Nech nikto nepovažuje za smiešne, že Boh má Syna

Nech nikto nepovažuje za smiešne, že Boh má Syna

Rafaelov obraz zobrazujúci kázanie sv. Pavla v Aténach. Foto: wikimedia

Ako mohli apologéti uvažovať o Kristovi ako Bohu a súčasne ho odlišovať od Otca.

Aby dokázali rozumnosť vlastnej predstavy Boha, apologéti argumentovali výrokmi básnikov, spontánnymi vyjadreniami ľudí, ako aj analógiami v oblasti prírody či politickej vlády. Takto advokát Minucius Felix vo svojom apologetickom diele Octavius píše:

„Když v tomto světovém domě postihneš na nebi i na zemi prozřetelnou péči, pořádek a zákonitost, buď přesvědčen, že jest nějaký Pán a Otec vesmíru, krásnější nad samy hvězdy a části celého světa. Ale snad, poněvadž není pochybnosti o prozře­telnosti, pokládáš za potřebné zkoumati, zda jest nebeská říše řízena mocí jediné bytosti či rozhodováním bytosti velmi četných. Ale to není těžké objasniti člověku uvažujícímu o vlád­ních formách pozemských, jež dozajista mají svůj vzor na nebi. Když se společná vláda buď začala úplně poctivě anebo skončila bez prolévání krve?...

Poohlédni se dále! Jedinou královnu mají včely, jediného vůdce stáda bravu, stáda skotu jediného velitele. A ty bys věřil, že se na nebi nejvyšší důstojnost rozděluje, že se tříští celá moc oné pravé a božské vlády?... Slyším prostý lid: když vzpínají ruce k nebi, neříkají nic jiného leč ‚Bůh‘, ‚Bůh jest velký‘, ,Bůh jest pravdivý‘, ,dá-li Bůh‘. Je to přirozený výraz prostého lidu či řeč křesťana vyznávajícího svou víru?... Slyším také básníky, jak hlásají, že jest jeden ,otec bohů a lidí‘ a že se mysl smrtelníků utváří podle toho, jaký den přivede ,otec všeho‘ (1).

Keďže aj platónska, peripatetická a stoická filozofia sa prikláňala k akceptácii jediného najvyššieho Boha, apologéti mohli na ňu nadviazať, aby na jednej strane konkretizovali abstraktnú ideu bytia filozofie biblickým obrazom Boha a na druhej strane intelektuálne očistili a prehĺbili tento biblický obraz Boha pomocou filozofie.

Apologéti nielenže prevzali filozofický monoteizmus pre formuláciu kresťanského chápania Boha, ale ho aj skorigovali a zradikalizovali. Filozofické myslenie síce predpokladalo existenciu najvyššieho božstva, no uchovalo veľké množstvo ďalších podriadených božstiev, ktoré boli považované za manifestácie najvyššieho Boha alebo za jeho služobníkov či vyslancov. Apologéti sa dištancovali od tohto z rozličných tradícií pochádzajúceho zvyškového polyteizmu a proti tomuto henoteizmu dobovej filozofie postavili striktný monoteizmus, ktorý vyplýval tak zo samotného pojmu Boha, ako aj z jednoty a harmónie sveta.

Kristus ako Logos

Keďže kresťania sa súčasne hlásili k Božej Trojici, pohanskí kritici sa cítili byť prísnejšími monoteistami a kresťanskú náuku vykladali ako návrat k polyteizmu.

Novoplatónsky filozof Kelsos konštatuje: „Keby títo teraz neuctievali nikoho iného okrem jediného Boha, potom by azda mali argument, ktorým sa dá namietať ostatným. No teraz preukazujú prílišný kult tomu, ktorý sa zjavil len nedávno, a napriek tomu si nemyslia, že sa previňujú proti Bohu, keď je uctievaný aj jeho služobník“ (2).

Vzhľadom na ešte málo rozvinutú pneumatológiu bola pohanská polemika namierená prednostne proti božskosti Krista. Origenes argumentoval jánovskými výrokmi o jednote: „Keby bol Kelsos skutočne pochopil slovo: ‚Ja a Otec sme jedno‘ (Jn 10,30) a v modlitbe vyslovené slovo Božieho Syna: ‚Aby všetci boli jedno, ako ty, Otče, si vo mne a ja v tebe‘ (Jn 17,21), potom by si nemyslel, že popri najvyššom Bohu uctievame ešte jedného“ (3).

Atenagoras a Teofil zdôrazňovali, že kresťanská reč o Bohu Otcovi a Synovi je neporovnateľná s pohanskými predstavami: „Nech nikto nepovažuje za smiešne, že Boh má Syna!“ (4). „Nemá ho spôsobom, akým básnici a pisatelia mýtov nechávajú splodiť synov bohov, skrze pohlavný styk, ale tak, ako pravda opisuje Logos, ako večne uznesený v srdci Boha“ (5).

Filón Alexandrijský, foto: wikimedia

Žiadosť preklenúť metafyzický odstup medzi transcendentným božstvom a pozemským svetom viedla k filozofickej akceptácii inštancie božského prostredníka, ktorého nazývali Logos. Filón Alexandrijský prevzal tento pojem ako filozofický ekvivalent k biblickej predstave preexistentnej Božej múdrosti.

Apologéti tým, že Krista stotožňovali s Logom, mohli o ňom uvažovať ako o Bohu, a súčasne ho mohli odlišovať od Otca. Demonštráciou preexistencie Krista sa navyše dala teologicky zdôvodniť univerzálna spásna účinnosť Vykupiteľa.

Táto koncepcia v žiadnom prípade nebola bezchybná. Filozofická schéma myslenia prevzatá k výkladu kresťanskej viery skrývala v sebe nebezpečenstvo, práve tak ako biblické svedectvá pre preexistenciu Krista (Gen 1,1-3, Prís 8,22: „Hospodin ma utvoril na začiatku svojho diela, pred svojimi dávnymi skutkami“), že spásnodejinnú úlohu Loga ako zjavovateľa nechá ustúpiť jeho kozmologickej funkcii prostredníka stvorenia a zrodenie Loga spojí príliš úzko so stvorením sveta a nakoniec prijme aj stvorenie samotného Loga. Árius vyvodil posledné dôsledky z týchto filozofických vyjadrení, ktorých virulentnosť si apologéti sotva uvedomovali.

Ani v platónskom modeli myslenia implikovaná subordinácia Loga absolútne transcendentnému najvyššiemu Bohu nezodpovedala kresťanskej predstave o rovnakej podstate Syna s Otcom, ktorú obhajoval už Atenagoras: „Nech nikto nepovažuje za smiešne, že Boh má Syna. Lebo naše myšlienky o Bohu, Otcovi a Synovi nezodpovedajú myšlienkam básnikov, ktorí vo svojich mýtoch nenechávajú bohov byť ani v najmenšom lepšími než ľudia. No Syn Boží je Slovo (Logos) Otca ako vzorová myšlienka a tvorivá moc. Lebo od neho a skrze neho je všetko urobené, pretože Otec a Syn sú jedno. Pretože Syn je v Otcovi a Otec v Synovi skrze jednotu a moc Ducha, Syn Boží je Myšlienkou (Nous) a Slovom (Logos) Otca“ (6).  

Dilemu, či sa uznaním božskosti Loga vzdať monoteistickej predstavy alebo Logos ako prostredníka stvorenia považovať len za prvé stvorenie, sa podarilo vyriešiť až teologickými úvahami o Trojici vo 4. storočí. Apologéti 2. storočia sformulovali len počiatočné pokusy o odpoveď. Tacián nepovažoval vyjdenie Loga za oddelenie od Otca alebo za zmenšenie jeho podstaty, ale za slobodne chcený sebarozvoj jedného Boha (7). Teofil preniesol na splodenie Loga z Otca stoické rozlišovanie vnútorne mysleného slova a vysloveného slova (logos endiathetos/logos proforikos) (8). Justín a Tertulián videli Syna vychádzať z Otca ako oheň z ohňa alebo lúč zo Slnka bez delenia alebo zmenšovania ich podstaty.

Poznámky:

  1. Minucius Félix, Octavius 18,5-19,2.
  2. Origenes, Contra Celsum 8,12.
  3. Origenes, Contra Celsum 8,12.
  4. Athenagoras, Legatio pro Christianis 10,2.
  5. Theophilus, Ad Autolycum 2,22,3.
  6. Athenagoras, Legatio pro Christianis 10,2.
  7. Tatian, Oratio ad Graecos, 5,1-3.
  8. Theophilus, Ad Autolycum 2,10,2; 2,22,4.
  9.  Justinus, Dialogus cum Tryphone 61,2; Tertulianus, Apologeticum 21,12-13.

Michael Fiedrowicz, Apologie im frühen Christentum. Die Kontroverse um den christlichen Wahrheitsanspruch in der ersten Jahrhunderten, Paderborn 2000. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo