serapionovi z Thmuis a Bazil Veľký vo svojom traktáte O Svätom Duchu.

Cyrilova teológia je v základných bodoch dosvedčená v katechéze IV, 16-17. O Svätom Duchu hovorí hojne v katechézach XVI-XVII, pričom sa vždy usiluje používať biblický slovník (Kat. XVI, 2; IV, 17), takže vytvára akoby mozaiku z biblických textov.

Tá istá vernosť biblickému slovníku bráni Cyrilovi uvažovať, napríklad o pôvode Ducha v Otcovom lone. Duch je zladený s ďalšími božskými osobami statusom rovnosti úcty a božstva (Kat. IV, 16; VI, 16; XVI,4), až do takého bodu, že Cyril hovorí, že ten istý Syn spolu so Svätým Duchom participuje na Otcovom božstve (Kat. VI, 6). Svätý Duch patrí k Trojici (Kat. XVI, 4), je vždy s Otcom a Synom (Kat. XVII, 5) a často sa uvádza spolu s nimi (Kat. VI, 1,6; XI, 12-13; XVI, 19.24; XVII,5; XVIII, 29).

Podľa Cyrila Otec, Syn a Svätý Duch netvoria troch bohov. Proti ariánom Cyril tvrdí, že Trojica je nedeliteľná. Proti Sabéliovi učí, že božské osoby nesplývajú, ale sú reálne odlišné (Kat. XVI,4). Hoci Cyril neštuduje dôkladne prirodzenosť alebo podstatu Ducha (Kat. XVI, 5,24; XVII, 17), aj tak tvrdí, že Duch je jediný, jednoduchý, nedeliteľný (Kat. XVII, 2, 5), večný, stály, nemenný, neopísateľný, stvoriteľ všetkých vecí (Kat. XVI, 2), je zvrchovanou a božskou mocou, nepochopiteľný, živý, osobné bytie, ktoré hovorí a pôsobí, posväcuje a zbožšťuje všetky bytia stvorené Bohom prostredníctvom Krista (Kat. IV, 16; XVI, 3; XVII, 2.5.28.33.34). Proti ariánom Cyril tvrdí, že Duch nie je stvorením (Kat. VII, 5; XVI, 23; XVII,3), proti sabeliánskemu modalizmu zdôrazňuje, že Duch nie je len obyčajné pomenovanie (Kat. XVI,4; XVII, 34).

Jeruzalemská liturgia

Cyril Jeruzalemský učí reálnu prítomnosť Krista v Eucharistii a uznáva jasnejšie a výslovnejšie než predošlí cirkevní otcovia premenenie chleba a vína na Pánovo telo a krv (Myst. Kat. IV-V). Pre dejiny liturgie je veľmi cenný odkaz na moment epiklézy (= prosby, v ktorej kňaz úpenlivo prosí Otca o zoslanie Ducha Posvätiteľa, aby sa obetné dary stali Kristovým telom a krvou). To isté platí o odkaze na spomínanie zosnulých v anafore (= eucharistickej modlitbe). Cyrilovo dielo nám umožňuje spoznať, ako sa slávila liturgia a sviatosti v druhej polovici 4. storočia v Jeruzaleme. Informuje nás o miestach, časoch, obradoch a ich symbolizme, o zvykoch, ale aj o teológii sviatostí.

 



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo