Pápež František vyzýva k svätosti

Pápež František vyzýva k svätosti

Pápež František počas požehnania Urbi et Orbi na Námestí sv. Petra 1. apríla 2018. Foto: TASR/AP

O novej exhortácii pápeža Františka Gaudete et exsultate („Radujte sa a jasajte: O povolaní k svätosti v dnešnom svete“).

Jedným z mnohých smutných dôsledkov rozdelení, ktoré pápež František prehĺbil v rámci Cirkvi a s ktorými teraz musíme žiť, je nepopierateľná skutočnosť: aj keď hovorí dobré veci – a v jeho novej apoštolskej exhortácii Gaudete et exsultate („Radujte sa a jasajte: O povolaní k svätosti v dnešnom svete, v českom preklade tu) je ich veľa – nevyhnutne sa zatiahnu do zákopovej vojny, o ktorú sa zaslúžil.

Jeho zástancovia často tvrdia, že opozícia voči zmenám, aké spravil v dokumente ako napríklad Amoris laetitia, vychádza z čohosi ako františkofóbia, iracionálneho odporu. Pravda, niektorí katolíci dnes vykazujú akúsi slepú zúrivosť voči tomu, čo podľa nich robí. No podľa mnohých iných to tak nemuselo byť, ako vysvetľuje Ross Douthat vo svojej knihe To Change the Church (Zmeniť Cirkev), ktorú si jednoducho treba prečítať.

Úplne zjavne to vidieť na tom, ako sa Radujte sa a jasajte odvoláva na mnohé tradičné prvky katolíckej spirituality a utvára ich pre použitie v súčasnosti. Pápež síce na začiatku hovorí, že nenapísal vyčerpávajúcu rozpravu o svätosti, no je veľmi užitočné, že spomína takmer všetko, aj keď svojím nesúvislým a občas protirečivým spôsobom.

‚Radujte sa a jasajte‘ sa odvoláva na mnohé tradičné prvky katolíckej spirituality a utvára ich pre použitie v súčasnosti. Pápež síce na začiatku hovorí, že nenapísal vyčerpávajúcu rozpravu o svätosti, no je veľmi užitočné, že spomína takmer všetko. Zdieľať

Celkový cieľ je absolútne správny: „Pán žiada všetko a ponúka pravý život a šťastie, pre ktoré sme boli stvorení. Chce, aby sme boli svätí, a neočakáva, že sa uspokojíme s priemernou a zriedenou existenciou.“

Väčšina nasledujúcich strán potom ukazuje, ako môžeme kráčať po tejto ceste všetci bez ohľadu na náš životný stav. Ku koncu dokonca pápež František varuje:

Nepripustíme existenciu diabla, ak tvrdohlavo hľadíme na život len podľa empirických noriem, bez nadprirodzeného chápania. Práve vďaka tomuto presvedčeniu, že je táto zlá sila prítomná v našom strede, dokážeme pochopiť, ako môže mať zlo občas takú veľkú deštruktívnu silu... Preto by sme nemali považovať diabla za mýtus, predstavu, symbol, obraz či ideu. Táto chyba by nás priviedla k strate ostražitosti, k nedbanlivosti a napokon k väčšej zraniteľnosti... Keď prestaneme byť ostražití, využije to a zničí nám život, rodiny a spoločenstvá.

No i napriek týmto jadrným varovaniam sú dnes mnohí katolíci obozretní, ako sa takéto pápežove postoje „vyvrbia“. A konkrétne problémy tu sú, pričom niektoré pochádzajú z Františkovej nepozornosti voči konzistentnosti.

Napríklad: „Nie je zdravé milovať ticho, a utekať pred stretnutím s druhými; chcieť pokoj a ticho, a vyhýbať sa činnosti; vyhľadávať modlitby, a pohŕdať službou. Všetko sa dá prijať a integrovať do nášho života v tomto svete a stať sa súčasťou našej cesty k svätosti.“

To je, samozrejme, úplná pravda. Možnože to však aj popisuje problém, ktorý v modernom svete už veľmi nejestvuje – „preduchovnelých“ katolíkov – alebo sa tu hovorí o kontemplatívnych rehoľných rádoch. Cirkev pripúšťa mnohé povolania vrátane kontemplatívneho života, ktorému sa inde v dokumente dostáva chvála.

Ja by som napríklad chcel, aby pápež viac položil dôraz na katolícku kontemplatívnu tradíciu, ktorá sa vyrovná čomukoľvek, čo západniari – najmä mladí ľudia – hľadajú v budhizme či hinduizme.

František: „Nemali by sme považovať diabla za mýtus, predstavu, symbol, obraz či ideu. Táto chyba by nás priviedla k strate ostražitosti, k nedbanlivosti a napokon k väčšej zraniteľnosti...“ Zdieľať

Miesto toho venuje celé strany odsudzovaniu súčasných foriem gnostickej a pelagiánskej herézy, ktoré naozaj jestvujú. Je dosť jasné, že by sme nemali byť príliš z onoho sveta ani z tohto.

Každý čitateľ si bude musieť spraviť úsudok sám. Podľa mňa však uprostred dobrých postrehov pápež akoby zápasil so svetom, ktorý azda kedysi jestvoval, no teraz už veľmi nie. Na koho presne sa dnes obracia jeho neustála snaha tu i tam odvrátiť ľudí od „abstraktného“ teologického poznania či príliš individualistickej spirituality k inak chvályhodnej láske k Bohu a k blížnemu?

Bolo by čosi iné, keby katolícke univerzity, semináre, fary, charitatívne organizácie, nemocnice, humanitárne inštitúcie, rehoľné rády, laické skupiny atď. praskali vo švíkoch ľuďmi, ktorí sa rigidne a reduktívne pridŕžajú len teologických formúl – ako, zdá sa, František často naznačuje. V skutočnosti však, ako uznávajú dokonca aj sekulárni komentátori, žijeme v postpravdivom, hlboko chaotickom svete a to isté platí aj o Cirkvi. Hľadanie stabilných princípov, aby nás nezmietla cunami sekularizmu a heterodoxie, to nie je „rigidnosť” ale príčetnosť.

Povedal som to už predtým: v našej situácii potrebuje Františkova slávna „poľná nemocnica“ lekárov, ktorí študovali skutočnú medicínu. Inak možno majú dobrý prístup k pacientom, no v skutočnosti nedokážu nič vyliečiť.

A ešte čosi. Pro-liferov na začiatku jeho pontifikátu zaboleli drsné výroky o katolíkoch „posadnutých“ potratmi a „nástojacich“ na nich. Opäť ich raz rozčúli jeho vlastné nástojenie: že sociálne otázky, ako napríklad chudoba a imigrácia, sú životné otázky, ktoré sú „rovnako posvätné“ ako násilná smrť v matkinom lone a na konci života.

Kresťanom by malo veľmi záležať napríklad na utečencoch, no spôsob, ako sa s nimi vyrovnať, je otázkou rozumného posúdenia, nie je to absolútna norma ako zákaz zabíjať nevinný život. Zdieľať

Táto verzia „nezošívanej tuniky“ protirečí tomu, čo Cirkev učí odvtedy, čo sa legalizované potraty stali bežnými. Počty, samozrejme, nehovoria všetko, no ak by, povedzme, agenti na amerických hraniciach zabíjali denne 3 000 ľudí snažiacich sa vstúpiť do krajiny (čo je zhruba počet detí, ktoré sa v Amerike každý deň zabijú v matkinom lone), celý svet by bol pobúrený.

Kresťanom by malo veľmi záležať napríklad na utečencoch, no spôsob, ako sa s nimi vyrovnať, je otázkou rozumného posúdenia, nie je to absolútna norma ako zákaz zabíjať nevinný život.

Národy na svete vedia, že toto je viac než argument o vítaní cudzinca. Po celej Európe – od Británie po Poľsko, od Škandinávie po Maďarsko – ľudia kladú odpor ťažko asimilovateľným imigrantom, často ani nie utečencom pred vojnou a útlakom, ale ekonomickým migrantom hľadajúcim lepší život. Svoje hranice strážia Spojené štáty a dokonca aj Mexiko, podobne ako Austrália, Nový Zéland a každý príčetný národ.

Napriek týmto otázkam budú mať katolíci z čítania tohto textu úžitok. Je tu veľa toho v rámci tradície, ktorú je dobré prezentovať nanovo. Okrem toho je pre katolíkov v modernom svete asi najväčšou duchovnou výzvou praktizovať autentickú spiritualitu dokonca aj uprostred rozdelenia – a nájsť hlboké duchovné zdroje, ktoré nám pomôžu ho prekonať.

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing (slovenská verzia pod názvom „K veci“) a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: Pope Francis’ Call to Holiness.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.



Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo