Počiatky byzantsko-slovanskej cirkvi na Slovensku

Počiatky byzantsko-slovanskej cirkvi na Slovensku

Najvyšší predstaviteľ slovenskej gréckokatolíckej cirkvi prešovský arcibiskup a metropolita Ján Babjak SJ. Foto - TASR/Milan Kapusta

Prinášame vám prvú časť trojdielneho cyklu o dejinách Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorý pripravil o. Ján Krupa.

Prvá zmienka o prítomnosti kresťanstva na Slovensku pochádza z obdobia vojen Marka Aurélia proti Markomanom (178 - 190). V nasledujúcich storočiach územie terajšieho Slovenska, ktoré sa dotýkalo severovýchodných okrajov Limes Romanus, malo len sporadické kontakty s kresťanstvom. Po období invázií a emigrácií Germánov, Avarov a napokon Slovanov viedlo veľké sťahovanie národov v prvej polovici 9. storočia k spoločensko-politickej reorganizácii regiónu a vytvoreniu ríše Veľká Morava.

Tento štát západných Slovanov hraničil na západe s Fransko-germánskym impériom a na juhovýchode s Bulharskou ríšou. V tej dobe sa rozprestieral okrem samotnej Moravy na takmer celom terajšom Slovensku a na širokej severnej časti starovekej rímskej provincie Panónia (ktorá zodpovedala približne terajšiemu Maďarsku), s nejakým prechodným rozšírením v Čechách a v juhovýchodnej časti Poľska.

Apoštoli Slovanov

Prvú správu o kresťanoch byzantského obradu na území dnešnej Slovenskej republiky máme z roku 862, keď delegácia slovanských kniežat Rastislava a Svätopluka, ktorá prišla na konštantínopolský cisársky dvor, po zmienke o predchádzajúcich misiách, ktoré podnikli „kresťania z Itálie, Grécka a Germánie“, požiadala o vyslanie biskupa a učiteľa, ktorí by mohli pokračovať v diele evanjelizácie v jazyku ľudu.

Cisár Michal III. odpovedal na túto žiadosť v roku 863, keď poslal ako misionárov učencov a svätých bratov Konštantína-Cyrila (827-869) a Metoda (815-885), pôvodom zo Solúna.

Prvá časť ich pôsobenia sa skončila v roku 867, keď sa vydali do Ríma, aby dosiahli kňazskú a prípadne aj biskupskú vysviacku niektorých učeníkov. Pápež Hadrián II. v roku 868 schválil liturgické knihy preložené do dobového slovanského jazyka, čím urobil neslýchaný precedens pre vtedajšiu západnú mentalitu.

Po smrti mladšieho z bratov, svätého Konštantína-Cyrila (14. februára 869), bol Metod vysvätený za biskupa (formálne pre arcibiskupský titul starovekého stolca Sirmium, ale de facto so sídlom na Veľkej Morave) a vymenovaný za pápežského legáta pre slovanské národy.

Napriek ťažkostiam a intrigám latinského kléru Fransko-germánskeho impéria, ktorý si nárokoval jurisdikciu nad veľkomoravským územím, evanjelizačné dielo pokračovalo s veľkým úspechom počas celého zvyšku Metodovho života. Cirkevný život Veľkej Moravy sa vyznačoval symbiózou byzantského a latinského liturgického rázu, pričom obidva boli vložené do slovanského jazykového a duchovného kontextu. Takýmto spôsobom sa uskutočnila obdivuhodná podoba inkulturácie evanjelia.

Po Metodovej smrti tragické vyhnanie ústrednej skupiny jeho učeníkov (ktorí sa následne usadili v zóne okolo Ochridu v Bulharskej ríši, kde rozvíjali duchovné dedičstvo po Cyrilovi a Metodovi, pričom medziiným nahradili predchádzajúce hlaholské písmo takzvaným cyrilským a vytvorili dôležité centrá duchovného života) znamenalo počiatok politickej zmeny v prospech latinskej orientácie.

Pád Veľkomoravskej ríše na začiatku 10. storočia, ktorý bol zapríčinený vnútornou krízou, ako aj útokmi nomádskych maďarským kmeňov, znamenal stratu politickej a tiež cirkevnej nezávislosti tohto slovanského štátu.

Uhorská ríša

Po založení Uhorskej ríše v roku 1000 bolo k nej pripojené Slovensko a 900 rokov zdieľalo jej osudy. Počas panovania dynastie Arpádovcov (1000-1301), napriek latinskej politickej a cirkevnej orientácii, vďaka vzťahom s Konštantínopolom a slovanskými kniežatstvami Kyjevskej Rusi prežívali byzantské prvky, hlavne v mníšskom živote a kánonickej disciplíne.

Na jednej strane dokumenty potvrdzovali sporadickú prítomnosť biskupov byzantského obradu, no bez presnej spojitosti s určitým stolcom, na druhej strane vyskytovali sa situácie spolunažívania a vzájomného pôsobenia obidvoch obradov (napr. takzvané Spišské modlitby) medzi veriacimi žijúcimi pod latinskou jurisdikciou.

Prvá zmienka o Slovákoch, ktorí patria do Mukačevskej eparchie, pochádza z roku 1604, keď ich biskup Sergej zahrnul medzi etniká, ktoré tvoria klérus a ľud jeho eparchie. Dejiny Slovákov byzantsko-slovanského obradu boli dlhé obdobie späté s udalosťami Mukačevskej ruténskej eparchie a Ruténskej cirkvi.

V prostredí Katolíckej cirkvi sa táto cirkev sformovala v dôsledku takzvanej Užhorodskej únie (1646) a na vrchole svojho územného rastu bola rozšírená v trinástich župách Uhorskej ríše.

Prešovská eparchia (1818)

Veľká Mukačevská eparchia, považovaná od svojho kánonického zriadenia v roku 1771 za sufragánnu eparchiu uhorského primaciálneho stolca v Ostrihome, podstúpila v 19. storočí rôzne zmeny jurisdikcie, z ktorých jedna bola osobitne dôležitá pre teritórium Slovenska.

Po prvom pokuse mukačevského biskupa Andreja Bačinského vytvoriť v roku 1787 vikariát so sídlom v Košiciach, sa tento prelát v roku 1792 rozhodol preniesť sídlo vikariátu do Prešova.

Tretieho novembra 1815 cisár František I. rozdelil Mukačevskú eparchiu, pričom z nej nechal vzniknúť novú eparchiu v Prešove. Dvadsiateho druhého septembra 1818 pápež Pius VII. bulou Relata semper kánonicky zriadil túto eparchiu, pričom 26. septembra vymenoval jej prvého biskupa v osobe Gregora Tarkoviča (1821-1841).

Vo chvíli svojho vytvorenia táto eparchia má 192 farností a približne 150 000 veriacich. Jedna časť súčasného územia Slovenska zostala v Mukačevskej eparchii. Aj nová Prešovská eparchia sa stala sufragánnou diecézou uhorského primaciálneho stolca v Ostrihome. 

V priebehu 19. storočia, hlavne pod múdrym vedením biskupa Jozefa Gaganca (1843-1875), gréckokatolícka cirkev rástla počtom a posilňovala z pastoračného a organizačného hľadiska. Mesto Prešov bolo centrom cirkevného života s rozličnými aktivitami a inštitúciami náboženskými (seminár, kapitula), kultúrnymi (literárna aktivita Alexandra Duchnoviča) i charitatívnymi (Spoločnosť svätého Jána Krstiteľa, sirotinec). V roku 1880 bol pod vedením Mikuláša Tótha (1876-1882) otvorený väčší seminár a v roku 1895 v epoche biskupa Jána Vályiho (1882-1911) aj Pedagogická akadémia. 

Pomaďarčovanie gréckokatolíckej cirkvi

Z duchovného a kultúrneho hľadiska je gréckokatolícka cirkev na Slovensku vystavená snahe centrálnej uhorskej vlády odnárodniť obyvateľstvo. Fascinácia stotožniť sa s vládnucim maďarským národom zasiahla hlavne klérus. Predstavitelia kléru, ktorí boli oddaní obrane práv etnických menšín, boli obviňovaní z panslavizmu, zo sympatizovania s pravoslávím a postupne umlčiavaní kultúrnym útlakom a hrozbou sociálnych nevýhod.  

Zo sociálneho hľadiska bol gréckokatolícka cirkev prítomná predovšetkým v najchudobnejších zónach krajiny, odkiaľ sa začala na konci 19. storočia silná migrácia do Spojených štátov amerických a do Kanady, pričom v lone týchto štátov vznikla Pittsburská metropolitná cirkev sui iuris byzantského obradu a Torontská slovenská eparchia.

Vychádza so súhlasom sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo