Gréckokatolícka cirkev v prvej polovici 20. storočia

Gréckokatolícka cirkev v prvej polovici 20. storočia

Na fotografii je prešovský biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM.

Jednou z najdôležitejších a najslávnejších postáv dejín Prešovskej eparchie je biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM.

Počas prvej svetovej vojny gréckokatolícka cirkev na Slovensku žila tradičnú religiozitu. Bola nepripravená čeliť odlišnej kultúrnej, spoločenskej a politickej situácii.

Nové územné usporiadanie, ku ktorému došlo po prvej svetovej vojne, viedlo 28. októbra 1918 k vyhláseniu Československej republiky.

V dôsledku tejto skutočnosti posledný „rakúsko-uhorský“ biskup Prešovskej eparchie Štefan Novák (1913 – 1918) opustil biskupský stolec, ktorý zostal vakantný do roku 1926.

Územie eparchií Mukačevo a Prešov sa ocitlo rozdelené medzi Československo a Maďarsko. Čo sa týka hraníc, počas týchto rokov sa zvádzali široké a ostré diskusie, hlavne pre územia Podkarpatskej Rusi (súčasná transkarpatská Ukrajina) a Slovenska, ktoré našli neuspokojivé riešenie na konci roku 1920.

Na území Slovenska sa ocitlo 76 farností Mukačevskej eparchie, zatiaľ čo pre 21 farností Prešovskej eparchie na maďarskom území bol v roku 1924 zriadený Miškovecký apoštolský exarchát na čele s exarchom Antonom Pappom, ktorý už bol mukačevským biskupom (aj on v konflikte s československým štátom).

Zrod pravoslávia

V povojnovom období územie Podkarpatskej Rusi hostilo zrod pravoslávnej cirkvi: toto hnutie bolo podporované niektorými protikatolíckymi kruhmi novej vlády. Čo sa týka pravoslávnej cirkvi pred prvou svetovou vojnou, zo sčítania ľudu v roku 1893 vyplýva, že na východnom Slovensku a na Podkarpatskej Rusi bolo len 157 pravoslávnych.

Aktivita pravoslávnych emisárov z Haliče a Bukoviny, sociálna tieseň veľmi chudobného obyvateľstva, emigrácia pravoslávnych kňazov a mníchov po Ruskej revolúcii v roku 1917 boli fenoménmi, ktoré prispeli k prestupom do pravoslávnej cirkvi.

Tieto prestupy boli často sprevádzané skutkami násilia, agresiami farníkov a zaberaním chrámov. Hnutie (v rámci ktorého opustilo katolícku cirkev vyše 100 000 veriacich) bolo neraz zapríčinené aj nedostatkom sociálnej citlivosti zo strany gréckokatolíckeho kléru, ktorý požadoval od veriacich semifeudálne služby a príspevky.

Pravoslávna cirkev, ktorá sa usadila na území Mukačevskej eparchie, sa po dlhých diskusiách medzi prúdmi filoruskými, českými a Konštantínopolského patriarchátu podriadila srbskému patriarchátu.

Situácia bola odlišná na Slovensku, kde sa zaznamenali len sporadické prípady ľudovej nespokojnosti, hoci aj tam existovalo niekoľko pravoslávnych farností. V roku 1921 bolo na Slovensku už 2 879 pravoslávnych veriacich, v roku 1930 je to už 9 067. Jednej časti týchto veriacich pastoračne posluhovala skupina pravoslávnych mníchov, ktorí založili monastier a tlačiareň v Ladomírovej.

Mikuláš Russnák

V Prešove v roku 1918 prijal kanonik Mikuláš Russnák dočasnú úlohu spravovať eparchiu ako generálny vikár. Tento človek veľkej erudície, teológ a kanonista sa snažil zachrániť zachrániteľné vo veľkom povojnovom chaose.

Jeden z plodov jeho horlivosti predstavuje prítomnosť baziliánskych sestier, ktoré pozval do Prešovskej eparchie v auguste 1922 z Haliče, aby viedli dievčenskú školu.

V roku 1921 začali pracovať v Prešovskej eparchii otcovia redemptoristi východného obradu.

Dionýz Njarady

Prvého októbra 1922 Svätá stolica vymenovala za apoštolského administrátora Prešovskej eparchie Dionýza Njaradyho, biskupa Križevackej eparchie v Juhoslávii.

Ten s apoštolskou horlivosťou zreorganizoval administratívny chod eparchie a zabezpečil štipendiá pre seminaristov, aj v Pražskom seminári.

Niektoré jeho voľby etnického charakteru boli silno kritizované vládnymi kruhmi, ktoré chceli dať viac priestoru slovenskému elementu, hlavne na cirkevných školách.

K týmto obvineniam sa pripojila zámienka, že tento biskup nemá československé občianstvo, a preto bol považovaný za „cudzinca“. V dôsledku týchto tlakov biskup Njarady požiadal Svätú stolicu, aby ho uvoľnila z funkcie administrátora.

Pavel Peter Gojdič  

Jednou z najdôležitejších a najslávnejších postáv dejín Prešovskej eparchie bol biskup Pavel Peter Gojdič, OSBM (1888 – 1960). Po tom, čo vykonával misionársku činnosť na Podkarpatskej Rusi, bol 14. septembra 1926 vymenovaný za prešovského apoštolského administrátora a 7. marca 1927 sa stal titulárnym biskupom. Jeho biskupská vysviacka sa uskutočnila 25. marca 1927 v Ríme v Bazilike svätého Klimenta.

Obnova a prehĺbenie duchovného života kléru a veriacich tvorili hlavnú starosť biskupa, ktorý na dosiahnutie tohto cieľa používal všetky dostupné prostriedky (okružné listy, konferencie, masmédiá, osobné návštevy, katolícke školy atď.).

Gojdič pozval do eparchie nové rehoľné sestry: sestry Kongregácie služobníc Nepoškvrnenej (v roku 1928), ktorým v roku 1934 zveril eparchiálny sirotinec v Prešove a ktoré budú neskôr pracovať v Ľutine, Trebišove a Michalovciach.

Gojdič pozval aj otcov reformovaných baziliánov, ktorí budú potom prítomní v Prešove a Trebišove.

Baziliánske sestry budú popri Prešove pracovať aj v Medzilaborciach, Sečovciach a Stropkove.

Gojdič podporil dielo ľudových misií, ktoré vykonávali otcovia redemptoristi východného obradu, ktorí sa usadili v eparchii v roku 1921, najskôr v Stropkove, následne v Michalovciach (1940) a Sabinove (1946) a od 21. decembra 1945 ako nezávislá viceprovincia východného obradu.

Gojdič zaviedol duchovné cvičenia, pobožnosti k Božskému srdcu a zjednotil ľudový liturgický spev.

Prešov priamo pod Rím  

Druhého septembra 1937 pápež Pius XI. apoštolskou konštitúciou Ad ecclesiastici regiminis incrementum zreorganizoval gréckokatolícke eparchie v Československu, pričom ich odňal uhorskému prímasovi (ktorý nevykonával svoju moc od roku 1918) a podriadil ich priamo jurisdikcii Apoštolského stolca.

Ten istý dokument stanovil zriadenie ďalšej eparchie a vytvorenie gréckokatolíckej metropólie v Československu. Tento projekt bol však blokovaný druhou svetovou vojnou a povojnovou situáciou, ktorá znovu zmenila geografickú a politickú mapu strednej Európy.

Vzťahy biskupa Gojdiča s vládou boli často napäté a vyznačovali sa vzájomným nepochopením. V tridsiatych rokoch sa vláda usilovala zavádzať na všetkých cirkevných školách slovenčinu ako vyučovací jazyk, čím podporovala prebudenie slovenskej národnej identity aj medzi gréckokatolíkmi. Gojdič bránil právo ruténskych/rusínskych a ukrajinských veriacich používať svoj jazyk v škole. Tento konflikt sa pretiahol až do rozpadu Československej republiky, ku ktorému došlo 14. marca 1939.

V období slovenského štátu (1939 – 1945) sa celý politicko-etnicko-národný konflikt prehĺbil ešte výraznejšie, napätie medzi vládou a biskupom bránilo aj cirkevnému životu, pretože gréckokatolícka cirkev bola diskriminovaná. Dvadsiateho druhého novembra 1939 Gojdič podal demisiu, ale pápež Pius XII. ju odmietol a 19. júna 1940 ho povýšil z apoštolského administrátora na riadneho biskupa Prešovskej eparchie.

Počas druhej svetovej vojny biskup Gojdič spravoval aj 47 farností Mukačevskej eparchie, ktoré zostali na území slovenského štátu. Postavenie gréckokatolíckej cirkvi počas vojny bolo neisté, keďže hierachia a klérus boli obviňovaní z nelojálnosti voči slovenskému štátu a z nedostatočného nadšenia pre slovenskú národnú politiku.  

Čo sa týka vzťahov s pravoslávnou cirkvou, je významné, že prechod na pravoslávie, znak ľudového znechutenia, sa zastavil, ba dokonca mnohí veriaci sa vracali z pravoslávia do katolíckej cirkvi. V roku 1950 bol celkový počet pravoslávnych na Slovensku 7 975 oproti 305 645 gréckokatolíkom.

Otázka etnickej príslušnosti gréckokatolíckych veriacich na Slovensku medzi oboma vojnami je občas definovaná ako napredujúca „slovakizácia gréckokatolíckej cirkvi“. Tento fenomén však treba zasadiť do kontextu prebudenia národnej identity slovenského ľudu, ktorý sa po roku 1918 konečne nachádzal v politickom kontexte, ktorý dovoľoval aj jeho sociálne a politické sebaurčenie.

Už v roku 1930 z 213 701 gréckokatolíkov Prešovskej eparchie sa 131 689 považovalo za príslušníkov slovenského národa a táto proporcia v prospech slovenského etnika v nasledujúcich desaťročiach rýchlo rástla.

V tomto špecifickom prípade bol proces národného prebudenia podporovaný aj autoritami (školami, úradmi atď.). Táto aktivita nebola vždy pozitívne vnímaná a interpretovaná cirkevným autoritami a veľkou časťou kléru, ktorý neprestával chápať identitu gréckokatolíckej cirkvi v spojitosti s etnickou hodnotou slova „ruténsky/rusínsky“. De facto počas celého tohto obdobia bola gréckokatolícka cirkev na Slovensku oficiálne nazývaná Ruténska/Rusínska cirkev. Slováci sa objavujú v Annuario Pontificio v zozname národov a príslušných východných cirkvi až od roku 1963.

Vychádza so súhlasom sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo