Zdieľať
Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
20. máj 2018

Prečo kresťania veria v jedného Boha?

Odpoveď najstaršej zachovanej apológie.
Prečo kresťania veria v jedného Boha?

Sťatie sv. Justína Mučeníka, cirkevného otca a autora apológii. Foto: wikipedia

Klasické kresťanské kréda sa otvárajú prehlásením o viere v jedného Boha, Stvoriteľa neba a zeme. Monoteistická predstava Boha zohrávala veľkú rolu v mysliach už najstarších cirkevných spisovateľov – apoštolských otcov. Pre najstaršieho z nich, Klementa, ktorý bol rímskym biskupom na konci 1. storočia, je Boh „Otec a Stvoriteľ celého kozmu“, „všemocný Stvoriteľ a Pán vesmíru“ či „Stvoriteľ a Pán všetkých vecí“ (1).

Apoštolskí otcovia síce neboli systematickými teológmi, no plne si uvedomovali, že monoteizmus predstavuje deliacu líniu medzi kresťanstvom a pohanstvom. Svoje predstavy o Bohu apoštolskí otcovia čerpali z Biblie a neskorého židovstva, a len málokedy z dobovej filozofie.

V Klementových odkazoch na Bohom ustanovený poriadok kozmu však možno začuť ozveny neskorého stoicizmu. Infiltrácia laického myslenia je ešte zrejmejšia pri cirkevných otcoch, ktorí plnili funkciu apologétov.

Apologéti predstavujú skupinu kresťanských spisovateľov 2. a 3. storočia v prostredí Rímskej ríše. Boli filozoficky vzdelanými obhajcami kresťanstva proti pohanským predsudkom panovníkov a proti námietkam filozofických škôl a gnostikov. Vo svojich obranných spisoch, ktoré adresovali cisárom, sa usilovali presvedčiť ich o mravnej prevahe kresťanstva a jeho neškodnosti pre štát. 

Najstaršiu apológiu, ktorá sa nám zachovala len v zlomku (2), napísal Quadratus, o ktorom nemáme bližšie životopisné informácie. Svoju obhajobu odovzdal pravdepodobne v roku 125/126 cisárovi Hadriánovi, keď tento nejaký čas pobýval v Aténach.

Najstaršia zachovaná apológia

Najstaršia zachovaná obhajoba kresťanstva je od aténskeho filozofa Aristida, ktorý sa aj po obrátení na kresťanstvo naďalej živil vyučovaním filozofie (3).

Aristides Aténsky otvoril svoju Apológiu, adresovanú najskôr cisárovi Hadriánovi (117-138) a neskôr v zrevidovanej podobe Antoninoni Piovi (138-161), prehľadným dôkazom existencie Boha, ktorý je založený na Aristotelovom argumente z pohybu.

Aristides Aténsky a úvod jeho apológie. Foto: wikimedia

Uvažovanie nad poriadkom a krásou vesmíru presvedčilo tohto aténskeho filozofa, aby uveril v existenciu najvyššieho Bytia, ktoré je prvým hýbateľom a ktoré, hoci samo zostáva neviditeľné, prebýva pri svojom stvorení. Fakt, že existuje kozmos, si vyžaduje existenciu božského umelca, ktorý by ho organizoval.

Inzercia

Boh je Vládca a Pán, ktorý stvoril všetko pre človeka. Realita vznikla z ničoho na príkaz Toho, ktorý nepodlieha skaze, je nemenný a neviditeľný. Jedine Boh je nestvorený, bez počiatku i konca. Nemá podobu, hranice, pohlavie. Nebesia ho neobsahujú (v týchto slovách nachádzame kritiku panteistického stoicizmu a jeho stotožňovania Boha so svetom), naopak, Boh obsahuje nebesia a obsahuje všetko, čo je viditeľné a neviditeľné. A preto kresťania uznávajú „Boha, Stvoriteľa a Tvorcu všetkého... a neuctievajú nijakého ďalšieho Boha okrem neho“ (4).

Učenie kresťanov je bránou svetla

Cisár je pre aténskeho apologétu hľadačom pravdy, ktorému by on ako filozof chcel rozumovými argumentmi sprístupniť svoju vlastnú cestu k pravde: „Pociťoval som potrebu ukázať pravdu tým, ktorí po nej túžia a hľadajú budúci svet“ (5).

Z Aristidových slov hovorí nadšenie novoobrátenca, ktorý po dlhom hľadaní našiel náboženstvo kresťanov a mohol vyznať: „Ich učenie je bránou svetla“ (6).

Oplatí sa začítať do Aristidovho diela, ktoré uzrelo svetlo sveta niekedy medzi rokmi 124 a 140. Prinášame preklad úryvkov z 1., 2. a 15. kapitoly jeho Apológie:

1 (1) Cisár môj, na svet som prišiel skrze Božiu prozreteľnosť a keď som pozoroval nebo, zem a more, slnko, mesiac a ostatné, žasol som na ich usporiadaním. (2) Keď som videl, ako sa svet a všetko, čo je v ňom, pohybuje primerane nutnosti, pochopil som, že je to Boh, kto ním pohybuje a udržiava ho. No to, čo všetkým pohybuje, je silnejšie než to, čo je pohýnané, a to, čo všetko udržiava, je silnejšie než to, čo je udržiavané.

2 (1) Po tom, čo som hovoril o Bohu tak, ako som najlepšie vedel, teraz chcem prejsť k ľudstvu, aby sme videli, kto má podiel na pravde a kto na omyle. (2) Cisár môj, je zjavné, že v tomto svete existujú tri druhy ľudí: ctitelia vašich takzvaných bohov, židia a kresťania. Uctievači mnohých bohov sa delia ďalej na tri druhy: Chaldejci, Gréci a Egypťania. Totiž títo sa stali pre ostatné národy pôvodcami a učiteľmi uctievania a klaňania sa bohom s mnohými menami.

15 (1) Kresťania odvádzajú svoj pôvod od Pána Ježiša Krista. Tento je známy ako Syn najvyššieho Boha, ktorý skrze Svätého Ducha zostúpil z neba k spáse ľudí. A narodil sa zo svätej Panny, bez semena a pominuteľnosti, prijal telo, a v dcére človeka býval Boží Syn. Toto je z Evanjelia, ktoré sa pred krátkym časom rozprávalo pri nich, pretože bolo kázané, vyučované. Z tohto Evanjelia aj vy, keď ho prečítate, spoznáte silu, ktorá je nad Ním. (2) Tento Ježiš sa narodil zo židovského ľudu. Mal dvanásť učeníkov, aby sa naplnila jeho ekonómia. Tento Ježiš bol prebodnutý židmi (a zomrel a bol pochovaný), a [kresťania] hovoria, že po troch dňoch vstal z mŕtvych a vystúpil do neba. A potom títo dvanásti učeníci vyšli do provincií sveta a vyučovali o veľkosti jeho majestátu vo všetkej počestnosti a skromnosti. Preto sú tí, ktorí aj teraz slúžia nimi ohlasovanej spravodlivosti, nazývaní kresťanmi a sú všeobecne známi. (3) No kresťania, ó cisár, pretože chodili sem a tam a hľadali, našli pravdu. A ako sme vyrozumeli z ich spisov, k pravde a presnému poznaniu majú bližšie než ostatné národy. Lebo poznajú Boha, Stvoriteľa a Tvorcu všetkého, skrze ktorého je všetko a od ktorého je všetko, skrze jednorodeného Syna a Svätého Ducha, a neuctievajú nijakého ďalšieho Boha okrem neho. Vlastnia príkazy Pána Ježiša Krista, ktoré sú vryté do sŕdc, a dodržiavajú ich v očakávaní zmŕtvychvstania a života budúceho veku.

Poznámky:

  1. 1 Clem 19,2; 20,1; 33,2.
  2. Eusebius, Historia ecclesiastica 4,3,1-2.
  3. Hieronymus, De viris illustribus 20.
  4. Apologia 15,3.
  5. Apologia 16,6.
  6. Apologia 17,6.

Michael Fiedrowicz, Christen und Heiden, Quellentexte zu ihrer Auseinandersetzung in der Antike, Darmstadt 2004; J.N.D. Kelly, Early christian doctrines, London 1978.

 

Odporúčame