Nech ich Boh ochraňuje

Nech ich Boh ochraňuje

Ilustračné foto: facebook.com/synod2018

Tento rok sa v Ríme pripravuje Synoda o mladých. Dbajme na to, aby to bolo pre mladých naozaj obohacujúce.

Je verifikovateľným faktom, že nie všetci politici sú pokrytci. Keď sa začnú verejne strachovať o to, čo sa deje s „deťmi“, niektorí majú skutočne starosti. Verejná rozprava o mladých ľuďoch je však často určitou formou bruchovravectva – keď sa názory (či údajné názory) „mládeže“ používajú ako hlas na presadenie toho, čo autority už aj tak chceli spraviť.

Vatikán organizuje Synodu o mladých (naplánovanú na tento október) a som presvedčený, že percento zainteresovaných, ktorí to myslia úprimne, je v porovnaní s typickou sortou demokratických politikov o dosť vyššie. Preto je kontraproduktívne, keď začnú používať mantru politikov o „počúvaní“ a robení niečoho nielen „pre“ mladých, ale aj „s“ mladými.

Keď som bol mladý, považoval som takéto čosi – keď sa dospelí tvárili, že sa potrebujú odo mňa niečo naučiť – za trápne, ba vysoko podozrivé. Možno sa mladí ľudia hlboko vo svojom vnútri zmenili, no trochu o tom pochybujem.

Mladí ľudia v rozvinutých krajinách boli účinne katechizovaní – zo strany sekulárneho štátu, médií, populárnej kultúry a verejných škôl –, že majú pevne veriť v dve veci: že veda vyvrátila náboženstvo a v sexuálnu revolúciu. Zdieľať

Počúvať mladých ľudí môže byť dobrá vec – podľa toho, kto počúva a prečo. Páter James Martin „počúva“ mladých ľudí s rozličnými sexuálnymi poruchami, zvlášť na podujatiach, ako sú „IgnaciánQ“ konferencie, čo sú podujatia o sexuálnej a rodovej diverzite, ktoré sa dnes organizujú na jezuitských univerzitách. Ich zámerom je presvedčiť mladých ľudí, že LGBTQatď je úplne v poriadku – dokonca i podľa samotného Ježiša. A že kto si myslí opak, je bigotný, nenávistný a nekresťanský.

Keby žil sv. Ignác, tento bývalý vojak, dnes, zaujal by k týmto veciam, ktoré sú rovnako závažné ako Reformácia, proti ktorej bojoval on, a možno ešte viac, nepochybne rázny – a veľmi odlišný – prístup než jeho súčasní potomkovia.

Pravdepodobne by spravil niečo veľmi podobné, ako boli slávne kanoistické a turistické výlety, ktoré robil Karol Wojtyla, dnes sv. Ján Pavol – stretnutia s mladými ľuďmi, kde bola omša, spovedanie a duchovné vedenie. „Sprevádzal“ ich tak, že hovoril pravdu katolicizmu. Nezastrašoval, ale jasne vyložil argumenty a povedal: „Musíte sa rozhodnúť,“ ktorou cestou sa vydáte. To skutočne fungovalo. Toto sprevádzanie pohlo mnohých mladých ľudí – nie aby prijali neprijateľné, ale smerom k spásnej pravde a činnosti.

Svet zúfalo potrebuje 10 000 takýchto „sprevádzačov“ – včera, dnes, každý rok, počas nasledujúcich desaťročí. Mužných mužov, ktorí sa neboja hovoriť o podriadení sa Božej vôli, ako aj súcitné, no praktické ženy, ktoré sa nebudú báť odporovať našej smutnej kultúre, občas dokonca i vo vnútri Cirkvi.

Karol Wojtyla „sprevádzal“ mladých tak, že hovoril pravdu katolicizmu. Nezastrašoval, ale jasne vyložil argumenty a povedal: „Musíte sa rozhodnúť,“ ktorou cestou sa vydáte. To skutočne fungovalo. Zdieľať

Tento týždeň je plánovacie stretnutie k synode o mladých – a niekoľko nasledujúcich dní budem tu v Ríme. Zatiaľ nemám veľmi dojem, že budeme svedkami wojtylovského počúvania a konania. Už teraz tu máme veľa slabej sociológie, podobne ako sme videli pred dvomi synodami o manželstve. Nikto by nemal byť prekvapený, keď sa toto podujatie zvrtne na čosi úplne iné, než sa plánovalo.

Samozrejme, boli prieskumy a plánuje sa účasť mladých prostredníctvom facebooku. Podobne ako pri takmer každej verejnej otázke v súčasnosti nie je veľmi ťažké urobiť to tak, aby čísla v prieskume hovorili čokoľvek, čo len chcete. Prieskumy v náboženskej oblasti sú obzvlášť ošemetné, lebo budete mať veľmi rozličné výsledky podľa toho, koho sa rozhodnete spýtať – vážnych katolíkov, nominálnych katolíkov, duchovne indiferentných – a to ešte predtým, než sa začne interpretovať.

Najpozoruhodnejším faktom tu je, že mladí ľudia v rozvinutých krajinách boli účinne katechizovaní – zo strany sekulárneho štátu, médií, populárnej kultúry a verejných škôl –, že majú byť skeptickí voči tvrdeniam, ktoré si robia nároky na pravdivosť, no majú pevne veriť v dve veci: že veda vyvrátila náboženstvo a v sexuálnu revolúciu.

V prípade sexuálnej revolúcie prišiel určitý odpor. Niektorí mileniáli trpeli pre rozvod a oslabené rodiny a zdá sa, že sa uchýlili k stabilnejším náhľadom na manželstvo a rodičovstvo. Tento stále ešte len začínajúci trend by však nemal vyvolávať prílišný optimizmus. Nespútaný Eros naďalej trhá sociálne tkanivo rozvinutých národov.

Mileniáli však tvrdia, že najčastejším dôvodom, prečo opúšťajú náboženstvo, je, že „veda“ (a dosť užitočné technológie, ktoré z nej vychádzajú) podľa nich dokázala, že viera je ilúziou. Samozrejme, ilúziou je samotné toto presvedčenie, ktoré je produktom dosť slabého uvažovania: človek nemusí byť veriaci, aby vedel, že správne chápaná viera a veda sú dve rozličné veci, ktoré sa nedajú vzájomne na seba redukovať ani vyvrátiť.

Pochopiť toto rozlíšenie si však vyžaduje trochu starostlivého premýšľania – a kde sa to teraz dá naučiť?

Synoda sa odhodlala na nesmiernu úlohu za veľmi nepriaznivých okolností. Zaiste, byť „s“ mladými možno zborí obvyklé bariéry – aspoň spočiatku. Potom však nasleduje to ťažšie – cesta, pravda, život. Zdieľať

Láska a milosrdenstvo – poľná nemocnica, podľa pápežovho názorného obrazu – sú dve ušľachtilé kresťanské skutočnosti a dokážu prekonať reflexívny odpor voči náboženstvu. No ak potom neprejdú k tomu hlavnému a nepodoprie ich trocha usilovného premýšľania, nezostanú dlho kresťanskými – či dokonca ani skutočnosťami, ako vidíme na zvýšenej sociálnej krehkosti a hnevlivej polarizácii okolo seba.

Za týchto okolností jestvuje silné pokušenie nazdávať sa, že ľudí pritiahne znižovanie požiadaviek lásky a milosrdenstva a zľahčovanie ich kresťanských základov. Thomas Jefferson, ktorý nebol žiadny hlupák, napísal priateľovi v 80. rokoch 18. storočia: „Teším sa, že v tejto požehnanej krajine slobodného skúmania a presvedčenia, ktorá neodovzdala svoje svedomie kráľom ani kňazom, znovu ožíva náuka, že je len jeden Boh, a verím, že v súčasnosti nežije v Spojených štátoch ani jeden mladý muž, ktorý nezomrie ako unitár.“ Najnovší prieskum Pew Research Center hovorí, že v USA žije 0,3 percenta unitárov – a v celom svete ich je asi 600 000.

Od liberálnej cesty sa nedá veľa očakávať, ako vedia nielen unitári, ale i liberálni protestanti. Synoda sa odhodlala na nesmiernu úlohu za veľmi nepriaznivých okolností. Zaiste, byť „s“ mladými možno zborí obvyklé bariéry – aspoň spočiatku. Potom však nasleduje to ťažšie – cesta, pravda, život.

Bude zázrak, ak sa synode podarí trochu pokročiť aj napriek toľkému odporu, v neposlednom rade i v samotnej Cirkvi. Žiadny kresťan by však nikdy nemal zabúdať: zázraky sa stále dejú. Modlime sa. Usilovne.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom „K veci“) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: God Save Them.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo