Veľká noc skorých kresťanov

Veľká noc skorých kresťanov

Foto: fusion of horizons/flickr.com

Ako slávili Veľkú noc raní kresťania? Prinášame text pri príležitosti Veľkej noci v pravoslávnom svete.

Veľká noc bola jediným liturgickým výročným sviatkom skorých kresťanov (1). Dá sa len domnievať, či bola slávená už v Pracirkvi, pretože pre dobu pred polovicou 2. storočia, keď je tento sviatok prvý raz spoľahlivo doložený v Ríme (2), neexistujú priame svedectvá o tomto sviatku a sú možné len spätné závery z niektorých textov.

Išlo o nočnú slávnosť, ktorá sa končila okolo polnoci alebo ráno eucharistickou bohoslužbou. V sýrskej Didaskálii sa takto opisuje veľkonočná vigília v noci zo soboty na nedeľu v Sýrii 3. storočia:

„Buďte spoločne zhromaždení, zostaňte bez spánku a buďte bdelí celú noc počas modlitieb a prosieb, čítania z Prorokov, Evanjelia a Žalmov, v strachu a chvení a v horlivej úpenlivej prosbe až do tretej hodiny noci, ktorá nasleduje po sobotnom večeri, a potom prerušte váš pôst... A potom prineste vaše obetné dary, a teraz jedzte a majte dobrú náladu, tešte sa a buďte veselí, lebo ako záruka nášho zmŕtvychvstania vstal z mŕtvych Kristus, a toto má byť pre vás večne platným zákonom až do skončenia sveta“ (3).

Dva teologické výklady Veľkej noci

Historické súvislosti medzi kresťanským sviatkom Veľkej noci a židovským sviatkom Paschy je ťažké rozpoznať. Zatiaľ čo sa obvykle prijíma, že kresťanská Veľká noc vznikla zo židovskej Paschy ako sviatku oslobodenia, pramene z 2. storočia – pravdaže veľmi skromné – vedú skôr k domnienke, že kresťanský sviatok Veľkej noci nadobudol podobu v 2. storočí za zámerného vymedzenia sa voči židovskej Pasche, ktorá sa paralelne vyvíjala nezávisle od kresťanského sviatku Veľkej noci (4).

Odkazujúc na opis v knihe Exodus (Ex 12) a na Kristovo utrpenie dostal sviatok Veľkej noci rozhodne kresťanský obsah. Odtiaľto sa vyvíjali dva teologické výklady kresťanského sviatku Veľkej noci.

"Až do 4. storočia bola Veľká noc jediným sviatkom celého kresťanstva. Od konca 4. storočia bola Veľká noc slávená ako tri dni trvajúca spomienka na Kristovo umieranie, spočívanie v hrobe a vzkriesenie." Zdieľať

V maloázijskej tradícii sa židovská Pascha (páscha) odvádzala chybne od gréckeho páschein, „trpieť“ a Veľká noc ako „kresťanská Pascha“ sa vzťahovala na Ježiša Krista. Veľká noc tu bola spomienkou na Ježišov osud, „tajomstvom“ utrpenia a zmŕtvychvstania. „Toto tajomstvo sa volá Pascha – základ záchrany“ (5). Táto teológia Veľkej noci zahŕňala historický, resp. anamnetický aspekt, ktorý sa vzťahoval v niektorých prípadoch silnejšie na Ježišovo utrpenie a smrť, v niektorých prípade silnejšie na jeho zmŕtvychvstanie.

V alexandrijskej tradícii bolo kritizované chybné odvodenie paschy od „utrpenia“ a bol položený základ výkladu Veľkej noci vo význame paschy ako „prechodu“ (transitus), čo sa lepšie hodí k základnému biblickému textu sviatku, Exodus 12, no predsa len základný význam slova „pesach“ je filologicky nejasný (6). Takto vznikol morálno-duchovný výklad sviatku Veľkej noci, ktorý bol zameraný antropologicky, a nie kristologicky.

Na Veľkú noc sa podľa Origena slávi to, čo kresťan robí ustavične, resp. má robiť ustavične: „Vždy prechádza so svojím myslením a s každým slovom a s každým skutkom od vecí pozemského života k Bohu a ponáhľa sa do Božieho mesta“ (7). Pre Atanáza bola „pravá Veľká Noc abstinenciou od zla, praktizovaním cnosti a prechodom od smrti k životu“ (8).

Augustínova syntéza

Tento výklad Veľkej noci ako „prechodu“ kresťana k Bohu bol rozšírený v gréckej teológii popri maloázijskej teológii Veľkej noci a prijali ho aj Latiníci, napríklad Hieronym:

„Pascha ... sa nevolá podľa ‚utrpenia‘, ako si myslí väčšina, ale podľa ‚prechodu‘, v tom zmysle, že anjel smrti, keď videl krv na dverách Izraelitov, prešiel popri nich a nepobil ich, alebo v tom zmysle, že samotný Pán, prichádzajúc na pomoc svojmu ľudu, ‚ich obišiel‘ [porov. Iz 31,5: hebrejsky phase = ‚ochrániť‘] ... No náš prechod na druhú stranu... sa slávi vtedy, keď sa vzdávame pozemských vecí a Egypta a ponáhľame sa k nebeským veciam“ (9).

Aj pre Ambróza bola Veľká noc „prechodom“, totiž „od pozemského k nebeskému“, „od hriechu k životu, od viny k milosti, od poškvrnenia k posväteniu“; „Veľká noc sa koná, keď duša odloží nerozumnú vášeň, no osvojí si dobré spolucítenie, aby ‚spolutrpela‘ s Kristom a vzala na seba jeho prechod, aby ‚on v nej žil, prechádzal a stal sa jej Bohom‘“ (10).

Ako v tomto texte, tak aj na iných miestach Ambróz poznal obidva výklady Veľkej noci ako „prechodu“ a „utrpenia“: „Pánova pascha je prechodom od afektov (vášní) k praktizovaniu cnosti. A nazýva sa ‚Pánova pascha‘ kvôli tomu, lebo v tej dobe bola v obraze baránka predpovedaná skutočnosť Pánovho utrpenia a teraz sa oslavuje jeho milosť“ (11). 

Bol to Augustín, ktorý spojil obidve výkladové línie, pascha ako passio alebo transitus, vo vlastnej teológii Veľkej noci. Vychádzajúc z tvrdenia v Jánovom evanjeliu, že Ježiš vedel pred sviatkom Paschy, že nadišla jeho hodina, aby prešiel z tohto sveta k Otcovi (12), Augustín chápal Veľkú noc ako prechod Krista z tohto sveta k Bohu, a síce ako „prechod cez utrpenie“ (transitus per passionem).

Takýmto spôsobom skombinoval kristologický výklad Veľkej Noci ako utrpenia s antropologickým, alebo v tomto prípade lepšie: sviatostným výkladom Veľkej noci ako prechodu: „Svedomitejší a učenejší ľudia [zaiste ide o narážku na Hieronyma] zistili, že pascha je hebrejské slovo, a nevykladajú ho ako utrpenie, ale ako prechod. Lebo skrze svoje utrpenie prešiel Pán od smrti k životu, a prekliesnil nám, ktorí veríme v jeho zmŕtvychvstanie, cestu, aby sme aj my prešli od smrti k životu“ (13).

Toto chápanie určovalo ďalšiu latinskú teológiu Veľkej noci a vyžarovalo až do latinského stredoveku.

Kedy sláviť Veľkú noc?

Nielen kresťanský výklad Veľkej noci visel na židovskej Pasche, ale aj datovanie. To však nebolo jednotné, ale vyvinuli sa dve tradície. V Malej Ázii slávili Veľkú noc v nadväznosti na židovský sviatok Paschy 14. Nisana – najskôr presne v čase židovskej Paschy, kedykoľvek pripadla, neskôr v prvý spln po jarnej rovnodennosti -, a síce nezávisle od toho, na ktorý deň týždňa pripadol 14. Nisan. To bola quartodecimánska prax.

Prečítajte si aj
Veľká noc je vo svojej podstate apoštolská Zdieľať

V dominikálnej praxi, ktorá bola rozšírená mimo Malej Ázie, sa Veľká noc slávila v pevný deň týždňa, totiž v nedeľu po 14. Nisane, a nezávisle od toho, na ktorý dátum pripadla táto nedeľa. Keďže lunárny rok, podľa ktorého sa riadili tieto náboženské kalendáre, je nepravidelný, existovali navyše – čo ešte stupňovalo rozmanitosť – rozličné výpočty, ktorá nedeľa to je.

Centrálny sviatok kresťanov teda nebol v jednotlivých obciach a regiónoch slávený v rovnakom termíne.

V 2. storočí došlo dvakrát ku konfliktu okolo správnej praxe, obidva razy medzi Rímom a Malou Áziou. V polovici 2. storočia sa Anicet Rímsky a Polykarp Smyrniansky síce nedokázali dohodnúť na spoločnom termíne, no akceptovali existujúcu regionálnu tradíciu.

Na konci 2. storočia sa tento spor okolo Veľkej noci rozpútal ešte búrlivejšie, keď Viktor Rímsky chcel pod vyhrážkou exkomunikáciou všade záväzne nastoliť dominikálnu prax. Na odpor sa však úspešne postavili Maloázijci pod vedením Polykrata z Efezu, podporovaní Irenejom z Lyonu, ktorý pochádzal z Malej Ázie. Zostalo pri regionálne rozličných termínoch Veľkej noci (14).

Nejednotný termín slávenia Veľkej noci dnes

Až vo 4.storočí sa presadila dominikálna prax ako jednotný termín Veľkej noci. Z politických dôvodov, totiž kvôli náboženskej jednote v Rímskej ríši, synody v Arles (314) a Nicei (325) na naliehanie cisára Konštantína predpísali dominikálnu prax ako záväznú (15). Termín sa mal vypočítavať v Alexandrii a mal byť oznámený všetkým cirkvám. Napriek tomuto pravidlu termín Veľkej noci zostal sporný po celé 4. storočie.

Dnešný rozdiel v datovaní sviatku Veľkej noci medzi východnými a západnými cirkvami nesúvisí s týmito starovekými cirkevnými spormi, ale – takisto ako rozdielny dátum Vianoc – s odklonom gregoriánskeho kalendára, ktorý začal byť používaný na Západe od konca 16. storočia, od staršieho juliánskeho kalendára, podľa ktorého sa naďalej meria čas v niektorých pravoslávnych cirkvách.

Až do 4. storočia bola Veľká noc jediným sviatkom celého kresťanstva. Od konca 4. storočia bola Veľká noc slávená ako tri dni trvajúca spomienka na Kristovo umieranie, spočívanie v hrobe a vzkriesenie (16).

Postupne bola Veľká noc rozšírená, najskôr v Malej Ázii a Sýrii, na celé sviatočné obdobie, ktoré siahalo od štyridsaťdňového pôstu až po Turíce.

Turíce ako slávnosť na päťdesiaty deň po Veľkej noci (grécky: Pentekoste) sú prvý raz dosvedčené na prelome 2. a 3. storočia (17). Ako židovský sviatok týždňov sa kresťanské Turíce uviedli do spojitosti s vyliatím Svätého Ducha (18) a päťdesiat dní od Veľkej noci po Turíce sa považovalo za predlženú oslavu Zmŕtvychvstania, za dlhý radostný Pánov deň, za „veľkú nedeľu“ (19).

Keďže je to obdobie radosti, neboli v ňom žiadne pôstne dni (20) a pri modlení sa nemalo – podobne ako v nedeľu – kľačať: Keďže sme vykúpení, máme stáť vzpriamene (21). V 4./5. storočí prišla k tomu slávnosť nanebovstúpenia Zmŕtvychvstalého na 40. deň po Veľkej noci.

Už v 2. storočí sa postilo v týždni pred Veľkou nocou, štyridsaťdňový pôst ako príprava na Veľkú noc sa stal bežným od 4. storočia (prvý raz je dosvedčený v Egypte pre rok 334) (22).

Poznámky

  1. Pozri k tomuto článku: J. A. Jungmann, Liturgie der christlichen Frühzeit bis auf Gregor den Großen, Freiburg i. d. Schw. 1967, s. 37-42; R. Meßner, Der Gottesdienst in der vornizänischen Kirche, in: L. Pietri (Hg.), Die Geschichte des Christentums. Bd. 1: Die Zeit des Anfangs (bis 250), dt. Ausgabe Freiburg u.a. 2003, s. 372-382.
  2. Irenej Lyonský u Euzébia Cézarejského, Historia ecclesiastica V 24,12–17.
  3. Syrische Didaskalie 21. Preklad: Achelis/Flemming, Texte und Untersuchungen 25/2, 111f. Porov. Apostolische Konstitutionen V 19,3–7.
  4. To je centrálne tvrdenie C. Leonharda, The Jewish Pesach and the Origins of the Christian Easter. Open Questions in Current Research (Studia Judaica 35), Berlin/New York 2006.
  5. Irenej Lyonský, Epideixis 25.
  6. Origenes, De pascha 1,1–2,18.
  7. Contra Celsum VIII 22. Preklad: R. Cantalamessa, Ostern in der Alten Kirche (Traditio Christiana 4), Bern u.a. 1981, 75.
  8. Athanasius, Epistulae festales 5,4. Preklad: Cantalamessa, ebd. 105
  9. Hieronymus, In Matthaeum IV 26,2. Preklad: Cantalamessa, ebd. 169; porov. Hieronymus, Epistulae 78,1.
  10. Ambrosius, De sacramentis 1,12; Epistulae 1,10 s citátmi z Rim 8,17 a 2 Kor 6,16. Preklad podľa Cantalamessu, ebd. 159.
  11. De Cain et Abel I 31. Preklad: Cantalamessa, ebd. 155–157
  12. Jánovo evanjelium 13,1.
  13. Augustinus, Enarrationes in Psalmos 120,6. Preklad: Cantalamessa, Traditio Christiana 4, 193–195 (Text 126). Vgl. De civitate dei XVI 43; Epistulae 55,30: pascha = transitus ab ista vita.
  14. Hlavným prameňom (s dobovými dokumentmi) je Euzébius, Historia ecclesiastica V 23–25, poučne interpretované N. Broxom, Tendenzen und Parteilichkeiten im Osterfeststreit des zweiten Jahrhunderts, in: ders., Das Frühchristentum. Schriften zur Historischen Theologie, Freiburg u.a. 2000, s. 107-141.
  15. Synoda v Arles 314, kánon 1. Text dekrétu o Veľkej Noci Nicejského koncilu, pri Cantalamessa, Traditio Christiana 4, 88n. porov. Konštantínov list pri Euzébiovi, De vita Constantini III 18.
  16. Augustinus, Epistulae 55,24: sacratissimum triduum crucifi xi, sepulti, suscitati.
  17. Irenej z Lyonu, Fragment 7 (W. W. Harvey, Cambridge 1857 [Dotlač z roku 1965], Zv. 2, 478n.); Tertullian, De oratione 23,2; De baptismo 19,2; De corona militis 3,4; De ieiunio 14,2; Epistula apostolorum 17 (Neutestamentliche Apokryphen I6, 214); Traditio apostolica 33; Origenes, Contra Celsum VIII 22.
  18. Skutky apoštolov 2,2–4; Eusebius, De vita Constantini IV 64,1; Athanasius, Epistulae festales 14,6.
  19. Athanasius, ebd. 1,10.
  20. Egeria, Itinerarium 41.
  21. Irenaus von Lyon, Fragment 7 (Harvey, Zv. 2, 478n.); Tertullian, De oratione 23,2; De corona militis 3,4; Nicejská synoda 325, kánon 20; Apoštolské konštitúcie VII 45,1; Basilius, De spiritu sancto 66; Augustinus, Epistulae 55,32.
  22. Athanasius, Epistulae festales 6,13.

Vychádza so súhlasom autora. Alfons Fürst, Die Liturgie der Alten Kirche. Geschichte und Theologie, Aschendorff Verlag 2008, s. 56-61. Nadpis a podnadpisy dodal prekladateľ. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo