Prečo nebol vatikánsky štátny sekretár pri kreovaní nových kardinálov?

Prečo nebol vatikánsky štátny sekretár pri kreovaní nových kardinálov?

Vatikánsky štátny sekretár kardinál Pietro Parolin a srbský patriarcha Irinej. Foto: spc.rs

Otvorenie nového sídla Medzinárodnej biskupskej konferencie v Novom Sade demonštruje vatikánsky diplomatický jemnocit

Otvorením a posviackou nového sídla Medzinárodnej biskupskej konferencie svätých Cyrila a Metoda v Novom Sade ukončil štátny sekretár Svätej stolice kardinál Pietro Parolin 1. júla 2018 svoju päťdňovú oficiálnu návštevu Čiernej Hory a Srbska. Prišiel na pozvanie štátnych a cirkevných predstaviteľov oboch balkánskych štátov. Aj preto chýbal pri kreovaní 14 nových kardinálov 28. júna. 

Otvorenie sídla biskupskej konferencie v Novom Sade demonštruje vatikánsky diplomatický jemnocit, pretože hlavné mesto Vojvodiny je politicky i ekumenicky takmer „neutrálnym miestom“. Biskupskú konferenciu tvoria katolícki biskupi Srbska, Čiernej Hory, Macedónska a Kosova.

Čierna Hora  

V čiernohorskom hlavnom meste Podgorica sa vatikánsky štátny sekretár počas troch dní stretol s hlavnými predstaviteľmi štátu, miestnej Katolíckej cirkvi a hlavných náboženstiev v krajine - pravoslávnych a moslimov. Na slávnosť svätých apoštolov Petra a Pavla 29. júna 2018 celebroval svätú omšu v novej Katedrále svätého Petra v meste Bar na pobreží Jadranu.

Srbsko

V sobotu 30. júna 2018 sa kardinál Parolin presunul do hlavného mesta Srbska. V srdečnej atmosfére prebiehalo v Belehrade stretnutie vatikánskeho štátneho sekretára s patriarchom Irinejom. Kardinál Parolin odovzdal osobné posolstvo od pápeža Františka. Čelný predstaviteľ deväťmiliónovej cirkvi poďakoval za postoj Svätej stolice, ktorá pred jednostranným uznaním nezávislosti Kosovskej provincie uprednostňuje dialóg medzi Belehradom a Prištinou.

Aj na stretnutí so srbským prezidentom Aleksandrom Vučićom zohrávala centrálnu rolu otázka Kosova. Podľa komuniké srbskej prezidentskej kancelárie vatikánsky štátny sekretár vyjadril nádej, že dialógom medzi Belehradom a Prištinou možno dospieť ku „skutočnému kompromisnému riešeniu pre Kosovo v záujme mieru a stability“. Prezident Vučić na to reagoval, že práve v záujme mieru sa Srbsko usiluje o kompromis, no chce aj „brániť svoje národné záujmy“.

Aj srbskému prezidentovi odovzdal vatikánsky štátny sekretár posolstvo pápeža Františka. Vučić poďakoval kardinálovi Parolinovi za to, že Svätá stolica pripisuje veľkú dôležitosť „teritoriálnej integrite a suverenite Srbska“. Prezident vyjadril spokojnosť s „pozitívnymi a stabilnými vzťahmi medzi Srbskom a Svätou Stolicou“ a vyslovil sa za ich ďalšie prehlbovanie v duchu „rešpektu a dôvery“. Kardinál Parolin ocenil, že srbské štátne orgány sa usilujú uľahčiť život a prácu katolíckej komunite v Srbsku. 

Aj v rozhovore vatikánskeho štátneho sekretára so srbskou premiérkou Anou Brnabičovou išlo o otázku Kosova, pričom kardinál podčiarkol, že Svätá stolica pozorne sleduje situáciu v tomto regióne a dialóg medzi Belehradom a Prištinou. Zároveň vyzdvihol, že Svätá stolica má záujem o „uchovanie kultúrneho a náboženského dedičstva Kosova“.

Na stretnutí s Anou Brnabičovou sa hovorilo aj o zmiešanej katolícko-pravoslávnej komisii na preskúmanie pôsobenia kardinála Alojza Stepinača, ktorá ukončila svoju aktivitu bez konkrétneho výsledku. Medzi vatikánskym štátnym sekretárom a srbskou premiérkou panovala zhoda v tom, že táto komisia mala aj tak pozitívny vplyv na vývoj vzťahov medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou. Kardinál Parolin vyjadril podporu Svätej stolice integrácii Srbska do Európskej únie, ktorá je mierovým projektom umožňujúcim spolunažívanie rozličných náboženstiev.

Srbskí pravoslávni kresťania

Srbská pravoslávna cirkev, uznaná v roku 1920 Ekumenickým patriarchátom za patriarchát, mala tento titul už viackrát počas svojich dlhých dejín.

Pokresťančovanie Slovanov v dnešnej strednej Európe sa odohrávalo predovšetkým na základe misijnej činnosti solúnskych bratov Cyrila a Metoda a ich žiakov v 9. storočí. Po Metodovej smrti v roku 885 boli jeho žiaci vyhnaní z Veľkej Moravy a prišli pôsobiť medzi Srbov a Bulharov, ktorí sa po niekoľkých zakolísaniach cirkevne priklonili k Byzancii.


Katedrála sv. Sávu v Belehrade. Foto - TASR/AP

Ochrid bol prvým strediskom cirkevno-mníšskeho života Srbov v 10. storočí. V 13. storočí bol mních Sáva – potomok panovníckeho rodu Nemanjida – vymenovaný a vysvätený ekumenickým patriarchom v Nicei za „arcibiskupa celého Srbska a Prímoria“. O niekoľko desaťročí neskôr vznikol spor medzi novým arcibiskupstvom Peć a Konštantínopolom, lebo vyhlásenie Srbského cárstva za Štefana Dušana viedlo aj k samovyhláseniu srbského patriarchátu (1346). V roku 1375 bola odstránená táto schizma a bol uznaný srbský patriarchát.

Turecká nadvláda nad Srbmi od roku 1459 však znamená koniec tohto patriarchátu. Srbská cirkev bude podriadená prevažne bulharskému Ochridskému arcibiskupstvu – čo bola bezočivosť voči srbskej cirkevnej identite. V roku 1557 dôjde so súhlasom sultána k obnoveniu patriarchátu Peć. V 17. a 18. storočí hierarchia srbského patriarchátu spočíva väčšinou v gréckych rukách, čo napokon povedie k tomu, že sultán zruší tento patriarchát (1766).

Paralelne s tým prebieha iný demografický vývoj v smere na západ. Na konci 17. storočia sa mnohí Srbi pod vedením srbského patriarchu Peću vysťahujú do Habsburskej ríše a požívajú tam ďalekosiahlu autonómiu: tým je založený nový patriarchát Karlovci. V 19. storočí sa posilní založením Srbského kniežactva (1830) rola belehradského biskupa, ktorého v roku 1831 Ekumenický patriarchát vymenuje za metropolitu.

No až po dosiahnutí nezávislosti od Turkov nadobudne srbská cirkev v roku 1879 autokefáliu v postavení „Srbskej metropólie“. K jednotnej cirkevnej štruktúre pre všetkých Srbov sa dospeje až po zániku Habsburskej monarchie: v roku 1920 bude Srbská pravoslávna cirkev uznaná za patriarchát.

Po druhej svetovej vojne musí aj pravoslávna cirkev zápasiť s diskrimináciou v komunistickej Juhoslávii. Veľkou skúškou sa stal rozpad Juhoslávie a vojny na Balkáne. Srbská pravoslávna cirkev opakovane vyzývala k zrieknutiu sa násilia a k zmiereniu. Ťažkosť, ktorá sa ukázala aj v Kosovskej vojne (1998/99), spočíva v tom, že kláštorné územie Peć v Kosove má centrálny význam pre povedomie a identitu srbskej cirkvi. Zničenie mnohých kláštorov a chrámov počas tejto vojny a v nasledujúcich rokoch kosovskými Albáncami bolo ťažkou ranou pre srbskú cirkev.

Citlivou témou v najnovších dejinách Srbskej pravoslávnej cirkvi je aj problém samovyhlásenej „Macedónskej pravoslávnej cirkvi“. Tri biskupstvá v regióne „Macedónsko“ dostali v roku 1957 od srbskej cirkvi autonómny status pod označením „Srbská pravoslávna cirkev v Macedónsku“. Nového ochridského arcibiskup vysvätil v roku 1959 srbský patriarcha. V roku 1967 macedónska cirkev porušila tento status quo a jednostranne sa vyhlásila za autokefálnu. Od tej doby vedie vlastný život bez toho, aby bola uznaná za kánonickú niektorou z autokefálnych pravoslávnych cirkví.        

Gréckokatolíci

Na úteku pred Turkami šli mnohí Srbi na sever do Chorvátska a Uhorska. Kontaktmi s tamojším katolíckym obyvateľstvom došlo čoskoro k unionistickému hnutiu, ktoré vyvrcholilo v roku 1777 zriadením gréckokatolíckej eparchie so sídlom v meste Križevci východne od Záhrebu. V tej dobe toto územie patrilo do Habsburskej ríše.

Po prvej svetovej vojne bola jurisdikcia križevackého biskupa rozšírená na celkové územie novozaloženého štátu Juhoslávia, takže od tej doby bol príslušný nielen pre gréckokatolíckych Srbov v Chorvátsku, ale aj pre gréckokatolíckych Rusínov, Ukrajincov, Rumunov a Macedóncov žijúcich na juhoslovanskom území, ktorí pestovali bohoslužby vo vlastnom jazyku. 

Po rozpade Juhoslávie a po vzniku nových štátov na Balkáne aj Vatikán reagoval na nové politické pomery prispôsobením cirkevných štruktúr: eparchia Križevci zahŕňa gréckokatolíkov v Chorvátsku (cca 22 000 veriacich), zatiaľ čo pre republiky Srbsko a Čierna Hora bol v roku 2003 zriadený spoločný apoštolský exarchát (cca 23 000 veriacich) a pre bývalú juhoslovanskú republiku Macedónsko existoval od roku 2000 vlastný exarchát (cca 12 000 veriacich), ktorý Svätá stolica v tomto roku povýšila na eparchiu (viac o tom sa dočítate tu).   

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo