Pápežský primát a nebezpečenstvo demokratickej Cirkvi

Pápežský primát a nebezpečenstvo demokratickej Cirkvi

Pád Konštantínopolu v roku 1453 znamená veľký predel v existencii pravoslávnej cirkvi.

Centralizácia cirkevnej moci v pápežských rukách a vývoj pravoslávneho chápania cirkvi v 2. tisícročí.

Jeden člen z byzantskej delegácie vyslanej k Inocentovi II. (1130 – 1143) sa vyjadril o pápežovi takto: „Rímsky biskup je cisár, a nie biskup.“ Je celkom zrejmé, že takýto vývoj musel komplikovať opätovné zjednotenie.

Centralizácia a jej uplatňovanie na východné patriarcháty

Takýto vývoj, ako sme už naznačili, šiel paralelne so stále prísnejšou centralizáciou všetkých právomocí v rukách pápeža a jeho úradníckeho aparátu. Centrum sa pokúša viac a viac dostať do rúk všetky menovania a funguje v stále širšom rozsahu ako apelačná inštancia pre všetky možné sporné prípady. Laterán v Ríme sa vyvíja na centrálny súdny dvor pre celý svet s tomu zodpovedajúcim aparátom funkcionárov. Teoretický základ pre menovacie právo sformuloval Bonifác VIII. takto: „Rímsky stolec zriadil všetky patriarcháty, všetky sídla metropolitov a biskupov a vo všeobecnosti každú cirkevnú hodnosť.“

To je historický neudržateľné tvrdenie. Klement VI. (1342 – 1352) ho neskôr odvádza a priori z klasického textu u Matúša 16,18. Peter a jeho nástupcovia sú len vtedy základom cirkvi, keď vytvorili všetky cirkevné úrady a hodnosti. Jednotlivé cirkvi jestvujú len preto, lebo ich pápež povoláva „in partem sollicitudinis“ (k jednej časti starostlivosti). Z toho vyplýva právo menovať všetkých nositeľov úradov v cirkvi, ďalej právo prekladať ich, a keď sa ukážu nehodní, právo zosadiť ich. Práve v dobe avignonských pápežov je zreteľné úsilie dostať do rúk všeobecne všetky menovania v cirkvi, aj na Východe, pokiaľ tento uznáva pápežskú zvrchovanosť. To sa, pravdaže, nikdy úplne nepodarilo. Nie nevýznamnú rolu pritom zohrávali aj finančné dôvody.

Križiacke obdobie

Toto chápanie bolo teraz uplatňované aj na východné patriarcháty, a síce v období, keď patriarchálne stolce Konštantínopol, Antiochia a Jeruzalem boli obsadené Latiníkmi. To viedlo k úplnej zmene v koncepcii práv patriarchov, ktorá mala ďalekosiahle následky v nasledujúcom období. V prvom tisícročí bola aj Rímom uznaná právomoc patriarchu autonómne spravovať svoj patriarchát, a to ako na zvykovom práve sa zakladajúce uplatňovanie biskupského úradu v jeho celkovej plnosti. Pápeži nevznášali nárok, že udelili patriarchom ich práva ako podiel na najvyššej vládnej moci Petrovho nástupcu, ale len potvrdzovali kánonicky zvoleného tým, že s ním vstúpili do spoločenstva.

Pri latinských patriarchoch križiackeho obdobia, ktorí boli považovaní za držiteľov starých patriarchálnych sídel, sa to zmení. Ustanovuje ich Rím a pápež im odovzdáva ich úrad ako podiel na jeho vlastnej plnej moci s presne ohraničeným počtom privilégií. Táto predstava, ktorá sa radikálne odlišuje od koncepcie prvého tisícročia, bude neskôr prenesená aj na od polovice 16. storočia znovuzrodené katolícke patriarcháty. Tu leží koreň pre neskoršie početné konflikty medzi rímskou centrálnou mocou a zjednotenými patriarchami.

Táto stredoveká koncepcia primátu našla svoje vyjadrenie v zbierkach cirkevného práva, ktoré vznikli v tej dobe. V 12. storočí  vo svojom „Decretum Gratiani“ mních Gracián zhrnul právo platné v tej dobe. K tomu prišli v 13. storočí ďalšie zostavenia zvlášť dekretálií pápežov, ako Alexandra III., Inocenta III., Gregora IX. a Bonifáca VIII. Takto vznikol „Corpus Iuris Canonici“, ktorý ako výraz pápežskej, rímskej svetovlády vystupoval rovnocenne popri antickom svetskom rímskom práve. Kanonisti potom modifikovali dišpenzné právo v centralistickom zmysle.

Pápež Gregor IX. pri schvaľovaní dekrétov v roku 1511, autorom portrétu je Raffaelo Santi. Foto: wikimedia

V stredoveku vyhrotená pápežská plná moc, s ktorou boli pomiešané aj naskrz dobovo podmienené svetské právomoci, dostala neskôr určitý korektív skrze tiež priďaleko zachádzajúce konciliárne idey, ktoré sa objavili v 14. storočí, a skrze episkopalizmus. Prvý vatikánsky koncil definoval bezprostrednú, riadnu a univerzálnu moc pápeža nad celou cirkvou, no nie v zmysle stredoveku. Úloha biskupov v cirkvi ešte nenašla, aj kvôli predčasnému prerušeniu koncilu, náležité zohľadnenie. Druhý vatikánsky koncil vo svojej konštitúcii o cirkvi rozvinul všestranne vyváženú náuku, v ktorej sa dobyje práva tak pápežská plná moc, ako aj rovnako Kristom založená autorita biskupského kolégia. To má najväčší význam pre prípravu opätovného zjednotenia. 

Vývoj pravoslávneho chápania cirkvi v 2. tisícročí

Pravoslávne chápanie cirkvi nabralo po rozkole úplne iný vývoj. Zaiste v nijakej inej oblasti sa Východ a Západ nevzdialili od seba tak veľmi ako práve v tejto oblasti. Už v 10. storočí sa v Byzancii objavila idea, že starobylé práva rímskeho biskupa, ktoré sa, ako sa uvažovalo, zakladali výlučne na politickom postavení mesta Rím, teraz prešli na konštantínopolského patriarchu. Byzantínci dokonca otočili Konštantínovskú donáciu proti Rímu s odôvodnením, že práve Konštantínopol vstúpil vo všetkom do nástupníctva po starom cisárskom meste.

V 11. storočí v biografii cisára Alexia Kommena, ktorú napísala jeho dcéra Anna, nachádzame predstavu, že do Konštantínopolu bol s cisárstvom prenesený aj primát nad Rímskou cirkvou. Už Chalcedónsky koncil (451) podriadil biskupovi Nového Ríma všetky diecézy celého sveta. Skutočne konštantínopolskí patriarchovia si nárokovali napokon výslovne zvrchovanosť nad všetkými pravovernými kresťanmi. Skrze „upadnutie“ rímskych biskupov do herézy sa v očiach Byzantíncov doterajšia pentarchia, kolegiálna vláda piatich patriarchátov nad celkovou cirkvou, stala tetrarchiou. No pretože ďalší traja patriarchovia pod nadvládou moslimov boli odsúdení k bezvýznamnosti, vláda nad celkovou cirkvou zostala v rukách práve konštantínopolského patriarchu. Tento patriarcha si nakoniec sám nárokoval primát nad univerzálnou cirkvou, ktorý odopieral svojmu bratovi v úrade v Ríme.

Alexios I. Komnenos bol byzantínskym cisárom v rokoch 1081 – 1118. Foto: wikimedia

Byzantínstvo sa napokon všeobecne stotožnilo s pravovernosťou. Pravoverná ríša bola nevyhnutným doplnkom k pravovernej cirkvi. Po páde Konštantínopolu (1453) žila potom táto myšlienka ďalej v Rusku v idei Moskvy, tretieho Ríma, ktorý mal teraz zjednotiť kresťanstvo pod pravoverným cisárom a pravovernou cirkvou namiesto Konštantínopolu, ktorý padol do rúk neveriacich, čo bol trest za odpad od ortodoxie skrze uzavretie mieru s latinskými „heretikmi“ (vo Florencii v roku 1439).

Cesta k súčasnej štruktúre byzantského pravoslávia

Vzájomné uznanie ruskej a gréckej cirkvi, ktoré sa uskutočnilo v roku 1589, keď Konštantínopol priznal moskovskému metropolitovi titul patriarchu, uvoľnilo toto stotožňovanie pravoslávia s jediným národom a jedinou ríšou. Síce už aj predtým existovali popri starobylých patriarchátoch, ktoré boli skrze islamskú nadvládu odsúdené k bezvýznamnosti, aj nové patriarcháty, ktoré Konštantínopol uznal proti svojej vôli, takto od roku 926 Bulharský a od roku 1346 Srbský patriarchát. No Bulharská a neskôr Srbská ríša pôvodne nechceli byť novými národnými štátmi popri Byzantskej ríši, ale ich vládcovia, ktorí prijali cisársky titul, chceli dobyť Konštantínopol a svojou ríšou nahradiť Byzantskú ríšu. V roku 1345 sa Štefan Dušan nazval príznačne „cisár Srbov a Grékov“.

No fakticky sa predsa len vyvinuli nové pravoslávne národné štáty, ktoré sa Byzancia, pravdaže, pokúšala absorbovať, no ktoré nakoniec musela uznať v ich vlastnej štátnosti a vlastnej cirkevnosti. Idea jednej ríše a jednej cirkvi musela nakoniec ustúpiť idei mnohosti autokefálnych, t. j. úplne samostatných pravoslávnych národných cirkví. To je dnes panujúce učenie. Celková pravoslávna cirkev pozostáva principiálne z množstva od seba nezávislých jednotlivých národných cirkví, ktoré drží pospolu rovnaká viera a puto lásky, ktoré praktizujú v podstate rovnaký liturgický obrad a platí v nich rovnaké cirkevné právo. 

Konštantínopolský patriarcha je iba „primus inter pares“, v žiadnom prípade nie je pápežom Východu. Pravdaže mu prináleží isté právo na iniciatívu v celkovom pravosláví. V pomerne nedávnej minulosti bolo však práve aj z ruskej strany jasne zdôraznené, že v žiadnom prípade nemá právo hovoriť v mene všetkých pravoslávnych cirkví. Spoločnou autoritou by bol všepravoslávny koncil, ktorý sa však fakticky od roku 787 už nikdy viac nezišiel. V súčasnosti sa opäť vyvíja úsilie pripraviť takúto synodu. Všepravoslávne konferencie na Rodose v rokoch 1961, 1963 a 1964 by mali byť krokom v tomto smere (poznámka prekladateľa: keďže de Vriesova publikácia je z roku 1965, najnovší vývoj možno spoznať tu).

Alexej Chomjakov

Pravoslávne chápanie cirkvi sa teda v priebehu času menilo. Pritom sme ešte nehovorili o hlbokej zmene v predstave o učiteľskej autorite cirkevnej hierarchie, ku ktorej došlo v 19. storočí a jej hlavným šíriteľom bol Rus Alexej Chomjakov (1804 – 1860). Podľa neho pravým nositeľom neomylnosti v cirkvi nie je hierarchia, ale veriaci ľud, ktorého povedomie o viere sa nemôže mýliť. Chomjakov sa tu opiera, nechajme stranou či právom alebo neprávom, o encykliku štyroch starobylých východných patriarchov z roku 1848. Nachádza sa v nej, to musíme jasne povedať, jasný zlom so skutočnou pravoslávnou tradíciou, podľa ktorej je to hierarchia, ktorá v nástupníctve po apoštoloch s pomocou Svätého Ducha s pravou autoritou, ba neomylnosťou ohlasuje vieru, takže kresťanský ľud je povinný ju na základe tohto ohlasovania prijať. Tradičná pravoslávna náuka sa v tomto bode úplne zhoduje s katolíckou náukou.

Hierachická predstava o cirkvi bola v Rusku prvý raz spochybnená skrze takzvaný raskol, schizmatické hnutie, ktoré sa okolo polovice 17. storočia vzoprelo liturgickej reforme patriarchu Nikona. Opozícia veriaceho ruského ľudu voči poštátneniu cirkvi cármi prispeje ďalej k otraseniu autority hierarchie. Podľa Chomjakova garancia verného zachovávania skutočnej pravoslávnej viery spočíva len v povedomí ľudu o viere. Každý jeden veriaci má bezprostredné osvietenie od Boha a tak sa stáva nositeľom Ducha. Chomjakov odkazuje na zlyhanie hierarchie – z pravoslávneho pohľadu – na Florentskom koncile, na ktorom patriarcha a biskupi zradili pravoslávnu vieru, ktorú však zachránil veriaci ľud, ktorý sa právom vzoprel proti hierarchii a odmietol koncil.

Alexej Chomiakov (1804 – 1860). Foto: wikimedia

Tieto idey sú dnes veľmi rozšírené v pravoslávnej cirkvi, aj pri Grékoch, aj keď ich nemôžeme označiť za prevládajúce. Na pravoslávnom kongrese v Solúne v novembri 1959 napríklad grécky pravoslávny metropolita Chrysostomos Konstantinidis doslovne vyhlásil: „Koniec koncov, v pravoslávnej cirkvi je rozhodujúce povedomie o viere každého jedného veriaceho, ktorý nezávisle od svojho osobného vzdelania cíti, čo je a čo nie je skutočne pravoslávne.“ Teda nie hierarchia, ale celok veriacich rozhodne definitívne, čo sa bude žiť a ako sa bude myslieť v pravoslávnej cirkvi. Z toho môže vyplynúť následok, že veriaci jednoducho neprijmú niektoré rozhodnutia hierarchie. Tak došlo v Grécku v posledných rokoch k dlhotrvajúcemu sporu o nový kalendár, ktorý zaviedla hierarchia, no odmietla ho nemalá časť veriacich, čo viedlo k rozkolu, ktorý dodnes nie je odstránený.

Pravdaže, aj medzi pravoslávnymi jestvuje opozícia voči názoru o rozhodujúcom význame povedomia jednotlivcov o viere. Napríklad ruský profesor Alexander Schmeemann zo Seminára sv. Vladimíra v New Yorku sa vyjadril: „Hovorenie o demokratickej cirkvi privádza samotnú cirkev do nebezpečenstva. Cirkev pochádza zhora, nie zdola. Nie my budujeme cirkev, my sme do cirkvi povolaní.“

Naproti tomu známy grécky kanonista Hamilkar Alivisatos vyhlásil v Solúne (1959): „Cirkev je vybudovaná demokraticky. Tento výraz síce nie je úplne adekvátny. Ruské slovo sobornosť lepšie podáva tento pojem.“ To je Chomjakovom vystavaná náuka o jednote v slobode a láske, ktorá má byť charakteristická pre pravoslávie, zatiaľ čo v katolíckej cirkvi vládne jednota bez slobody a v protestantskej cirkvi sloboda bez jednoty. Toto všetko ukazuje, ako ďaleko sa od seba vzdialilo pravoslávne a katolícke chápanie cirkvi, takže zjednotenie je dnes oveľa ťažšie než napríklad v 11. storočí.

Vybral a preložil o. Ján Krupa.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo