Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi

Zrušenie gréckokatolíckej cirkvi

Biskupi Pavel Peter Gojdič (1927 – 1960) a Vasiľ Hopko (1947 – 1976) – Foto: TASR

Prinášame vám poslednú časť trojdielneho cyklu o dejinách Gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku, ktorý pripravil o. Ján Krupa.

V povojnovom období sa od 15. januára 1946 nachádzajú v jurisdikcii prešovského biskupa všetci gréckokatolícki veriaci v Československu.

Počas rastúceho prokomunistického a protikatolíckeho politického vrenia sa biskup Gojdič usiluje zaistiť pastoračnú starostlivosť pre vojnou zničené zóny východného Slovenska, ako aj pre novú emigráciu veriacich do oblasti Sudet v Čechách, kde založí nové farnosti.

Od roku 1947 pomáha biskupovi Gojdičovi v službe pomocný biskup Vasiľ Hopko, ktorý bol dovtedy farárom v Prahe a profesorom v Prešovskom seminári.

Násilná likvidácia gréckokatolíckej cirkvi na Podkarpatskej Rusi (transkarpatská Ukrajina) a úplná vládna podpora pravoslávneho prozelytizmu vysvetľuje aj nasledujúce udalosti v gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku.

Štrnásteho októbra 1949 Československé národné zhromaždenie jednomyseľne schváli, napodobňujúc model sovietskej legislatívy, dva zákony týkajúce sa cirkvi – zákony č. 217/49 a č. 218/49 –, ktorými sa ustanovuje Štátny úrad pre cirkevné záležitosti a reguluje ekonomické zaobchádzanie s vierovyznaniami a rehoľnými spoločnosťami. Takýmto spôsobom sú vytvárané oficiálne základy a nástroje pre boj proti Cirkvi.   

Vo všeobecnom rámci protináboženského boja komunistickej vlády v Československu predstavuje otázka východnej cirkvi osobitný aspekt. Štátny aparát sa rozhodne napodobniť systémom, ktorý je už praktizovaný na Ukrajine, na Podkarpatskej Rusi a v Rumunsku.

Masová propaganda v prospech pravoslávia, jeho prezentácia ako náboženstva veľkého ruského brata a víťaza nad fašizmom, návštevy ruskej hierarchie na Slovensku a prezentácia gréckokatolíckej cirkvi ako kolaborantky s vatikánskym imperializmom, všetky tieto nástroje sú používané v období rokov 1945 až 1950 ako príprava na likvidáciu gréckokatolíckej cirkvi.

Podpora zrodu nových pravoslávnych farností a eparchií štátnym režimom je bezvýhradná. Režim vytvára „výbory návratu k viere predkov“, totiž k pravosláviu, s cieľom zistiť totožnosť kňazov a veriacich naklonených k prestupu do pravoslávnej cirkvi.

Celý tento proces vyvrcholí na jar 1950. Po likvidácii mužských reholí, ku ktorej došlo 14. apríla 1950 internáciou všetkých rehoľníkov v Československu, zvolajú predstavitelia vlády, Ukrajinskej národnej rady a takzvané „návratové výbory“ na 28. apríla do Prešova istý druh pseudosynody, na ktorej vyhlásia návrat k pravosláviu pod jurisdikciou moskovského patriarchu.

Zároveň bude internovaný biskup Gojdič a jeho pomocný biskup Hopko, ktorí odmietli odovzdať kľúče od katedrály predstaviteľom pseudosynody. Následne prešovský pravoslávny biskup Alexej Dechterev a exarcha Moskovského patriarchátu metropolita Jelevferij odslúžia ďakovnú liturgiu v zabratej katedrále.

Gréckokatolícka cirkev je vyhlásená za nelegálnu, je pozbavená všetkých práv, obratá o všetky majetky (odovzdané potom pravoslávnej cirkvi). Kňazi sú postavení pred alternatívu prestúpiť na pravoslávie alebo skončiť vo väzení či byť deportovaní spolu s rodinami.

Pri tejto voľbe gréckokatolícky klérus odporuje prekvapivým spôsobom: z 56 rehoľníkov (baziliáni a redemptoristi, kňazi, rehoľní študenti a bratia) nikto nepodpíše prestup na pravoslávie; z 301 diecéznych kňazov, vo veľkej miere ženatých, sa len 23 podvolí vydieraniu, iní si, naopak, zvolia ilegalitu, väzenie alebo deportáciu.

V roku 1951 je Gojdič spolu s dvomi latinskými biskupmi Buzalkom a Vojtaššákom odsúdený v zinscenovanom procese na doživotný žalár. Zomrie 17. júla 1960 v Leopoldovskom väzení. Jeho pomocný biskup Vasiľ Hopko strávi vo väzení trinásť rokov (1950 – 1963) a v rokoch 1963 až 1968 bude internovaný v Oseku v Čechách.

Po roku 1950 gréckokatolícka cirkev prestane oficiálne existovať. Názov „gréckokatolícky“ je vymazaný zo slovníkov. Časť veriacich prejde na latinský obrad. Ďalší akceptujú navonok byť súčasťou pravoslávnej cirkvi, no nestotožnia sa s ňou.

V mnohých dedinách sa počas nasledujúcich rokov veriaci sami bez kňaza schádzajú na modlitbách, krstia deti, slávia pohreby, a hoci nemajú k dispozícii katolíckeho kňaza, aj tak odmietajú akýkoľvek kompromis, pričom svoj náboženský život žijú v rodinách a čakajú na „lepšie časy“.

Kňazi, ktorí zostali verní katolíckej cirkvi, sú deportovaní do Čiech, spolu so svojimi rodinami, kde v často neľudských podmienkach vykonávajú tie najpodradnejšie práce.

Niektorí členovia kléru, ktorí sú považovaní za nebezpečných, sú uväzňovaní, niekedy bez procesu, alebo sú po zinscenovanom procese odsudzovaní na dlhé roky väzenia, niektorí dokonca na celoživotný žalár.

Seminaristi, ktorí en bloc odmietajú prejsť na pravoslávie, sú najskôr uväznení a následne poslaní do pracovných táborov na „prevýchovu“.

Slovenskí gréckokatolíci v diaspóre

Zatiaľ čo na Slovensku je život gréckokatolíckej cirkvi po vojne zamedzovaný všetkými spôsobmi, v tom istom období nachádza voľný rozvoj náboženský život Slovákov, ktorí emigrovali do Spojených štátov amerických a do Kanady. 

Slováci byzantského obradu v Spojených štátoch a ich potomkovia, ktorí sú už naturalizovaní v Amerike, zostali dodnes inkorporovaní do cirkevných štruktúr, ktoré boli pôvodne nazývané „ruténske/rusínske“ a boli zorganizované v Pittsburskej metropólii Byzantíncov.

V Kanade, kde neexistujú „ruténske/rusínske“ eparchie, ale len „ukrajinské“, sa slovenským gréckokatolíckym emigrantom, hoci boli menšieho počtu, podarilo dosiahnuť vlastnú eparchiu, Eparchiu svätých Cyrila a Metoda Slovákov byzantského obradu, vytvorenú 13. októbra 1980 a vedenú najskôr biskupom Michalom Russnákom CSsR a potom od roku 2000 biskupom Johnom Pažakom CSsR.

Obnovenie gréckokatolíckej cirkvi

Dobový politický odmäk, ktorý nastal v roku 1968 v Československu, dovolí gréckokatolíckej cirkvi podniknúť niekoľko krokov smerom k legalizácii. Tisíce veriacich pošlú štátnym inštitúciám petície za obnovenie gréckokatolíckej cirkvi. Desiatky deportovaných kňazov sa vrátia na Slovensko a niektoré farnosti, via facti, obnovia pastoračnú prácu.

Devätnásteho marca 1968 sa biskup Vasiľ Hopko, len čo je prepustený z internácie, obráti na vládu s oficiálnou žiadosťou o legalizáciu gréckokatolíckej cirkvi, za čím nasleduje 29. marca podobný list gréckokatolíckych kňazov.

Desiateho apríla 1968 sa stretne v Košiciach 163 gréckokatolíckych kňazov a 66 gréckokatolíckych laikov, ktorí založia „Akčný výbor“, zložený z biskupa Hopka, 16 kňazov a dvoch laikov. Tento výbor sa zároveň stane hovorcom gréckokatolíckej cirkvi pred štátnymi orgánmi.

V dôsledku týchto tlakov vláda vydá 13. júna 1968 Dekrét 70/1968, ktorým „povolí“ činnosť gréckokatolíckej cirkvi. Otázka vzťahov s pravoslávnou cirkvou, čo sa týka užívania cirkevných budov a majetkov, je vládou delegovaná na rozličné administratívne orgány.

Obecné úrady jednotlivých dedín urobia rozdelenie na základe hlasovania. Hlasovanie je zorganizované v 211 farnostiach, päť z nich zostane úplne pravoslávnymi, zatiaľ čo v ostatných je opätovne vytvorená gréckokatolícka farnosť. V ďalších 30 farnostiach sa plebiscit neuskutoční, pretože 21. augusta 1968 do Československá vniknú vojská „Varšavskej zmluvy“, čo naznačuje koniec demokratických reforiem, ktoré sa začali na jar 1968.

Druhého apríla 1969 Svätý stolec vymenuje pre Prešovskú eparchiu apoštolského administrátora v osobe Jána Hirku.

Legalizácia a reorganizácia gréckokatolíckej cirkvi je prakticky jedným z mála trvalých výsledkov krátkeho politického odmäku v roku 1968. V období takzvanej „normalizácie“, teda obnovy komunistického režimu v sedemdesiatych rokoch, gréckokatolícka cirkev prežíva pod prísnym dohľadom a kontrolou zo strany štátnych orgánov. Priame prenasledovanie prenechá miesto dohľadu s obmedzovaním pastoračnej práce.

Proces delenia cirkevných majetkov s pravoslávnou cirkvou, ktorý sa začal v roku 1968, zostane blokovaný a nevyriešený, pretože tu bolo zjavné uprednostňovanie pravoslávnej cirkvi štátnym aparátom.  

V roku 1976 zomrie biskup Hopko a gréckokatolícka cirkev zostane bez biskupa. Biskupi eparchie Križevci v Juhoslávii sa starajú o kňazské vysviacky. Kandidáti na kňazstvo sa pripravujú v latinskom seminári v Bratislave, ale ich počet je obmedzený vládou.

Situácia po páde komunistického režimu

Historický obrat na konci roku 1989 privedie komunistický režim k nenávratnému zrúteniu so zmenou aj v živote gréckokatolíckej cirkvi.

Sedemnásteho februára 1990 je vysvätený biskup Ján Hirka, ktorý už bol apoštolským administrátorom Prešovskej eparchie, a gréckokatolíckej cirkvi je vrátená biskupská rezidencia, ktorá bola od roku 1950 okupovaná pravoslávnym biskupom.

Vláda Slovenskej republiky zákonom č. 211/1990 vyhlási nezákonnosť procesu, ktorý sa konal v roku 1950 v neprospech gréckokatolíckej cirkvi, a celkovo vyhlási za nulitné každé nariadenie, ktoré vyšlo z nelegálneho pôsobenia predchádzajúcej vlády.

Od akademického roku 1990/91 je znovu otvorený eparchiálny seminár a začne fungovať Gréckokatolícka bohoslovecká fakulta pri Univerzite P. J. Šafárika v Košiciach so sídlom v Prešove a od roku 1997 pri Prešovskej univerzite. Táto fakulta ponúkne aj laikom možnosť študovať teológiu.

V eparchii znovu začnú verejne pracovať rehoľné rády, zatiaľ čo niekoľko študentov môže študovať teológiu ďalej v zahraničí. Dvadsiateho deviateho februára 1992 je vysvätený za nového pomocného biskupa Milan Chautur, ktorý bol viceprovinciálom východnej vetvy Kongregácie redemptoristov na Slovensku.

Po rozdelení Československej republiky na dva nezávislé štáty (Slovenská republika a Česká republika) bude vytvorený pre gréckokatolíckych veriacich v Českej republike 14. marca 1996 Apoštolský exarchát v Prahe, ktorý vedie najskôr exarcha Ivan Ljavinec (vysvätený 25. marca 1996) a potom od mája 2003 exarcha Ladislav Hučko.

Dvadsiateho prvého februára 1997 bude vytvorený aj na Slovensku apoštolský exarchát, ktorý spojí farnosti Prešovskej eparchie, ktoré sa nachádzali v Košickom kraji. Jeho prvým apoštolským exarchom sa stane Milan Chautur CSsR.

Prešovská eparchia bude 6. januára 2003 zverená biskupovi Jánovi Babjakovi SJ.

Prešovská metropolitná cirkev sui iuris (2008)

Tridsiateho januára 2008 pápež Benedikt XVI. zreorganizuje gréckokatolícku cirkev na Slovensku, pričom ju povýši na metropolitnú cirkev sui iuris a prijme nasledujúce opatrenia:

Prešovská eparchia pre katolíkov byzantského obradu sa povyšuje na metropolitné sídlo a Ján Babjak SJ do hodnosti arcibiskupa metropolitu;

Košický apoštolský exarchát pre katolíkov byzantského obradu sa povyšuje na eparchiu, ktorá je sufragánnou eparchiou Prešovského metropolitného stolca, pričom Milan Chautur CsSR je vymenovaný za prvého eparchiálneho biskupa.

Nakoniec sa zriaďuje Bratislavská eparchia pre katolíkov byzantského obradu, aj ona je sufragánnou eparchiou Prešova, a za jej prvého biskupa je menovaný Peter Rusnák.  

Po desaťročiach zakázaného alebo obmedzovaného pôsobenia sa gréckokatolícka cirkev na Slovensku môže v súčasnosti konečne slobodne rozvíjať a vykonávať pastoračnú prácu, ktorá jej náleží.

Hrdinská vernosť katolíckej cirkvi, ktorá bola preukázaná desiatkami gréckokatolíckych kňazov a tisíckami gréckokatolíckych veriacich, prináša naďalej duchovné plody. Medzi ne sa zaraďuje aj blahorečenie mučeníkov tejto cirkvi.

Pápež Ján Pavol II. blahorečil 4. novembra 2001 biskupa Pavla Petra Gojdiča OSBM a rehoľníka Metoda Dominika Trčku CSsR; 14. septembra 2003 blahorečil biskupa Vasiľa Hopka.

Medzi najvýznamnejšími udalosťami súčasného pôsobenia gréckokatolíckej cirkvi na Slovensku figuruje hľadanie vlastnej identity v oblasti liturgie a duchovného života. Nový slovenský preklad liturgie svätého Jána Zlatoústeho, svätého Bazila Veľkého, Liturgie vopred posvätených darov a Malého trebníka je svedectvom o procese, ktorý sa vyjadruje aj v obnovenom záujme o ikonografiu a vlastné architektonické formy chrámov postavených v ostatných rokoch.

Táto cesta je ešte dlhá a nie je bez ťažkostí, no je znakom vitality tejto cirkvi, ktorá v 20. storočí vydala svedectvo o svojej viere skrze utrpenia a mnohé ťažkosti. 

Vychádza so súhlasom sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo