Rozdelenie v nemeckej Cirkvi

Rozdelenie v nemeckej Cirkvi

Kardinál Reinhard Marx s evanjelickým biskupom Heinrichom Bedford-Strohmom. Foto: flickr.com/Mark Meid

Otázka prijímania pre protestantských manželských partnerov katolíkov vyvolala spory v nemeckej biskupskej konferencii.

V súčasnosti je únavné písať o Ríme. Zmätok pokračuje a nikto si to už akoby ani veľmi nevšímal. Niektoré veci sa však ignorovať nedajú. Tentokrát je to minulotýždňové stretnutie nemeckých biskupov v Ríme, ktoré bolo zvolané preto, lebo konferencia nemeckých biskupov je rozdelená v otázke, či sa má v niektorých prípadoch povoliť prijímanie protestantským manželským partnerom katolíkov.

Zdalo sa, že sa tento konflikt vyriešil už pred pár týždňami. Podľa správ poslala Nemcom list Kongregácia pre náuku viery (CDF) – vatikánsky úrad poverený zaoberať sa doktrinálnymi záležitosťami –, že nemôžu zmeniť dlhotrvajúcu prax. To isté obšírne a veľmi jasne dokazoval bývalý šéf CDF,  kardinál Gerhard Müller. Emeritný pápež Benedikt údajne tiež súhlasí.

Jedna strana vidí Eucharistiu ako akési pohostenie a vítanie všetkých, ako „liek, nie cenu pre dokonalých“, druhí ju vidia ako hlboké znamenie plnej jednoty v Kristovi – a medzi sebou. Zdieľať

Objavili sa tiež správy, že pápež František nechcel tento list zverejniť. Miesto toho si zavolal biskupov na oboch stranách do Ríma. Šéf konferencie nemeckých biskupov kardinál Marx očakával pápežovu podporu, lebo pápež František podľa mnohých takéto zmeny podporuje. Stalo sa však len to, že súčasný šéf CDF oznámil nemeckým biskupom pápežovo rozhodnutie, že sa majú vrátiť domov a dosiahnuť medzi sebou „jednomyseľné“ rozhodnutie.

Ako v prípade mnohých pápežových krokov ani teraz nie je jasné, o čo ide. Toto rozhodnutie by sa dalo čítať rozličným spôsobom. Prvá a najzjavnejšia interpretácia je, že pápež sa snaží podporiť svoju víziu „decentralizovanej“ Cirkvi, v rámci ktorej jednotliví biskupi a biskupské konferencie nemusia vždy hľadať odpovede na otázky v Ríme.

Problémov s takouto decentralizovanou, „synodálnou“ inštitúciou je však veľmi veľa. Po synodách o rodine niektorí z nás upozorňovali na to, že na jednej a druhej strane nemecko-poľskej hranice by sme mohli mať odlišnú náuku o Eucharistii. V Poľsku zostáva pristupovanie k prijímaniu po rozvode a novom sobáši (bez anulácie) svätokrádežou, no v Nemecku by sa pristupovanie k prijímaniu po „kajúcnom období“ chápalo ako úžasný pokrok v milosrdenstve.

Teraz je jasné, že dokonca i tento scenár je priveľmi ružový. Nemci – minimálne niektorí – zohrali vo Vatikáne počas pontifikátu prvého latinskoamerického pápeža nečakanú úlohu. Kardináli Marx a Kasper pretláčali ciele liberálov zo 70. rokov a boli vypočutí. Zároveň sa však dokonca i v Nemecku stavajú proti takýmto „pastoračným“ prispôsobeniam kardinál Rainer Maria Woelki, kolínsky arcibiskup najväčšej a najbohatšej nemeckej diecézy, ako aj iní preláti, lebo tieto prispôsobenia vedú k rozličným „doktrinálnym“ pozíciám o Eucharistii – a dokonca i o Cirkvi.

Často sa pri týchto sporných záležitostiach hádame, ako keby sa nimi Cirkev ešte nikdy nezaoberala. Práveže sa zaoberala – a uzavrela ich spôsobom, ktorý sa nedá zmeniť iba „dialógom“. Zdieľať

To nás privádza k druhému spôsobu, ako pozerať na pápežovo rozhodnutie. Ak je niekto, ako napríklad on, za „synodálnejšiu“ Cirkev, bude podobných konfliktov stále viac a možno budú viesť k triešteniu, ako sa pre doktrinálne záležitosti rýchlo roztrieštili protestantskí reformátori na rozmanité konfliktné skupiny. Aj keby všetci nemeckí biskupi žili sto rokov, nikdy nedosiahnu „jednomyseľný“ pohľad na túto otázku, lebo obe strany majú hlboko protikladné postoje.

Je to trochu tak, ako keby niekto dúfal, že môžu jedného dňa dosiahnuť úplný konsenzus aktivisti za život a za potraty. To sa nestane – nemôže sa to stať –, lebo nejestvuje žiaden prienik medzi názormi, že potrat je potrebný pre rovnosť žien a že je vraždou.

Pápež si asi uvedomuje, že jednomyseľný konsenzus nie je možný, a stačí mu len, že ponechá debate voľný priebeh bez toho, aby sám zasiahol. Je to jeden z jeho štyroch hlavných princípov: „spúšťať procesy“, nesnažiť sa „ovládať priestory“.

To nás však privádza k tretiemu pohľadu: ak je to tak, máme tu aj nové chápanie pápežstva? Pápež neprijíma ani by nemal prijímať každé jedno rozhodnutie v celosvetovej Cirkvi. Jednotliví biskupi i biskupské konferencie majú legitímnu úlohu rozhodovať, ako sa majú lokálne prežívať pravdy viery. Nesmie sa však dovoliť, aby autorita, ktorá im prislúcha, rozbila jednotu všeobecnej Cirkvi.

Miestni biskupi môžu robiť rozhodnutia o detailoch liturgie, o personálnych otázkach atď. Určité otázky však môžu rýchlo viesť k schizme. Preto mal pápež vždy za úlohu byť okrem iného pontifex, staviteľ mostov – a podporovať jednotu.

V otázke o povahe a význame Eucharistie  – sviatosti jednoty – podľa mňa nemôžu byť rozdelenia. Zdá sa však, že práve tie tu v súčasnosti máme.

Žijeme v časoch, keď stále viac prehlbujeme rozdelenie nielen medzi súčasnými katolíkmi, ale oddeľujeme sa i od cirkevných otcov, veľkých učiteľov a svätých, ako aj od mučeníkov a vyznávačov naprieč stáročiami. Zdieľať

Jedna strana vidí túto sviatosť ako akési pohostenie a vítanie všetkých, ako „liek, nie cenu pre dokonalých“, druhí ju vidia ako hlboké znamenie plnej jednoty v Kristovi – a medzi sebou.

Prijímanie pre rozvedených a znovu zosobášených sa stalo citlivým miestom práve preto, že z nejasných formulácií v Amoris laetitia sa zdá, akoby sa jatrilo presne toto isté rozdelenie o Eucharistii. Chesterton v jednej zo svojich esejí poznamenáva, že dokážeme prísť až po okraj zrázu, ak je jasné počasie a presne vidíme, kam kladieme nohy. Ak však kráčame v hmle, je rozumné držať si od priepasti slušný odstup.

Niektorí sú v súčasnej katolíckej hmle šťastní, lebo sa akoby zotierajú rozlíšenia, ktoré sú pre nich osobne problematické. Iní však majú strach – zaiste, občas prehnaný, no nie bezdôvodný – že sa na niekoľkých frontoch nebezpečne blížime k osudnému kroku, ktorý ani len nevidíme.

Pápež František nie je ako líder práve najjasnejší. Ešte znepokojujúcejšie je však pri týchto sporných záležitostiach to, že sa často hádame, ako keby sa Cirkev týmito otázkami ešte nikdy nezaoberala. Práveže sa zaoberala – a uzavrela ich spôsobom, ktorý sa nedá zmeniť iba „dialógom“.

Žijeme v časoch, keď stále viac prehlbujeme rozdelenie nielen medzi súčasnými katolíkmi, ale oddeľujeme sa i od cirkevných otcov, veľkých učiteľov a svätých, ako aj od mučeníkov a vyznávačov naprieč stáročiami. A v konečnom dôsledku sa musíme sami seba pýtať: čo by povedali svätí Peter či Pavol, čo by povedal samotný Ježiš: chce Boh pre svoj ľud, aby sa dovoľovalo týmto rozdeleniam naďalej pretrvávať?

Robert Royal
Autor je šéfredaktor The Catholic Thing a prezident Faith & Reason Institute (Inštitút pre vieru a rozum) vo Washingtone, D. C. Jeho najnovšia kniha A Deeper Vision: The Catholic Intellectual Tradition in the Twentieth Century (Hlbší pohľad: Katolícka intelektuálna tradícia v dvadsiatom storočí) vyšla vo vydavateľstve Ignatius Press.

Pôvodný text: The German Church Divided.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.


Keďže ste náš pravidelný čitateľ, tak už viete, že články na Postoji nie sú spoplatnené. Vznikajú len vďaka ľuďom, ktorí nás dobrovoľne podporujú. 

Budeme si veľmi vážiť, ak sa k nim pridáte. Aby sme sa my mohli naplno venovať tvorbe obsahu.

Ďakujeme!

 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo