Krédo: Dedičstvo apoštolských otcov

Krédo: Dedičstvo apoštolských otcov

Foto: wikimedia

Monoteistická predstava Boha pri najstarších cirkevných otcoch.

Klasické kresťanské kréda sa otvárajú vyhlásením o viere v jedného Boha, Stvoriteľa neba a zeme. V Nicejsko-konštantínopolskom vyznaní viery, ktoré bolo formulované na ekumenických konciloch v Nicei (r. 325) a v Konštantínopole (r. 381) a je neodmysliteľnou súčasťou doktríny hlavných kresťanských cirkví, čítame: „Verím v jedného Boha, Otca všemohúceho, Stvoriteľa neba i zeme, sveta viditeľného i neviditeľného...“

Monoteistická predstava Boha zohrávala veľkú rolu v mysliach už najstarších cirkevných spisovateľov – apoštolských otcov, ktorí ju načerpali z Biblie a neskorého židovstva.

Podľa Hermasa prvým prikázaním je „veriť, že Boh je jeden, ktorý stvoril a stanovil všetky veci, pričom do existencie ich priviedol z neexistencie“.  Bol to Boh, kto „svojou neviditeľnou a mocnou silou stvoril vesmír a so svojím skvelým zámerom zaodel  svoje stvorenie krásou a so svojím silným slovom upevnil nebesia a založil zem nad vodami“ (1). Pre Klementa Rímskeho Boh je „Otec a Stvoriteľ celého kozmu“ (2) a pre Pseudo-Barnabáša a Didaché „náš Tvorca“ (3).

Apoštolskí otcovia uznávali Božiu všemohúcnosť a univerzálnu zvrchovanosť. Pre Didaché Boh je „všemocný Pán“, pre Pseudo-Barnabáša „Pán, ktorý riadi celý vesmír“, pre Klementa Rímskeho „Pán všetkých vecí“ (4). 

Ako upozornil J. N. D. Kelly, v období apoštolských otcov titul „Všemocný“ implikuje všetko prenikajúcu Božiu kontrolu a zvrchovanosť nad realitou, zatiaľ čo titul „Otec“ sa vzťahuje primárne na jeho úlohu Stvoriteľa a Pôvodcu všetkých vecí.

Otec a stvoriteľ celého vesmíru

Pomenovaním „apoštolskí otcovia“ sa označujú kresťanskí spisovatelia, ktorí písali v období nasledujúcom bezprostredne po období apoštolov, teda od konca 1. storočia do polovice 2. storočia. Ide o príležitostné spisy v gréckom jazyku, ktoré majú pastoračný charakter. Hoci apoštolskí otcovia neboli systematickými teológmi, plne si uvedomovali, že monoteistická predstava o Bohu predstavovala deliacu čiaru medzi kresťanstvom a pohanstvom.

Čo si pod vierou v jedného Boha, Stvoriteľa neba a zeme, predstavoval najstarší apoštolský otec Klement Rímsky? Jemu jednomyseľná a veľmi starobylá tradícia prisudzuje úlohu autora listu, takzvaného Prvého Klementovho listu, ktorý bol v mene Rímskej cirkvi zaslaný okolo roku 96 Korintskej cirkvi. V tomto pomerne rozsiahlom príležitostnom spise so 65 kapitolami v 19., 20. a 33. kapitole doslova čítame:

Kapitola 19,2

„Obracajme svoj zrak k Otcovi a Stvoriteľovi celého vesmíru na jeho veľkodušné a znamenité dary pokoja a celkom pevne priľnime k jeho dobrodeniam. Usilujme sa ho pochopiť i svojím umom a duševným zrakom, pozorujme jeho veľkolepý zámer. Uvažujme o tom vo svojej mysli, ako blahosklonne preukazuje svoju pomoc voči každému svojmu stvoreniu.“

Kapitola 20, 1-12

Pokojne sa mu podriaďujú nebeské telesá, ktoré svojím riadením udržuje v pohybe. Deň a noc sa striedajú, ako im to on určil, a nijako si neprekážajú. Slnko, Mesiac i nespočetné hviezdnaté zoskupenia pohybujú sa zhodne a nevybočujú z vymedzených hraníc a neprekážajú si. Podľa jeho určenia úrodná zem v pravom čase prináša výživu ľuďom, zvieratám i všetkým tvorom a nijako sa nezdráha ani nemení jeho ustanovenie. Nevyskúmané priestory priepastí i neobjasnené podzemné dutiny zachovávajú jednakú zákonnosť. Hlbočiny neobmedzeného mora podľa jeho stvoriteľskej vôle ostávajú vo svojich nahromadeniach a nevybočujú z vymedzených ohrád, ale ako im ona prikázala, tak si počínajú. Veď predsa im povedal: „Až potiaľ môžeš prísť a na tebe sa roztrieštia tvoje vlny“ (Jób 38,11). Nebroditeľný oceán a svety, ktoré sú za ním, ovláda ten istý Pánov poriadok. Jarné, letné, jesenné a zimné obdobia podrobujú sa vo vzájomnom pokoji. Bezchybne plnia svoju službu aj sídla vetrov podľa ustáleného času. Nevyschnuté žriedla stvorené k úžitku a pre zdravie stále poskytujú ľuďom svoju živnú hruď. Ale aj najnepatrnejšie živočíchy stýkajú sa svorne a pokojne. Všemocný Stvoriteľ a Pán vesmíru ustanovil, aby toto všetko nažívalo v pokoji a svornosti. Preukazuje svoju dobrotu všetkým, ale prehojne nám, čo sa uchyľujeme k jeho zľutovaniu skrze nášho Pána Ježiša Krista, ktorému nech je sláva a velebenie na večné veky. Amen."   

Krédo podľa Johanna Sebastiana Bacha, foto: wikimedia.

Kapitola 33,2-8

„[Boh] ako Stvoriteľ a Pán všetkých vecí plesá a jasá nad svojimi dielami. Veď on svojou nesmiernou mocou dal vznik nebeským telesám a usporiadal ich svojou nepochopiteľnou múdrosťou. Oddelil pevninu od vôd, ktoré ju obklopovali, ukotvil ju na bezpečnom základe svojej vôle. Z vlastného rozhodnutia povolal k jestvovaniu živočíšstvo, ktoré sa hýbe na nej, ale aj more so všetkým tvorstvom najprv stvoril a potom ho uzavrel v ňom vlastnou mocou. Napokon svojimi posvätnými rukami stvoril najskvelejšieho a rozumom najväčšieho tvora, čiže človeka, ktorý je podobou jeho obrazu. Veď tak hovorí Boh: „Urobme človeka podľa svojho obrazu a podoby. Stvoril Boh človeka a utvoril ho ako muža a ženu.“ Keď to všetko zavŕšil, chválil ich, dobrorečil im a dodal: „Vzmáhajte sa rozmnožujte sa“ (Genezis 1,26-28).  

Od apoštolských otcov k otcom apologétom

Predstavy Boha u apoštolských otcov pochádzali takmer výlučne z Biblie a neskorého židovstva, málokedy z dobovej filozofie. V Klementových odkazoch na Bohom ustanovený poriadok kozmu však možno začuť ozveny neskorého stoicizmu. Infiltrácia laického myslenia bude ešte zrejmejšia pri cirkevných otcoch, ktorí plnili funkciu apologétov.

Apologéti predstavujú skupinu kresťanských spisovateľov 2. a 3. storočia v prostredí Rímskej ríše. Boli filozoficky vzdelanými obhajcami kresťanstva proti pohanským predsudkom panovníkov a proti námietkam filozofických škôl a gnostikov. Vo svojich pamätných spisoch adresovaných cisárom sa pokúšali presviedčať ich o mravnej prevahe kresťanstva a jeho neškodnosti pre štát. 

Poznámky:

  1. Mandata 1,1; Visiones 1,3,4.
  2. 1 Clem 19,2.
  3. Ep. Barn. 19,2; Did. 1,2.
  4. Did. 10,3; Ep. Barn. 21,5; 1 Clem 8,2.

J.N.D. Kelly, Early christian doctrines, London 1978; Štefan Mordel, Diela apoštolských otcov, Spišská Kapitula – Spišské Podhradie 2007.

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo