Raní apologéti a filozofia v tieni Ríma

Raní apologéti a filozofia v tieni Ríma

Ilustračné foto: Turnerov obraz vykresľujúci vyhnanie Ovídia z Ríma. Foto: wikimedia

Svet nemôže byť dielom mnohých stvoriteľov.

Klasické kresťanské kréda sa otvárajú vyhlásením o viere v jedného Boha. Monoteistická predstava Boha, načerpaná z Biblie a neskorého židovstva, je prítomná nielen v spisoch apoštolských otcov, ale aj v dielach kresťanských apologétov, ktorí si takisto veľmi dobre uvedomovali, že práve monoteizmus predstavuje deliacu čiaru medzi kresťanstvom a pohanstvom.

Apologéti predstavujú skupinu kresťanských spisovateľov 2. až 4. storočia, ktorí boli filozoficky vzdelanými obhajcami kresťanstva proti pohanským predsudkom panovníkov a proti námietkam filozofických škôl v prostredí Rímskej ríše.

Nadviazanie na filozofický monoteizmus

Aby dokázali vyznávačom polyteistického náboženstva rozumnosť kresťanskej predstavy Boha, apologéti sa mohli odvolávať na filozofiu, ktorá sa v školách Akadémia, Peripatos a Stoa prikláňala k akceptácii jediného najvyššieho Boha.

„Vyložil jsem mínění skoro všech filosofů, je­jichž věhlas jest dosti proslulý, a ukázal, že sice označovali Boha mnohými jmény, ale měli na mysli jedinou bytost; i může se leckdo domní­vati, že bud jsou nyní křesťané filosofy anebo filosofové již tenkrát byli křesťany,“ píše vo svojom apologetickom diele Octavius advokát Minucius Félix, ktorý pôsobil v posledných desaťročiach 2. storočia v Ríme.

Keď kresťania využívali na opis svojej vlastnej predstavy Boha filozofické koncepcie, tak to nebola len taktickými úvahami motivovaná aliancia s najsilnejšou duchovnou mocou tej doby. Z Biblie vyplývajúci univerzálny nárok židovsko-kresťanského Boha podporoval konflikt s filozofickým pojmom Boha, ktorý si tiež nárokoval univerzálnu platnosť. Takto filozofická abstraktná idea bytia mohla byť konkretizovaná monoteistickou vierou kresťanov a táto viera mohla byť intelektuálne očisťovaná a prehlbovaná filozofiou.

Korektúra filozofického monoteizmu

Nemecký historik a teológ Michael Fiedrowicz (* 1957) vo svojej fenomenálnej štúdii Apológia v ranom kresťanstve zdôraznil, že „asimilácia filozofických myšlienok sa v žiadnom prípade nerealizovala nekriticky. Obvinenie z helenizácie biblického posolstva v zmysle preniknutia prirodzene kresťanského obrazu Boha deistickým pojmom Boha nevystihuje tento komplexný fenomén. Apologéti, prirodzene s rozdielnou šikovnosťou, využívali vyhranene náuky rozličných filozofických škôl. Osvojili si stoické učenie o prozreteľnosti, no stoický monizmus, ktorý nechával rozplynúť božské vo svete, odmietli v prospech platónskej predstavy transcendentného božstva“ (1).

V rámci spektra filozofických predstáv Boha v 2. storočí apologéti videli najväčšie zhody so stredným platonizmom, ktorý učil jedinosť, duchovnosť a transcendentnosť Boha. Svätý Augustín veril, že to, čo apoštol Pavol napísal o poznaní Boha pohanmi, platí najmä o platonikoch (2).

Odmietnutie henoteizmu

Apologéti na jednej strane recipovali filozofický monoteizmus pre formuláciu kresťanského chápania Boha, na druhej strane ho však skorigovali a zradikalizovali.

Klasické systémy filozofie síce viedli k akceptácii jedného najvyššieho božstva, no zároveň uchovali z rozličných tradícií pochádzajúce veľké množstvo podriadených bohov, ktorí boli považovaní za manifestácie najvyššieho princípu alebo za jeho služobníkov či vyslancov. Proti tomuto henoteizmu dobovej filozofie apologéti postavili striktný monoteizmus.

Pohanskí zástancovia henoteistického stanoviska ako Kelsos a Porfyrios (3) odpovedali kresťanskej kritike, že venerácia nižších bohov neznižuje adoráciu najvyššieho božstva. Ako nie je rímsky cisár monarchom kvôli tomu, že existuje len on sám, ale pretože vládne nad rovnakými bytiami, tak aj samovláda Boha sa zakladá na existencii jemu podriadených božských bytí. Občas boli nižší bohovia dávaní do rovnosti s biblickými anjelmi, takže v pohanských očiach sa táto kontroverzia javila len ako obyčajný spor o slovíčka (4). Naproti tomu z kresťanskej strany nebol týmto prostredným bytiam priznávaný božský charakter. Anjelom či démonom ako stvoreniam neprináležalo uctievanie.

Zatiaľ čo mysliteľské úsilie filozofov o pojem Boha zostalo zaťažené mnohými tradíciami a nedospelo ku konečnej jednoznačnosti, apologéti sa nekompromisne dištancovali od každého zvyšku polyteizmu. Toto požadovala nielen Biblia, ale aj intelektuálna dôslednosť.

Podľa presvedčenia apologétov striktný monoteizmus vyplýval takisto zo samotného pojmu Boha (pozri úryvok od Laktancia), ako aj z jednoty a harmónie sveta (pozri úryvok od Origena).

Laktancius vo svojom hlavnom apologetickom diele Divinae institutiones, ktoré písal počas obdobia prenasledovania v rokoch 304 až 311, argumentuje:

„1,3 (1) Východiskový bod nášho diela má teda spočívať v otázke...., či je svet riadený mocou jediného Boha alebo viacerých. Každý, pokiaľ vlastní rozum a môže premýšľať, uzná, že je to jediný, ktorý všetko stvoril a riadi tou istou mocou, ktorou to stvoril. (2) Načo treba viacerých na riadenie sveta? Ibaže by, predpokladajme, keď by boli viacerí, jednotliví vlastnili menej moci a sily. (3) Toto robia v skutočnosti tí, ktorí odporúčajú viacerých, lebo títo bohovia sú nutne slabí, keď jednotliví nemôžu vziať na seba bez pomoci ostatných vedenie tak ohromnej veličiny. No Boh, ktorý je večný duch, v každom prípade vlastní moc, ktorá je v každom ohľade úplná a dokonalá. (4) Keď je toto pravda, musí byť jediný. Lebo absolútna moc alebo sila vlastní v sebe svoju vlastnú stabilitu...

Okolo roku 248 Alexandrijčan Origenes v spise Proti Kelsovi, reagujúc na kritiku kresťanstva z pera platónskeho filozofa pôsobiaceho v polovici 2. storočia, konštatuje:

„1,23 O koľko vhodnejšie a lepšie než všetky tieto fikcie [o existencii mnohých bohov] je z viditeľného získané presvedčenie o poriadku sveta a uctievanie jediného Stvoriteľa jediného sveta, ktorý je v komplexnej harmónii so sebou samým. Kvôli tomu nemôže byť dielom mnohých stvoriteľov...“

Poznámky:

(1) Michael Fiedrowicz, Apologie im frühen Christentum. Die Kontroverse um den christlichen Wahrheitsanspruch in der ersten Jahrhunderten, Paderborn 2000, s. 244. 

(2) Augustín, De civitate Dei 8,6; porov. Pavlov list Rimanom 1,19.

(3) Kelsos: Orig., Cels 8,2; Porfyrios: Chr. Fgr. 75; 78.

(4) Porph. Chr. Frg. 76 = Mac. Mgn., apocr. 4,21.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo