Text bol pôvodne publikovaný v auguste 2018
 

Príčinu možno hľadať v tom, že pokiaľ na poli politickom sa obyvateľom Československa darilo aspoň nejaký čas okupantom odolávať, z vojenského hľadiska býva okupácia hodnotená ako jednoznačný úspech dosiahnutý bez najmenšieho pokusu o odpor zo strany československej armády.

O vojenskom potlačení reformného hnutia sa v Kremli začalo hovoriť až prekvapivo skoro. Už 21. marca hneď po stretnutí v Drážďanoch ukrajinský prvý tajomník Pjotr Šelest na zasadnutí sovietskeho politbyra navrhol proti Československu vojenský zásah. Následne minister obrany ZSSR maršal Andrej Antonovič Grečko 8. apríla vydal prísne tajný rozkaz v čo najkratšom čase naplánovať vojenskú operáciu, ktorou by socialistické Československo bolo prinútené k poslušnosti.

Invázia zatiaľ na nečisto

Udalosti v Prahe naberali spád a aj preto už v priebehu mesiaca od vydania Grečkovho rozkazu mohli obyvatelia susedných socialistických štátov žijúci v pohraničí zaznamenať nezvyklé pohyby vojenských jednotiek.

Do Československa sa zároveň vypravila obrovská delegácia generálov a vysokých dôstojníkov sovietskej armády vedená slávnym maršalom Konevom, ktorého vojská v roku 1945 oslobodzovali Prahu. Oficiálnym dôvodom návštevy bola oslava výročia víťazstva nad nacizmom. Sovietska delegácia sa po príchode rozdelila na tri skupiny a rad za radom začala navštevovať posádky československej armády a všetky významnejšie priemyselné závody.

Nešlo im o žiadnu vojenskú špionáž. Tú mali na starosti agenti GRU a KGB, ktorí infiltrovali ČSSR často pod falošnými legendami západných turistov. Maršal a jeho tím mali testovať lojalitu a nálady československých straníckych funkcionárov a armádnych veliteľov. Potrebovali vedieť, s kým pri okupácii budú môcť rátať a s kým nie.

Zistenia neboli potešujúce. Dubčekovo vedenie disponovalo obrovskou podporou a odporcovia reformného režimu vo vnútri straníckeho aparátu, ktorým sa kremeľskou hantýrkou hovorilo „zdravé sily“, boli síce dosť početní, ale neodvažovali sa reformnému hnutiu podporovanému drvivou väčšinou spoločnosti klásť výraznejší odpor. V armáde to bolo podobné.

Mapa ČSSR znázorňujúca pohyb okupačných armád (popisky v mape: autor).

Najagilnejšie sa za ozbrojený zásah zasadzoval východonemecký komunistický líder Walter Ulbricht, ktorý bol ochotný dať k dispozícii toľko východonemeckých jednotiek, koľko si v Moskve povedia. Biľak a spol. na túto informáciu reagovali zdesením. Vedeli, že pre československých občanov bude veľmi ťažké zniesť vojenskú intervenciu od „bratských“ Rusov.

Keby sa na území ČSSR spolu s nimi zjavila aj východonemecká armáda v uniformách nie nepodobných hitlerovskému Wehrmachtu, dôsledky by mohli byť nepredstaviteľné. Moskovské vedenie sa ale aj samo dovtípilo, čo by prítomnosť Ulbrichtových vojakov mohla znamenať, a účasť Národnej ľudovej armády NDR bola zamietnutá. Východonemecké jednotky zostali počas celej invázie v zálohe na vlastnom území – teda okrem pár „zatúlaných“ prieskumných oddielov. Naopak, od poľského lídra Gomulku si Sovieti vyžiadali jednu celú vševojskovú armádu.

Na východonemeckej a poľskej strane hranice prebiehalo jedno vojenské cvičenie za druhým a divízie sovietskych skupín vojsk v NDR a Poľsku boli posilňované na bojové stavy novými jednotkami prevelenými z územia ZSSR. Časť jednotiek nebola prepravená po železnici, ale po vlastnej osi. Tým sa zmena dislokácie zároveň spojila s nácvikom presunu na dlhú vzdialenosť.

Sovietska vojenská rozviedka GRU začala rozpracovávať veliteľský zbor československej armády a útvary ČSĽA. Nie z hľadiska ich spôsobilosti brániť socializmus, ale z pohľadu schopnosti a ochoty postaviť sa sovietskej armáde, keď táto príde do Československa zachraňovať socializmus alebo lepšie povedané mocenské záujmy Sovietskeho zväzu.

Generálka – cvičenie Šumava

Vzápätí po návrate Konevovej misie domov začal maršal Grečko tlačiť na československé vedenie, aby súhlasilo s organizáciou ďalšieho vojenského cvičenia priamo na československom území. Československej generalite to nebolo veľmi po chuti. Ani nie z toho dôvodu, že by mali niečo proti Sovietom, ale veľké štábne cvičenie spojené s vyvedením jednotiek mimo priestorov trvalej dislokácie bolo plánované až na jeseň. To, čo požadoval Grečko, narúšalo štandardný priebeh výcvikového roku. Prianie sovietskeho maršala ale bolo rozkazom a v priebehu júna sa na československé územie presunulo 17 693 sovietskych, poľských a maďarských vojakov.

Keď už boli sovietske vojská na našom území, Grečko začal naťahovať čas. Cvičenie Šumava sa oficiálne začalo až 26. júna a velil mu vrchný veliteľ spojených vojsk Varšavskej zmluvy maršal Ivan Ignatjevič Jakubovskij. Bolo zjavné, že tieto manévre sú iné. Sovietmi vedené cvičenia boli obvykle veľmi precízne pripravené s jasnou témou a programom. Teraz sa už po dvoch dňoch zdalo, že ani sám Jakubovskij nevie, čo bude na programe nasledujúci deň.

Po dňoch nečinnosti Jakubovskij prichádzal s novými námetmi a československí predstavitelia už dávali svoju nespokojnosť s naťahujúcim sa cvičením otvorene najavo. Ani po ukončení cvičenia sa sovietske vojská nemali veľmi k odchodu. V jednu chvíľu vraj pre nedostatočnú vlastnú opravárenskú kapacitu. Keď československá generalita promptne ponúkla svoje dielne a techniku, tak zase pre niečo iné.

Sovieti chceli využiť skutočnosť, že v Československu už majú svojich vojakov, a hľadali zámienku pre vojenský zásah do vnútorných záležitostí ČSSR. Veľavravným faktom je, že po celé obdobie cvičenia boli na území južného Poľska v najvyššej bojovej pohotovosti udržiavané dve výsadkové divízie generála Margelova, ktoré do cvičenia vôbec nezasiahli.

Existujú indície, že zámienkou k sovietskemu zásahu mal byť zjazd Ľudových milícií, ktorý mal 19. júna odštartovať boj „zdravých síl“ za zastavenie demontáže komunistického zriadenia. Ľudové milície boli akousi vlastnou armádou Komunistickej strany Československa, ktorú si strana vytvorila v roku 1948. Príslušníkmi milícií mohli byť len preverení komunisti a práve v nich sa koncentrovala nespokojnosť s reformným vývojom československej spoločnosti. Či o hroziacom nebezpečenstve Dubček vedel alebo nie, strhujúcim prejavom sa mu podarilo nespokojných milicionárov aspoň pre danú chvíľu upokojiť a revolta sa nekonala.

Moskva po dlhom vykrúcaní svoje jednotky stiahla za československé hranice až začiatkom augusta.

„Vltava666“

Na konci júla už boli operačné plány obsadenia Československa dopracované a vojská, ktoré sa na ňom mali zúčastniť, boli na svojich miestach. V Legnici bol zriadený veliteľský štáb operácie. Veliteľom inváznych vojsk bol menovaný armádny generál Ivan Grigorjevič Pavlovskij. Komunistické moskovské vedenie svojim generálom nikdy úplne nedôverovalo. Preto aj teraz sa do Legnice ako politický dozor ustanovil vplyvný člen politbyra Kirill Trofimovič Mazurov. A pre istotu Pavlovskij ešte dostal od maršala Grečka tichú inštrukciu nepodnikať nič bez jeho vedomia. Čakalo sa len na rozkaz z Kremľa.

Brežnev ale jednoznačne dával prednosť politickému riešeniu a po „železničnom“ stretnutí v Čiernej nad Tisou sa chvíľu zdalo, že pri tom aj ostane. Možno to bol náznak prejavu dobrej vôle, že práve v deň ďalšieho stretnutia, tentoraz v Bratislave, opustila naše územie posledná sovietska jednotka, ktorá sa zúčastnila na cvičení Šumava.

Problém ale bol v tom, že zo záverov stretnutia v Čiernej neexistoval jednoznačný písomný záznam, pretože Brežnev v jednu chvíľu zapisovateľov vykázal z rokovacej miestnosti. Bol si evidentne vedomý toho, že to, čo po Československu žiada sovietske vedenie, je v príkrom rozpore s Moskvou hojne deklamovaným takzvaným „proletárskym internacionalizmom“. O porušovaní medzinárodného práva ani nehovoriac. Výsledkom bolo, že obe strany si závery z Čiernej vykladali po svojom.

Moskovskému politbyru napokon došla trpezlivosť. Večer 19. augusta bol vydaný rozkaz „Vltava666“, ktorým bola Operácia Dunaj uvedená do pohybu. Popoludní 20. augusta na pražskom letisku Ruzyně pristálo zdanlivo „bežné“ sovietske dopravné lietadlo. V skutočnosti tam bolo preto, aby navádzalo na pristátie sovietske transportné lietadlá, ktoré mali prilietavať v noci.

Svoj diel práce v príprave hladkého priebehu invázie odviedla aj ŠtB vedená Sovietom oddaným generálom Viliamom Šalgovičom. Už pred príletom sovietskych výsadkárov Šalgovičovi agenti infiltrovali pražské letisko, prakticky všetky pražské vládne budovy a komunikačné uzly. Fatálne však zlyhali v zabezpečení budovy Československého rozhlasu. Na ministerstve obrany bol v popoludňajších hodinách „hosťujúcimi“ sovietskymi dôstojníkmi zriadený štáb, ktorý mal riadiť obsadzovanie československého hlavného mesta. Minister obrany generál Martin Dzúr bol fakticky internovaný vo vlastnej kancelárii.

Bratislava 22. augusta 1968, deň po vstupe sovietskych tankov do mesta. Na snímke Štúrova ulica a Námestie SNP. Foto: Archív TASR.

O 23.00 vojská štyroch armád Varšavskej zmluvy prerazili hraničné závory a valili sa do vnútrozemia Československa. Ministrovi Dzúrovi telefonoval maršal Grečko a ľadovým hlasom mu oznámil, že čo i len náznak odporu československej armády bude nekompromisne utopený v krvi.

Zlomený Dzúr sa dokonca nechal presvedčiť, že invázia sa uskutočňuje s vedomím Predsedníctva KSČ, a podpísal rozkaz, ktorý prikazoval československej armáde spolupracovať s okupačnými vojskami.

Po rozhlasovom vyhlásení Predsedníctva ÚV KSČ si z hrôzou uvedomil skutočný stav vecí a došlo mu, že vydaním takého rozkazu sa fakticky dopustil velezrady. Rozkaz bol korigovaný na „len“ nekladenie odporu.

O 1.37 začali na letisku Ruzyně v polminútových intervaloch pristávať transportné lietadlá Antonov, ktoré do Prahy privážali Margelovove výsadkové divízie. Tie sa vzápätí po obsadení letiska začali rozliezať po Prahe k cieľom, ktoré mali obsadiť. Výsadkári boli navádzaní sovietskymi agentmi alebo pracovníkmi ŠtB. Podobné scény sa odohrávali na všetkých dôležitejších československých letiskách. V našom vzdušnom priestore v tom čase už operovala asi stovka sovietskych stíhačiek.

Pred tým, než sovietske lietadlá vstúpili do nášho vzdušného priestoru, sa sovietska protivzdušná obrana pokúsila rušiť československé radary. Dopadlo to dosť smiešne. Vážnejšie problémy so signálom mali iba západonemeckí operátori leteckej prevádzky. Naši si síce všimli mierne zhoršenie signálu, ale spočiatku ho pričítali len zhoršeným atmosférickým podmienkam.

Divízie sovietskej 1. gardovej tankovej armády prenikli do Československa na úseku Aš – Most. Obsadili Cheb a Karlove Vary a postupovali na Plzeň. Tam sa rozdelili do troch kolón, ktorých úlohou bolo prikryť hranicu so západným Nemeckom. Divízie 20. gardovej armády postupovali z úseku Most – Liberec po zbiehavých komunikáciách priamo na Prahu, ktorej strategické miesta medzitým obsadzovali výsadkári. Jej 20. tanková divízia ale Prahu z východu obišla a pokračovala na Tábor a České Budejovice k západonemeckým a rakúskym hraniciam. Tam prešla do podriadenosti 1. gardovej tankovej armády.

Krytie západnej hranice bolo len preventívnym opatrením. S angažmán NATO v prospech ČSSR sa veľmi nepočítalo. Skôr bola obava, že niektoré československé jednotky by sa mohli pokúsiť prejsť na druhú stranu. V snahe neprovokovať NATO sa sovietske tanky bezprostredne k hraniciam ani nepribližovali. To spolu s benevolenciou československých pohraničníkov a colníkov v najbližších dňoch umožnilo stovkám našich občanov odísť na Západ.

Čelné jednotky 20. gardovej armády dorazili na okraj Prahy už o tretej ráno. Pohyb okupačných jednotiek sa stával čím ďalej tým viac komplikovanejší pre zhromažďujúce sa davy protestujúcich ľudí. Ľudia dávali svoju nespokojnosť hlasito najavo a niekde sa dokonca vlastnými telami pokúšali brániť priechodu inváznych kolón. Vystresovaní a zmätení sovietski vojaci, ktorým povedali, že idú zase bojovať proti fašistom, sa uchyľovali k streľbe.

Väčšinou do vzduchu, ale neraz aj priamo do ľudí. S pribúdajúcim svetlom rástol aj počet obetí. Okrem strhávania a otáčania smerových tabúľ sa účinným, hoci veľmi nebezpečným prostriedkom spomaľovania vojenských kolón ukázalo zaraďovanie civilných osobných alebo nákladných áut do vojenských kolón.

Široký úsek Liberec – Opava dostala na starosť poľská 2. armáda generála Floriana Siwickeho. Jej dve tankové divízie vyrazili oproti sebe širokým oblúkom ako akési imaginárne kliešte. Zo západu postupovala v dvoch kolónach 11. tanková divízia. Postupne obsadila Hradec Králové a Pardubice a postupovala na Kutnú Horu.

V ústrety jej tiahla tiež v dvoch kolónach 10. tanková divízia po trase Opava – Olomouc – Havlíčkův Brod. Medzi Kutnou Horou a Havlíčkovým Brodom sa obe poľské divízie stretli. Poliaci sa k československým civilistom nesprávali oveľa lepšie ako Rusi. Keď im nespokojné davy bránili v pohybe, tiež neváhali strieľať.

Na ľavom krídle poľskej armády postupovala sovietska 24. motostrelecká divízia, ktorá po obsadení Českého Tešína svojou ľavou kolónou obsadila Přerov, Gottwaldov (dnešný Zlín) a hlavnými silami smerovala cez Olomouc na Brno.

Tam sa jej predsunuté jednotky stretli so sovietskou 13. gardovou tankovou divíziou, ktorá prichádzala zo Slovenska. Divízia za pomoci maďarských pohraničníkov o polnoci prekročila naše hranice v Medveďove a v Komárne. Po trase Dunajská Streda – Senica – Hodonín došla do Brna a jej predsunuté jednotky dosiahli až Jihlavu. Pravá kolóna divízie z východu obišla Bratislavu a cez Trnavu zamierila k Piešťanom.

254. motostrelecká divízia prekročila hranice v Čunove a v Medveďove a zamierila na Bratislavu. O 5.20 stroje 396. vrtuľníkového pluku vysadili na bratislavskom letisku dve motostrelecké roty, ktoré letisko bleskovo ovládli. Po obsadení Bratislavy divízia pokračovala cez Malacky na južnú Moravu. Obsadením Břeclavi a Znojma divízia zabezpečila hranicu s Rakúskom.

Zdržanlivý maďarský líder János Kádár súhlasil s nasadením iba jednej motostreleckej divízie. Tej velil generálmajor Béla Lakatos. Skutočné velenie mal v rukách ale námestník ministra obrany generál Ferenc Szücs.

Maďari postupovali v troch kolónach. Severná prekročila naše hranice v Slovenských Ďarmotách a oblúkom cez Krupinu postupovala cez Zlaté Moravce, Topoľčany, Piešťany na Nové Mesto nad Váhom, kde ich „privítali“ početné protestujúce davy kameňmi. Stredná kolóna tiahla po línii Šahy – Levice – Nitra a odtiaľ zase dvoma prúdmi na Sereď a Hlohovec. Veliteľ levického 64. tankového pluku bol o pohybe inváznej armády včas informovaný a stoicky si na maďarské jednotky počkal pred mestom. Rokovania však neviedli k ničomu. Akurát maďarský veliteľ a členovia vedenia mesta sa dôkladne po maďarsky pohádali a prišlo aj na demonštratívne odpľúvanie si pod nohy.

Južná maďarská kolóna prekročila Dunaj v Štúrove a obsadila Nové Zámky. Práve v Štúrove došlo k nechutnému excesu, keď bojovne naladení maďarskí vojaci najskôr chceli do kancelárie pohraničného oddelenia VB hodiť granát a následne vyvliekli z neďalekých kasární polooblečených vojakov základnej služby a pol dňa ich držali akože v zajatí.

Na Žitnom ostrove dochádzalo k bizarným situáciám. Nejeden československý občan maďarskej národnosti si myslel, že maďarské vojsko prišlo po tridsiatich rokoch opäť obsadiť Félvidék. O to trpkejšie bolo rozčarovanie, keď sa ľudia dozvedeli, čo bolo skutočným účelom prítomnosti maďarského vojska. Sporadické vítanie veľmi rýchlo vystriedali protestné zhromaždenia, ktoré aj tu spomaľovali pohyb vojska.

S Pánom Bohom, na Trenčín!

Takto neateisticky zavelil na pochod o jedenástej večer 20. augusta svojej 38. armáde generálporučík Alexandr Michajlovič Majorov. Jeho armáda mala pred sebou najdlhšiu trasu zo všetkých okupačných vojsk. Generál bol nesporne schopným a predvídavým veliteľom. Ako jedinému zo sovietskych veliteľov mu napadlo, že vodiči tankov, transportérov a nákladných áut budú čeliť ohromnej záťaži, a preto šoférske pozície vo svojej armáde zdvojil.

Bolo to veľmi prezieravé rozhodnutie. Sovietski vodiči vojenských vozidiel boli zvyknutí na nespevnené cesty vojenských polygónov. Československý asfalt bol pre nich dosť veľkým problémom. Tanky na ňom až pričasto dostávali šmyk. Obzvlášť tvrdým orieškom pre sovietskych tankistov boli čadičové „mačacie hlavy“ tvoriace vtedy dlažbu ulíc a námestí mnohých českých a slovenských miest. Nejeden sovietsky tank vďaka nim skončil mimo cesty alebo rovno vo výklade niektorého z obchodov. Že budova, v ktorej bol ten obchod, dopadla horšie ako tank, nebolo vždy pravidlom.

Aj 38. armáda bola rozdelená do dvoch pochodových prúdov. Dve tankové divízie severnej kolóny postupovali po trase Michalovce – Prešov – Ružomberok – Žilina až na Trenčín, ktorý bol sídlom velenia československého Východného vojenského okruhu. Bolo to trochu riskantné riešenie, lebo ak by sa kolóna dostala do problémov, od južnej kolóny 38. armády by ju oddeľovali Nízke Tatry a tá by jej nemala ako pomôcť.

Počas socializmu ale až 85 % stavu československej armády bolo dislokovaných pri západnej hranici v Čechách a na Morave. Pre istotu Majorov poslal severnou trasou až dve tankové divízie. Dohromady 1. gardová a 30. tanková divízia tvoriace severnú kolónu disponovali až 658 tankmi. To bola dostatočná prevaha voči tomu, čo sa mohlo kolóne na jej trase hypoteticky postaviť.

Zastávka v Poprade sa generálovi Majorovovi skoro stala osudnou. Pri striedaní vodičov v tanku stojacom za veliteľským autom zostala zaradená rýchlosť. Striedajúci vodič naštartoval motor bez zošliapnutia spojky. Po bezchybnom naskočení motora 37-tonový tank T-55 poskočil a vybehol pásom na Majorovovu „volgu“. Mal zahynúť jeden z generálových adjutantov, jeden štábny dôstojník mal byť zranený, ale generálovi sa nestalo nič. Dokonca zakázal veliteľovi svojej ochranky potrestať nešťastného vodiča tanku. Ďalej však radšej pokračoval v obrnenom transportéri BTR.

Pred čelom oboch tankových divízií postupoval rýchly prieskumný oddiel, ktorý dorazil do Trenčína presne na obed a z chodu obsadil štáb Východného vojenského okruhu. Napriek tomu, že ešte pred pár týždňami sa veliteľ okruhu generál Samuel Kodaj zastrájal, že sám povedie sovietske tanky na Prahu, zjavne si internacionálnu pomoc predstavoval inak. Majorova, ktorý dorazil o dve hodiny neskôr, miesto pozdravu zahrnul výčitkami. Napokon však predsa len zvíťazila oddanosť veci komunizmu a svedkovia uvádzajú, že po „bratskom“ vyplakaní sa na Majorovovej hrudi Kodaj rezignovane zahlásil „Vykonám!“ a začal plniť rozkazy.

Južné krídlo 38. armády obsadilo Košice a postupovalo na Rožňavu, Lučenec a Zvolen. Na tejto trase to zjavne nešlo hladko. Už v Košiciach si museli okupanti uvoľniť cestu streľbou. Správa o invázii sa rýchlo šírila a ďalej po trase to bolo už len horšie. Do Zvolena kolóna dorazila až ráno 22. augusta. Tam sa rozdelila a jej časť spolu s bulharským motostreleckým plukom postupovala na sever na Banskú Bystricu a Brezno.

Druhá časť postupovala údolím Hrona cez Žiar nad Hronom smerom na Levice, kde nadviazala kontakt s maďarskou 8. divíziou. Obsadzovanie Československa tým bolo v podstate zavŕšené

Československá armáda disciplinovane poslúchla rozkazy svojho velenia a ozbrojený odpor nekládla. Niektorým príliš iniciatívnym sovietskym veliteľom to ale nestačilo a snažili sa československé jednotky aj odzbrojovať. Minister obrany Dzúr a náčelník generálneho štábu Pavel Rusov proti tomu u generála Pavlovského dôrazne protestovali. Ten ich argumenty na počudovanie uznal. Počnúc 22. augustom Pavlovskij zakázal všetky pokusy o odzbrojovanie československých jednotiek, ktoré nekladú aktívny odpor. Rovnako bolo prísne zakázané aj akékoľvek rekvírovanie československého štátneho alebo súkromného majetku.

Pre úspech operácie bolo dostatočné, keď československé jednotky boli blokované vo svojich kasárňach. K bránam okrem našich stráží okupanti postavili aj svoje a sovietski dôstojníci obsadili štábne miestnosti a kancelárie veliteľov. Také poníženie ako potupné odzbrojenie by ani disciplinovaní československí vojaci už nemuseli uniesť. A ani sovietsky generál nechcel zbytočné krviprelievanie.

Z celej československej armády sa iba dvom jednotkám podarilo zabrániť svojmu obsadeniu. Boli to 7. špeciálny výsadkový pluk v Holešove a 33. protitanková brigáda v Lešanoch. Holešovskí výsadkári zabránili vniknutiu do svojich kasární pancierovkami RPG umiestnenými oknách. Veliteľ 33. protitankovej brigády zase nechal do brány kasární vytiahnuť tri batérie 100 mm diel vz. 53 aj s ostrou muníciou. Až zásah politického vedenia z Prahy tieto pokusy o aktívny odpor ukončil. Obe odbojné jednotky boli hneď skraja normalizácie rozformované a zrušené.

Invázia sa končí, začína sa okupácia

Operácia Dunaj býva dávaná za príklad výborne naplánovanej a brilantne vykonanej vojenskej operácie. Tu ale treba povedať, že operácia prebehla tak hladko hlavne preto, že československá armáda poslúchla rozkazy vedenia štátu, udržala nervy na uzde a nepostavila sa na ozbrojený odpor. Kvalita naplánovania a prípravy operácie nebola k šťastiu miliónov československých civilistov preverená v ohni boja.

Výsledok operácie bol z geopolitických a vojenských dôvodov ostatne daný skôr, ako prvý tank prekročil naše hranice. Československo napadli jeho vtedajší spojenci a invázne armády fakticky vpadli československej armáde do tyla.

Okupanti mali aj bez československého odporu svojich problémov dosť. Vinou nedostatočného ženijného prieskumu sa na niekoľkých miestach pod tankom preboril most a znehybnená kolóna zostala rozdelená na dve časti.

Viaceré sovietske pluky dorazili na miesto určenia s prázdnymi nádržami, lebo cisterny s palivom sa niekde po ceste stratili. Či už vďaka chybe v organizácii alebo z toho prostého dôvodu, že československí občania poprehadzovali smerové tabule. S prázdnou nádržou sa tanku bojuje dosť ťažko. Je pravdepodobné, že práve pre problémy s palivom sovietska 30. gardová motostrelecká divízia dosiahla stredné Pohronie až dopoludnia 22. augusta.

Čo sa týka zásobovania potravinami, neboli na tom sovietski vojaci až tak zle, ako sa občas píše a hovorí. Hladovanie v pravom zmysle slova postihlo len niekoľko odlúčených jednotiek a „zabudnutých“ regulovčíkov. Aj bez toho sa sovietski vojaci až pričasto so závisťou museli pozerať na našich vojakov demonštratívne konzumujúcich svoj teplý obed v kasárenskom okne, kým oni si museli vystačiť len s konzervou pochybnej kvality.

Na invázii sa priamo zúčastnilo 27 divízií (na bojových stavoch) armád štátov Varšavskej zmluvy o sile asi 300 000 vojakov, 4 500 tankov a 800 lietadiel všetkých typov. Pre prípad komplikácií mala Moskva v rôznom stupni pripravenosti v zálohe cca 70 divízií (väčšinou na mierových stavoch), čo predstavovalo ďalších približne 500 000 vojakov a 3 000 tankov. Proti tomu mohla ČSĽA postaviť ekvivalent približne 20 divízií na mierových stavoch, čo predstavovalo 190 000 vojakov a 4 500 tankov – väčšina z nich ale bola uložená a zakonzervovaná v mobilizačných skladoch.

Po podpísaní zmluvy o „dočasnom“ pobyte sovietskych vojsk na našom území bola formálne zriadená Stredná skupina sovietskych vojsk s veliteľstvom v českých Miloviciach. Jej prvým veliteľom bol menovaný práve generál Alexandr Majorov, ktorý so svojou 38. armádou obsadzoval Slovensko. Neslávnu históriu tejto skupiny vojsk uzavrel o dvadsaťtri rokov neskôr jeho nasledovník armádny generál Eduard Arkadjevič Vorobjov, ktorému pripadla úloha vrátiť ruských chlapcov v slušivých zelených uniformách tam, kam patria – domov do Ruska.

Ešte v ten istý rok, čo Československo opustil posledný okupačný sovietsky vojak, Sovietsky zväz prestal existovať a od Ruska sa viac alebo menej pokojne oddelilo štrnásť nových samostatných štátov.