Druhé tisícročie po schizme

Druhé tisícročie po schizme

Príchod pápeža Urbana II. do Toulouse. Foto: wikimedia

Pravoslávie a katolicizmus sú dnes od seba vzdialené viac než v polovici 11. storočia, môžu za to aj križiacke vojny. Pokračujeme v historickom príbehu veľkej schizmy.

Schizma, ktorá sa začala Michalom Kerullariom, zostala dodnes smutnou realitou. Všetky pokusy preklenúť priepasť, ktorá vznikla v tej dobe medzi Západom a Východom v cirkvi, sa nepodarili. Ba vlastne pravoslávie a katolicizmus sú dnes od seba vzdialené viac než vtedy okolo polovice 11. storočia. Naozaj sa vyvíjali stále viac smerom od seba, a síce najskôr v oblasti chápania cirkvi. Na Západe sa idea primátu stávala stále viac nosným základom ekleziológie, zatiaľ čo Východ stále ostrejšie popieral práve túto ideu a začal v nej vidieť základnú herézu Latiníkov.

To však nebol jediný rozdiel. Na Západe sa od 12. storočia rozvíjal taký druh racionálnej teológie, scholastika, ktorý zostával Východu cudzí, a Východ proti nemu ostro bojoval. Subjektívne, individuálne formy zbožnosti, ktoré vznikli na Západe v rovnakom období a ďalej sa rozvíjali, zostávali pre Východ vo všeobecnosti nezrozumiteľné.

Úsilia obnoviť stratenú jednotu, ktoré boli podniknuté už čoskoro po schizme Michala Kerullaria, boli od začiatku zaťažené nepochopením obdivoch častí pre vlastný ráz toho druhého. Po rozkole, keď viditeľná Kristova cirkev bola skutočne obmedzená takmer úplne na Západ, tam veľmi skoro tento osebe úplne abnormálny stav brali ako normálny a začali jednoducho klásť znamienko rovnosti medzi katolícky a latinský.

Iný ráz Grékov, ktorých považovali za schizmatikov, ba za heretikov, bol považovaný za podozrivý a najbezpečnejšie by bolo, keby sa podľa možností vo všetkom prispôsobili vzoru latinskej cirkvi. Latinská tradícia bola považovaná za absolútnu hodnotu. Len veľmi pomaly sa Západ prebojoval k hlbšiemu pochopeniu duchovného dedičstva východnej cirkvi.

Na druhej strane, na gréckej strane bol sklon považovať osebe legitímny ďalší vývoj latinskej cirkvi za odpad od pôvodnej skutočnej tradície celkovej cirkvi. Toto všetko sťažovalo úsilia o úniu. Pokúsime sa opísať ich predovšetkým so zreteľom na toto.

Idea primátu gregoriánskej reformy

V období schizmy bola už skrze clunijské hnutie skoncipovaná idea primátu oveľa ostrejšie než predtým. Videli sme, ako táto okolnosť podporovala rozkol. Gregoriánska reforma, ktorá sa začala čoskoro po schizme, bola zaiste významným medzníkom v dejinách idey primátu. Jej hlavný cieľ bol oprávnený, totiž oslobodenie cirkvi od neúnosného poručníctva svetskou mocou. Aby presadil túto reformu, pápež Gregor VII. musel viac, než bolo dovtedy bežné, zasahovať v jednotlivých diecézach. Stáli legáti, ktorých posielal do rozličných krajín a ktorí vystupovali v jeho mene a s jeho autoritou, skutočne obmedzovali autoritu biskupov.

No zámerom pápeža nebolo podkopať postavenie biskupov a metropolitov a znížiť biskupov na jednoduchých funkcionárov a prijímateľov rozkazov centrálnej autority. V každom prípade, už aj vtedy jestvovala predstava, že naddiecézna plná moc metropolitov je podielom na „plenitudo potestatis“ pápeža. V niektorých prípadoch sporných biskupských volieb si Gregor rezervoval právo na vymenovanie bez toho, aby jednoducho odstavil metropolitov.  Niekedy to prenechával ešte im, aby zjednali poriadok. Gregor si už v „Dictatus Papae“ nárokoval právo zosadzovať a prekladať biskupov.

Gregoriánskou reformou sa začal vývoj, ktorý viedol k istému prílišnému zdôrazňovaniu monarchického princípu v cirkvi a k odstráneniu dovtedajších, východnej cirkevnej štruktúre podobných medzistupňov medzi centrálnou mocou a jednotlivými biskupmi, totiž inštitúcie prímasov a metropolitov. Hlavne skrze dekretálne zákonodarstvo 12. storočia sa pápež viac a viac stáva prameňom všetkej moci v cirkvi.

Naproti tomu ešte v 10. storočí aj na Západe stála v popredí povedomia cirkev ako celok, a nie pápež. Vlastné právo biskupov, ktoré sa zakladá na božskom ustanovení, sa pomaly viac a viac vytrácalo. Cirkev sa stáva v podstate jedinou obrovskou diecézou, ktorej biskupom je pápež. Tak vzniká prísne zorganizovaná univerzálna cirkevná monarchia, centrálne riadená cirkevná ríša namiesto skoršej univerzálnej cirkvi, ktorá pozostávala z jednotlivých viac alebo menej autonómnych cirkví.

Napokon bude biskupská autorita chápaná už len ako podiel na pápežskej plnej moci. Túto koncepciu nachádzame vo vyznaní viery, ktoré zložili zástupcovia byzantského cisára Michala Palaiologa na druhom Lyonskom koncile (1274). O tom bude ešte reč neskôr. Táto koncepcia cirkvi bola od základu rozdielna od predstavy o cirkvi, ktorá vládla na Východe.

Primát sa javí už v období Gregora II. ako pravda viery, a síce ako základná pravda pre chápanie cirkvi. Kto zásadne neposlúcha pápeža, je nielen schizmatikom, ale aj heretikom. Takto už Gregor považuje Grékov za heretikov, pretože odmietajú primát. K tomu prichádza ako ďalší dôvod vyostrenia napätia medzi Východom a Západom svetský význam pápežstva, ako sa tento vyvinul v stredoveku.

Toto musíme chápať na pozadí ducha vtedajšej doby. Ani na Západe cirkev a štát neboli ešte do seba úplne oddelenými veličinami. Kňazská a kráľovská plná moc boli dve funkcie v jednej kresťanskej spoločnosti. Až do gregoriánskej reformy kráľovská moc veľmi často zasahovala do cirkevnej oblasti a cirkev sa tak ocitla v nedôstojnej závislosti od laickej moci.

Programom Gregora VII. bolo priviesť kresťanský svet úplne pod Božiu vládu. Oslobodil cirkev od poručníctva laikmi a následne vystupoval ako hlava celej kresťanskej spoločnosti, t. j. celého kresťanského ľudu, hlava zakorenená nielen v cirkevnej, ale aj vo svetskej oblasti. V obidvoch oblastiach mala byť vybudovaná Kristova ríša.

Takto pápež dospel k tomu, že si pripisoval autoritu aj vo svetských veciach a zasahoval „ratione peccati“, t. j. kvôli hriechu, ktorému bolo treba zabrániť. Tým ale svetská autorita nebola odsunutá nabok; uchovávala si svoj význam. Pápež si však pripisoval právo uvrhnúť do kliatby dokonca kráľov a zbaviť poddaných prísahy vernosti voči nim a tak prakticky zosadiť vládcov, ako to urobil s nemeckým kráľom Henrichom IV.  

Svetská moc pápežstva

Už pri Gregorovi prítomné formulácie k idei autority pápeža aj vo svetských veciach boli ďalej rozvíjané v nasledujúcom období. Na konci 11. storočia vyzval Urban II. k svätej vojne proti nepriateľom kresťanského mena a k oslobodeniu Svätého hrobu. Po jeho výzve kresťanskí rytieri siahnu po zbraniach. Pápežovi ako hlave kresťanstva pripadne vedenie svätej vojny, čo bola pre kresťanský Východ neuskutočniteľná myšlienka.

Pravdaže, idea moci pápeža vo svetských veciach nezostala bez odporu. Viedla k boju s cisárstvom, ktorý dosiahol svoj vrchol v období Fridricha Barbarossu, ktorý energicky bránil absolútnu nezávislosť svetskej moci vo svojej oblasti. Pápežstvo zostalo v tomto boji víťazom. Ale bolo to Pyrrhovo víťazstvo. Skutočným víťazom bolo nakoniec národné kráľovstvo, ktoré sa úplne emancipovalo od pápežstva.

V 12. storočí a ešte v prvých desaťročiach 13. storočia sa kanonisti ešte hádali o tom, či pápežovi prináleží len nepriama alebo priama moc vo svetských veciach. Gratián vo svojom „Decretum“ (okolo roku 1400) jasne rozlišoval obidve moci, z ktorých je každá príslušná vo svojej oblasti. Nakoniec sa však okolo roku 1230 presadila hierokratická teória o priamej moci. Inocent III. (1198 – 1216) si bol ako vicarius Christi veľmi dobre vedomý svojej plnej moci v obidvoch oblastiach. Nazýval sa „vikárom toho, ktorý je kráľom kráľov a pánom pánov, kňazom od večnosti podľa poriadku Melchizedechovho“. Teda pápež ako zástupca Krista, najvyššieho kňaza a kráľa sveta, stojí na čele celého kresťanského sveta.

Bonifác VIII. (1294 – 1303) si „ako zástupca toho, ktorý vládne ako kráľ“, nárokoval právo potvrdzovať kráľov a v mene Boha im udeľovať ich autoritu. Ten istý pápež prirovnáva svetskú moc k svetlu Mesiaca. Ako Mesiac prijíma všetko svoje svetlo od Slnka, tak svetská autorita pochádza od Krista a od pápeža ako Kristovho zástupcu. Nárok pápežstva na najvyššie vedenie aj v svetskej oblasti nachádza svoju klasickú formuláciu nakoniec v bule Bonifáca VIII. „Unam Sanctam“.

V období avignonského exilu (1305 – 1378) si pápeži pripisovali dokonca právomoc disponovať s krajinami, ktoré „protiprávne“ držali vo vlastníctve heretici a schizmatici (práve preto, lebo boli heretici a schizmatici). Klement V. potvrdí Johannitom vlastníctvo ostrova Rodos, ktorý vytrhli schizmatikom. Ten istý pápež prenechá uhorskému kráľovi všetky provincie a mestá, ktoré s Božou pomocou odníme schizmatikom.

Z týchto skutočností, ktoré možno  jednoznačne doložiť, vidno, aké ďalekosiahle boli dôsledky náuky o „potestas directa“ vo svetských veciach. Nik menší ako Pius XII. uznal vo svojom prejave na kongrese historikov v Ríme 7. septembra 1955, že táto stredoveká predstava je dobovo podmienená a nebola odôvodnená v božskom práve.  

Východ  nemal nijaké pochopenie pre takúto koncepciu. Jeden člen z byzantskej delegácie vyslanej k Inocentovi II. (1130 – 1143) sa vyjadril o pápežovi takto: „Rímsky biskup je cisár, a nie biskup.“ Je celkom zrejmé, že takýto vývoj musel komplikovať opätovné zjednotenie.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo