Muž, ktorý trval na tom, že Boh sa postará

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Muž, ktorý trval na tom, že Boh sa postará

George Müller. FOTO: Wikipedia.org

George Müller, znovuzrodený kresťan a dobrodinec sirôt vo viktoriánskom Anglicku.

Bolo to niekedy začiatkom 60. rokov 19. storočia, keď na dvere zakladateľa sirotinca v anglickom Bristole Georgea Müllera zaklopal jeden z jeho spolupracovníkov. Oznámil mu, že deti čakajú na raňajky, no v celej budove nie je ani kúsok chleba.

V jedálni bolo zhromaždených asi tristo detí, pred ktorými boli prázdne taniere, no žiadne jedlo. Müller prišiel za nimi a vyzval deti i personál, aby sa spolu pomodlili.

„Drahý Bože, ďakujeme ti za jedlo, ktoré nám dnes pošleš,“ predniesol nahlas a modlitbu zakončil slovíčkom „amen“. Taniere boli stále prázdne a deti spýtavo pozerali pred seba, čo sa bude diať.

O niekoľko okamihov ktosi zabúchal na dvere. Bol to miestny pekár, ktorý oznámil Müllerovi, že v noci nemohol spať. Nejako mal pocit, že sirotinec bude dnes potrebovať chlieb a tak ho pre deti upiekol.

Čoskoro sa vo dverách zjavil aj mliekar. Sirotincu sa rozhodol zadarmo venovať mlieko. Deti v to ráno začali deň s plnými žalúdkami.

V úplnej závislosti od Boha

Podobné situácie neboli predtým ani potom zriedkavé. George Müller opakovane zažíval skúšky svojej viery, keď jeho sirotincu chýbali peniaze. Následne sa modlil k Bohu a často v poslednej chvíli dostal odkiaľsi finančný dar, jedlo alebo iné prostriedky, ktoré pomohli uspokojiť potreby detí.

Jeho súčasník Charles Dickens vo svojich novinách Household Words opísal Müllera ako človeka, ktorý „keby chcel nové nohavice, cez noc by sa za ne modlil a ráno by si ich našiel pri posteli“. Bolo to trefné.

Známy spisovateľ a kritik spoločenských pomerov navštívil bristolský sirotinec v roku 1857. Dostali sa totiž k nemu klebety, že deti u Müllera hladujú. 

Skutočnosť bola presne opačná. O deti bolo veľmi dobre postarané. A na Dickensa urobil sirotinec veľký dojem.

O tom, čo videl, napísal: „Deti nikdy nezmeškajú svoje bežné jedlo, hoci niekedy, dokonca i v čase večere, nie sú peniaze na vyplatenie mliekara. A bez peňazí sa žiadne mlieko nenakúpi. Lenže peniaze prichádzajú.“

Dickens dodáva, že občas nie iba zvonku. Niekedy museli vychovávatelia v ústave siahnuť aj do vlastného vrecka, aby deti mali každý deň jedlo na stole.

Na druhej strane, aj keď sa to stalo, čoskoro prišla opäť pomoc zvonku. Boh akoby učil Müllera a jeho ľudí kráčať neochvejne cestou viery a v úplnej závislosti od neho. 

Mladosť búrliváka

V čase, keď Dickens o Müllerovi písal, bol ten aktívny medzi sirotami Bristolu už viac ako dve desaťročia. Nebol Angličan, ale Nemec. Narodil sa v roku 1805 v Prusku, v rodine výbercu daní.       

S otcom si príliš nerozumel. Mladý George Müller bol bystrý chlapec. No išlo tiež o nespútaného a svojhlavého búrliváka.

Vymetal krčmy, hrával karty o peniaze a dopúšťal sa drobných podvodov. Okradol dokonca aj svojho otca a mal opletačky so zákonom.

Napriek tomu ho otec poslal študovať za evanjelického farára na univerzitu v Halle. Predstavoval si, že syn vďaka tomuto zamestnaniu bude mať istý príjem a spoločenskú prestíž.

No George Müller vo svojom neviazanom živote pokračoval aj počas univerzitných štúdií. Až do jedného večera, keď ho kamarát pozval na biblické stretnutie.

Skupinku kresťanov, ktorí sa stretávali v súkromnom dome k spievaniu chvál, modlitbám a čítaniu Božieho slova, tvorili laici, no George Müller bol šokovaný mierou autentického prežívania viery, s ktorou sa tu stretol. Začal sem chodiť pravidelne a už čoskoro prosil Boha o odpustenie hriechov a nový život v Kristovi.

Od základu sa zmenil. Jeho kamaráti z krčmy vyjadrovali počudovanie, kde sa podel starý dobrý svojhlavý George. No on konečne našiel pokoj v duši. A rozhodol sa, že namiesto zabezpečeného života na luteránskej fare kdesi v Nemecku vyskúša dráhu misionára.

Misijné územie je všade naokolo

George Müller bol nesmierne talentovaný na jazyky. Okrem rodnej nemčiny sa dohovoril aj po anglicky, francúzsky či taliansky a ovládal tiež gréčtinu, latinčinu a hebrejčinu.

Vďaka znalosti základov posledného jazyka ho jedna britská misijná spoločnosť chcela vyslať do Bukurešti, aby šíril Kristovo evanjelium medzi rumunskými židmi. No k tomu musel absolvovať ďalší šesťmesačný kurz v Londýne.

A tak sa George Müller v roku 1829 dostal do Anglicka. Bolo to v čase, keď v oficiálnych protestantských cirkvách silnel formalizmus, čo v mnohých kresťanských laikoch vyvolávalo reakciu v podobe túžby po autentickejšom a hlbšom prežívaní viery.

George Müller sa zoznámil s mužmi ako škótsky kazateľ Hanry Craik, ktorý sa mal neskôr pripojiť k jeho práci so sirotami. Alebo zámožný zubár Anthony Groves, ktorý sa vzdal svojho majetku, aby mohol odísť do Bagdadu a neskôr do Indie ako misionár.

Grovesovu sestru Mary si George Müller v roku 1830 vzal za manželku. Spoločne sa snažili žiť čo najviac v závislosti od Božej vôle a jeho starostlivosti, aj pokiaľ išlo o ich materiálne potreby.

George Müller čoraz viac dospieval k presvedčeniu, že Boh ho nepovoláva k odchodu do Rumunska. Ostatne, plno chudobných východoeurópskych židovských imigrantov žilo v tom čase v uliciach Londýna. Mohol im kázať priamo na mieste.

No všímal si tiež, že v samotnom Anglicku potrebujú o Ježišovi počuť mnohí domáci. Misijné územie nebolo len v exotickej cudzine, ale všade naokolo.

George Müller dospel k záveru, že nechce svoje evanjelizačné aktivity obmedzovať len na jednu skupinu. Boh mal s ním napokon svoje plány.  

Stať sa otcom deťom bez rodičov

V roku 1832 sa George Müller presťahoval do mesta Bristol, aby prevzal miesto kazateľa v tamojšom prebudeneckom zbore. O pár mesiacov ho na ulici zastavilo asi päťročné dievčatko. Bolo celé otrhané a na chrbte nieslo svojho brata, ešte vo veku batoľaťa.

Dievčatko ho požiadalo o šiling a vyrozprávalo mu, že mama im zomrela na choleru a otec sa nevrátil z bane. George Müller im dal peniaz, no toto stretnutie na neho hlboko zapôsobilo.

Anglicko bolo priekopníkom priemyselnej revolúcie. Avšak masívny prílev obyvateľstva z vidieka do fabrík v mestách vytvoril dovtedy nepoznané sociálne problémy a zvýraznil spoločenské kontrasty. Ulice boli plné bezprizorných detí, často sirôt, ktoré kradli alebo žobrali.

George Müller im chcel pomôcť. Založil pre ne najskôr raňajkový klub, kde deti z ulice dostali ráno ovsenú kašu, čaj a spoločne so ženou im čítali príbehy z Biblie. Časom pristúpili k zriadeniu sirotinca, kde by deti mohli byť priamo ubytované.

Začalo sa to v roku 1836 prenájmom domu na Wilsonovej ulici pre tridsať dievčat. Čoskoro k tomu prenajali Müllerovci ďalšie tri okolité domy, počet detí v ich opatere presiahol stovku a začali sa starať aj o chlapcov. Staršie dievčatá sa starali o menšie deti a vďaka týmto skúsenostiam sa neskôr mohli uchádzať o prácu ako slúžky v zámožnejších domácnostiach.

Pre Anglicko to bolo obdobie zmien. V roku 1837 sa stala kráľovnou len 18-ročná Viktória. Mala vládnuť ďalších 63 rokov a jej meno sa stalo synonymom pre celú epochu.

V rovnakom roku začal na pokračovanie vychádzať Oliver Twist, román Charlesa Dickensa o chlapcovi – sirote a jeho ponurom pouličnom živote. Toto dielo dodnes stelesňuje naše vnímanie sociálnych problémov v Anglicku počas prvej polovice 19. storočia.

No tieto výzvy vyvolali aj odpoveď v podobe dobročinných iniciatív. Tak ako v prípade Georga Müllera.       

Ešte zo svojich štúdií v Halle poznal charitatívne a sociálne zariadenia, ktoré na prelome 17. a 18. storočia založil evanjelický teológ, pedagóg a predstaviteľ pietizmu August Hermann Francke (medzi jeho študentov, ktorých ovplyvnil, patril aj náš polyhistor Matej Bel). Išlo len o to, ako preniesť túto inšpiráciu do Anglicka.

Ashley Down

V roku 1845 sa obyvatelia Wilsonovej ulice začali sťažovať na prítomnosť sirotinca. Množstvo detí bolo hlučných, kanalizácia preťažená a priestory uprostred mesta ponúkali pre ne len málo výbehu.

George Müller a jeho žena sa teda začali modliť za riešenie. Hoci nemali žiadne peniaze nazvyš, postupne našli ideálny pozemok v Ashley Down na okraji Bristolu, s dostatkom voľného priestoru pre detské hry a výhľadom na mesto. Jeho vlastník ho pôvodne chcel predať v cene 200 libier za aker, no zažil prebdenú noc, po ktorej ho Müllerovi predal so zľavou, len za 120 libier za aker.

Postupne sa množili aj dobročinné príspevky. Müllerovci si tiež našli kresťanského architekta, ktorý vypracoval na svoju dobu veľmi moderný návrh, dokonale prispôsobený potrebám detí. Stavba napredovala, hoci Anglicko v tom čase zasiahli ekonomické problémy.

V roku 1849 sa 120 sirôt mohlo presťahovať z Wilsonovej ulice do Ashley Down. Nová stavba mala kapacitu 300 miest. V nasledujúcich desaťročiach sa však sirotinec rozširoval, až zahŕňal komplex piatich budov s kapacitou vyše 2-tisíc detí a s viac ako stočlenným dospelým personálom.

Sirotinec dbal na vzdelanie a vyučenie detí rôznym užitočným zručnostiam či remeslám, vďaka ktorým si mohli nájsť neskôr prácu. Počas svojho pobytu nosili uniformu. Pri odchode do života dostávali tri nové súpravy šiat.

Keď mladý človek sirotinec opúšťal, absolvoval pohovor s Georgeom Müllerom. Dostal od neho Bibliu do pravej ruky spolu s určitou sumou peňazí do ľavej. A radu na rozlúčku: „Toho, čo máš v pravej ruke, sa môžeš držať pevnejšie než toho, čo máš v ľavej ruke. Takže pamätaj, že keď sa budeš pevne držať učenia Biblie, Boh ti vždy dá niečo, čo budeš môcť držať v druhej ruke.“

Následne sa George Müller zvykol za dieťa pomodliť, podal mu ruku a zaželal všetko dobré. Siroty dostávali na Ashley Down slušný základ do života. Georgea Müllera niektorí doboví kritici dokonca obviňovali, že deti z ulice až príliš dvíha nad ich prirodzené miesto v spoločnosti.

Dobrodružstvo dôverovania Bohu

Charles Dickens napísal, že čo George Müller dosiahol, si „zaslúži rešpekt všetkých dobrých ľudí, nech je ich náboženská viera akákoľvek“.

Počas svojho života sa tento nemecký kresťan, ktorý v Bristole našiel nový domov, postaral o približne 10-tisíc sirôt. Detský domov, ktorý založil, pokračoval v činnosti aj po jeho smrti.

Odhaduje sa, že Müllerovými rukami prešlo okolo 1,5 milióna libier. V dnešných peniazoch je to asi 114-miliónov eur. Použili sa nielen na podporu sirôt, ale aj na tlačenie Biblií, evanjelizačných letákov a podporu kresťanských misionárov v zámorí.

George Müller bol však hlavne mimoriadne vytrvalý modlitebný bojovník. Denne veľa času trávil čítaním Božieho slova a modlitbami. Snažil sa tiež stíšiť a popri vlastných prosbách dávať Bohu priestor a načúvať jeho odpovediam i vedeniu.

George Müller, od ktorého smrti v marci uplynulo 120 rokov, patrí k najpopulárnejším postavám evanjelikálneho kresťanstva. V slovenčine, vo vydavateľstve ViViT, nedávno vyšiel jeho životopis Ochranca sirôt v Bristole z pera Janet a Geoffa Bengeových. Na YouTube možno nájsť pozoruhodný dokument o ňom s názvom Zlodej nemilosrdných uličiek. A kázne i mnohé ďalšie výborné zdroje k životu a práci tejto výnimočnej osobnosti možno nájsť na webovej stránke georgemuller.org.

„So živosťou viery, ktorá je v našich časoch možno bez seberovného, verí, že všetky veci, ktoré sú vhodné pre jeho deti, budú dodané naším nebeským Otcom ako priama odpoveď na dôverujúcu modlitbu,“ napísal Charles Dickens.

No ešte lepšie Müllerov odkaz zrejme vystihli noviny Daily Telegraph, keď napísali, že „okradol nemilosrdné ulice o tisíce obetí, väzenia o tisíce lotrov a chudobince o tisíce bezmocných úbožiakov.“


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo