Od znovuzrodenia Gréckokatolíckej cirkvi uplynulo 50 rokov

Od znovuzrodenia Gréckokatolíckej cirkvi uplynulo 50 rokov

Gréckokatolícka sv. liturgia na priestranstve pred Kostolom Sedembolestnej Panny Márie na košickej Kalvárii, 2. jún 1968. Foto – archív Spolku sv. Cyrila a Metoda.

Odvahe, nadšeniu a zapáleniu najmä košických duchovných aj laických veriacich v prelomovom roku 1968 vďačia gréckokatolíci dodnes za to, že Gréckokatolícka cirkev obnovila svoju činnosť.

Bez ich rýchlej reakcie na chvíľkové uvoľnenie politickej situácie by táto malá, no duchovne a obradovo bohatá cirkev čakala na svoju príležitosť ďalších dvadsať rokov.

Postupné uvoľňovanie v 60. rokoch

Rok 1950 sa považuje za rok administratívnej likvidácie Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku komunistickým režimom. Likvidácia bola, našťastie, iba dočasná, hoci osemnásť rokov, počas ktorých bola cirkev zakázaná, na nej zanechalo svoje stopy.

Nepatrné náznaky uvoľnenia sa prejavili už v roku 1964, keď bol do domáceho väzenia podmienečne prepustený vladyka Vasiľ Hopko, pomocný prešovský biskup. Rok nato podpísal dekréty, ktorými menoval za generálneho vikára Jozefa Haľka a za výpomocných vikárov Emila Zorvana a Ivana Ljavinca.

Rozbehla sa spolupráca aj s ďalšími gréckokatolíckymi kňazmi a laikmi, aktivizovali sa jednotlivci aj skupiny veriacich, ktorí odoslali na stranícke a vládne miesta žiadosti o obnovenie Gréckokatolíckej cirkvi.

Postupne sa tieto snahy pretavili do organizovanejšej činnosti a tak sa stalo, že krajským a okresným úradom na východnom Slovensku bolo doručených až okolo tritisíc listov – žiadostí o obnovu cirkvi.

Odvážne pokusy o uvoľnenie zákazu sa objavili v roku 1966, keď sa obnovili rokovania medzi Vatikánom a československou vládou. V tomto období vzťahy medzi štátnou cirkevnou politikou a cirkvami už ovplyvňoval stav po Druhom vatikánskom koncile a nový postoj Vatikánu voči socialistickým krajinám – Ostpolitik.

Prelomový rok 1968

Počas Pražskej jari volala verejnosť po celkovom nastolení slobody a rehabilitácii nespravodlivo odsúdených. V boji pomáhali aj masmédiá, ktoré začali prinášať otrasné svedectvá o období predchádzajúcich dvadsiatich rokov.

V marci 1968 biskup Vasiľ Hopko adresoval (neverejne) list Národnému zhromaždeniu, v ktorom opísal krivdy spáchané na gréckokatolíkoch a žiadal o nápravu. Mimoriadna schôdza Mierového hnutia katolíckeho duchovenstva zvolila Akčný výbor katolíckeho duchovenstva na čele s biskupom Františkom Tomáškom, pražským apoštolským administrátorom.

Gréckokatolíci zareagovali vytvorením predbežného pracovného výboru pre obnovu Gréckokatolíckej cirkvi. Bol v ňom Ivan Ljavinec, Ján Murín a redemptorista Štefan Lazor.

Verejnosť sa prvýkrát dozvedela o situácii 300-tisíc gréckokatolíkov z listu publikovaného 29. marca vo Východoslovenských novinách, ktoré boli orgánom KV KSS v Košiciach a Prešove, a následne bola požiadavka obnovy Gréckokatolíckej cirkvi výslovne vyjadrená aj v Posolstve slovenských biskupov z 9. 4. 1968.

Príprava na veľké košické stretnutie gréckokatolíckych duchovných

Duchovenstvo povzbudené priaznivým vývojom a správami z Bratislavy a Prahy sa aktivizovalo čoraz viac a čoraz odvážnejšie. Kým Prešov bol v tom čase sídlom pravoslávneho arcibiskupa, ktorý obsadil gréckokatolícku biskupskú rezidenciu a nič nenasvedčovalo tomu, že by sa jej chcel vzdať, Košice sa stali centrom spravodlivej duchovnej revolty.


Veriaci počas sv. liturgie na košickej Kalvárii, 2. jún 1968. Foto – archív Spolku sv. Cyrila a Metoda.

Bolo to krajské mesto a administratívne stredisko vtedajšieho verejného života, sídlili tu dôležité úrady. Okrem toho pomerne veľká skupina navrátivších gréckokatolíckych kňazov s rodinami z núteného vyhnanstva v Čechách sa usadila práve v Košiciach, kde boli väčšie možnosti zaobstarať si vlastný byt a aj viac pracovných príležitostí.

Preto to bola práve košická skupina gréckokatolíckych kňazov, ktorá začala plánovať zorganizovanie väčšieho stretnutia, a to priamo na cirkevnej pôde. Sálu napokon prisľúbil Rímskokatolícky biskupský úrad.

Konečne po 18 rokoch

Po krátkych intenzívnych prípravách sa 10. apríla 1968 Košice stali svedkom historickej udalosti – prvého stretnutia vyše 130 gréckokatolíckych duchovných po 18 rokoch násilného umlčania a miestom znovuzrodenia Gréckokatolíckej cirkvi.

Podľa spomienok Štefana Lazora a Jána Murína to bolo veľmi dojímavé stretnutie. Prítomní kňazi mali v očiach slzy radosti a šťastia. Zhromaždenie otvoril bývalý košický kaplán Bartolomej Demko. Po zaspievaní piesne k Svätému Duchu (Kráľu Nebeský) venoval spomienku všetkým, ktorí sa tohto významného dňa nedožili, medzi nimi aj mučeníka P. P. Gojdiča.

Veľké nadšenie i dojatie vyvolal príchod vladyku Vasiľa Hopka. Jeho príhovor, v ktorom vyhlásil, že chce byť biskupom všetkých bez rozdielu národnosti, bol prijatý s veľkým potleskom.


Liturgia sv. Jána Zlatoústeho, ktorú koncom roku 1968 vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave. Foto – archív autorky.

V Informačnom bulletine Akčného výboru sa píše: „Vrelé a dojímavé boli stretnutia a objatia oltárnych bratov! Prichádza náš biskup – vladyka, náš arcipastier, biskup – vyznávač, trpiteľ. Po dvoch stranách rozostúpení kňazi zaspievali mohutné staroslovanské Vošel jesi Archijereju… Tiché pohnutie sa zračilo v utrápených a ustaraných tvárach kňazov. Zabudli sme na ťarchu rokov predošlých. V tejto chvíli dostala zmysel celá naša minulosť“.

Hlavný príspevok mal potom Ján Murín, ktorý bol dušou obrodného procesu. Prítomným ozrejmil dôvod tohto stretnutia: stretnúť sa navzájom, posúdiť posledné udalosti v ČSSR, prijať rezolúciu proti udalostiam z roku 1950 a žiadať nápravu a zvoliť Akčný výbor, ktorý bude spolu s biskupom Hopkom (zatiaľ nerehabilitovaným) viesť rokovania so štátnymi úradmi.

Potom nasledovala voľba členov Akčného výboru. Na jeho čele stál Vasiľ Hopko.

„Veľké nadšenie i dojatie vyvolal príchod vladyku Vasiľa Hopka. Jeho príhovor, v ktorom vyhlásil, že chce byť biskupom všetkých bez rozdielu národnosti, bol prijatý s veľkým potleskom.“ Zdieľať

Stretnutie schválilo Rezolúciu kňazov Gréckokatolíckej cirkvi a zo zhromaždenia prítomní zaslali pozdravné telegramy pápežovi Pavlovi VI., prezidentovi ČSSR Ludvíkovi Svobodovi, ústrednému tajomníkovi KSČ Alexandrovi Dubčekovi, ústrednému tajomníkovi KSS Vasiľovi Biľakovi a niektorým ďalším štátnym predstaviteľom a všetkým katolíckym biskupom.

Stretnutie sa ukončilo zaspievaním štátnej hymny a krátkym programom v Dóme sv. Alžbety.

O tom, že Gréckokatolícka cirkev prežila osemnásť rokov útlaku a že došlo k jej obnoveniu stretnutím v sále Biskupského úradu v Košiciach, písali viaceré slovenské a zahraničné noviny.

Prvá sv. liturgia v Košiciach po obnovení

Prvá verejná gréckokatolícka sv. liturgia sa uskutočnila 2. júna 1968 na priestranstve pred Kostolom Sedembolestnej Panny Márie na košickej Kalvárii. Hlavným celebrantom bol Pavol Stuľakovič, stredoškolský profesor náboženstva. Prítomní na nej boli viacerí gréckokatolícki kňazi, bývajúci v tom čase v Košiciach. Bola to pamätná a mohutná manifestácia radosti z návratu k svojim náboženským koreňom a tradíciám po 18 rokoch neslobody.

Z kroniky farského úradu Košice-Staré Mesto sa dozvedáme aj to, ako došlo k prebratiu dnešnej košickej katedrály od predstaviteľov pravoslávnej cirkvi:

„ÚRADNÝ ZÁZNAM urobený dňa 12. júla 1968 v kancelárskych miestnostiach farského úradu v Košiciach, Moyzesova 40 za prítomnosti dr. Ilju Kačura, p. Anny Bakajovej, členky cirkevného výboru za pravoslávnu cirkev a Ing. Pavla Kundráta, Michala Fedora, Jána Juhása, J. Leukaniča, A. Janočku a Jána Ďurišina zo strany gréckokatolíckej, za prítomnosti správcu fary o. Pavla Bobalíka bol urobený nátlak (morálny a verbálny), pod váhou ktorého bol donútený odovzdať kľúče od miestneho kostola. (...) Kľúče na osobnú zodpovednosť prevzal Ján Juhás. (...)“

Traduje sa, že bezproblémové získanie kľúčov bez prieťahov a násilia sa udialo predovšetkým jeho zásluhou. Bol to človek, ktorý si v živote veľa vecí vybojoval svojským asertívnym prístupom. (Autorka tohto textu je jeho vnučka.)

Návrat cerkví

Prvá sv. liturgia v košickom Chráme narodenia Presvätej Bohorodičky sa konala 14. júla 1968. Viktor Skorodenský vo farskej kronike poznamenal, že po osemnástich rokoch aj zvony zvonili inakšie (radostnejšie) ako predtým.

Žiaľ, túto cerkev si gréckokatolíci naplno užívali iba do augusta toho istého roka. Po vpáde vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa prišiel príkaz z ministerstva kultúry v Bratislave odovzdať chrám pravoslávnej cirkvi, ktorá cítila oporu štátnej moci. Nastalo obdobie spolunažívania, ktoré prinieslo aj mnohé kuriózne situácie a napätia.


Účastníci oslavy 50. výročia obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach. Foto – Dávid Kováč

Košice, samozrejme, neboli jediným miestom, kde gréckokatolíci bojovali o svoje pôvodné cerkvi, ktoré sa dostali do vlastníctva pravoslávnych. Pre obnovenú cirkev bolo dôležité získať späť chrámy a farské budovy v čo najväčšom počte.

Obrovské nasadenie v tejto veci vyvinul Juraj Kocák (druhý starý otec autorky tohto textu). V spolupráci s otcom Murínom a ďalšími trávili mnoho času na cestách po dedinách východného Slovenska a usilovali sa zaistiť návrat týchto cirkevných budov späť do gréckokatolíckych rúk.

Otec Kocák brával so sebou do auta aj svoju nedospelú dcéru, aby boli pri svojej misii menej nápadní. Ich snahy boli korunované mnohými úspechmi a gréckokatolícke liturgie sa vďaka nim začínali slúžiť aj v ďalších obciach východného Slovenska.

Publikácie – pohotová odpoveď na potreby veriacich

Slovenským gréckokatolíkom je iste známy dvojtýždenník Slovo, ktorý vychádza aj v súčasnosti. Prvý impulz k jeho vzniku dal tajný jezuita Michal Fedor, ktorý časopisu vymyslel aj názov. Nulté číslo vyšlo vo februári 1969 a bolo venované 1100. výročiu úmrtia sv. Cyrila-Filozofa.

Medzi veriacimi sa v tomto období objavila akútna potreba modlitebnej knižky pre nedeľné slávenia sv. liturgie a pobožnosti. Brožúru Liturgia sv. Jána Zlatoústeho vydal Spolok sv. Vojtecha v Trnave koncom roku 1968. Zostavil ju otec Fedor a jazykovo zredigoval Pavol Kušnír. Text je dvojjazyčný – slovenský a cirkevnoslovanský, paralelne vysádzaný v dvoch stĺpcoch.

Gréckokatolícky kalendár je tiež jedna z publikácií, ktorú gréckokatolíci na Slovensku dobre poznajú. Jeho vznik sa datuje rovnako do záveru roku 1968. O jeho vydanie sa zaslúžila redakcia amatérov, no zároveň nadšencov, ktorí spustili projekt každoročného vydávania kalendára fungujúci do dnešných dní.

Článok čerpá z nasledujúcich príspevkov, ktoré zazneli 18. 4. 2018 na oslave 50. výročia obnovenia Gréckokatolíckej cirkvi v Košiciach:

Martin Mráz: 10. apríl 1968 – deň znovuzrodenia Gréckokatolíckej cirkvi

Michal Hospodár: Košice ako centrum procesu obnovy

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo