Mukačevská ruténska eparchia na Ukrajine

Mukačevská ruténska eparchia na Ukrajine

Mukačevský hrad. Foto: wikimedia

Dejiny materskej cirkvi eparchií, ktoré vznikli v dôsledku delenia jej územia (Prešov, Gherla, Hajdúdorog) alebo migračných fenoménov (Križevci, Katolícka metropólia byzantsko-ruténskeho obradu v USA).

Ruténi/Rusíni

Už od svojho založenia bola Mukačevská eparchia spätá s Ruténmi, ktorí predstavovali väčšinu jej veriacich. Aj keď termín „Ruténi“ bol západnými autormi pôvodne používaný na označenie východných Slovanov vrátane Rusov, neskôr bol používaný, a to hlavne vo vatikánskom prostredí, na označenie tých východných Slovanov, ktorí boli kedysi poddanými poľských a uhorských kráľov a v nasledovnom období rakúsko-uhorských panovníkov.

V období Sovietskeho zväzu boli všetci východní Slovania, ktorí obývali región ukrajinského Zakarpatia, oficiálne klasifikovaní ako Ukrajinci. Rozličné historické okolnosti pohli niektoré skupiny veriacich tejto eparchie, aby sa stotožnili so Slovákmi, Maďarmi alebo Rumunmi, aj keď väčšina veriacich tejto eparchie sa dodnes stotožňuje s Rusínmi, ktorých pomenovanie je slovanským ekvivalentom Ruténov a občas sa používa s obmenami, každá s vlastným etnickým nádychom: „Rusíni“, „karpatskí Rusíni“, „karpatskí Rusi“, „karpatskí Ukrajinci“.

Etnické počiatky: Rusíni/Ruténi

Predkov Rusínov možno identifikovať v slovanských populáciách, ktoré v 5. a 6. storočí začali v malých skupinách osídľovať údolia Karpát. Ich prítomnosť v tomto regióne je spätá s diskusiou o pôvodnom území Slovanov a následkoch nájazdov nomádskych populácií zo strednej Ázie do stredovýchodnej Európy.

Väčšina bádateľov sa zhoduje v tom, že srdce pôvodných území slovanských populácií sa nachádza v regióne hneď na severe Karpát, medzi dnešným východným Poľskom, juhozápadným Bieloruskom a severozápadnou Ukrajinou.

Okolo roku 440 prenikali cez tieto slovanské územia do strednej Európy Húni, pričom podporovali usadenie niektorých z týchto slovanských populácií na územiach regiónu, ktorý sa stal známy ako Karpatská Rus.

O storočie neskôr sa v dunajskej kotline objavili Avari, ktorí založili chanát a podrobili si aj karpatských Slovanov. Medzi kmeňmi, ktoré žili na pôvodných slovanských územiach, boli aj Bieli Chorváti, ktorí začali osídľovať údolia na úbočiach Karpát.

Medzi rokmi 896 a 898 prekročili Karpaty Maďari a usadili sa v Panónii, kde založili štát nazývaný Uhorsko.  

Podľa tradičnej historiografie, keď Maďari prekročili prvý raz Karpaty, dobyli pevnosť Bielych Chorvátov Hungvar (dnes Užhorod) a porazili legendárne knieža Laborec, ktoré následne bolo nacionalistickou literatúrou pretvorené na jedného z prvých hrdinov dejín Rusínov.

Anonymný dvorný historik uhorského kráľa Bélu IV. v opise cesty maďarských kmeňov na obsadenie úrodnej Panónie cituje hneď Mukačevskú pevnosť. Starí Maďari nazývali túto pevnosť Muncas alebo Munkács, z maďarského termínu munka, ktorý znamená prácu a ktorý zo svojej strany pochádza zo slovanského termínu muka, ktorý znamená tvrdú prácu alebo mučenie. Avšak anonymný autor referoval o pevnosti, a nie o diecéze, ktorej počiatky sú málo známe.

Napriek víťazstvu vo vojenskej oblasti Maďari spočiatku neboli schopní prevziať kontrolu nad Karpatskou Rusou, ktorá počas celého 10. storočia a veľkej časti 11. storočia zostala riedko osídleným pohraničným regiónom (po latinsky: terra indagines; po maďarsky: gyepu) medzi Uhorským kráľovstvom na juhu, Poľským kráľovstvom a Haličským veľkovojvodstvom Kyjevskej Rusi na severe.

Spor, či Slovania prišli do tohto regiónu en masse už pred príchodom Maďarov, má svojich podporovateľov i posmievačov, no dnes má menší zmysel, než mal v minulosti. Keďže chýbala akákoľvek politická kontrola zvonka, severní Slovania (Halič) a východní Slovania (Podolia) sa naďalej usádzali v malých skupinách v rozličných častiach okrajových oblastí Karpát. Títo noví kolonisti sa podobne ako Slovania, ktorí už žili na Karpatskej Rusi, stali v 11. storočí známi ako ľud Rusi alebo Rusíni. Slovo „rusyn“ bolo používané aj na označenie východných kresťanov byzantského obradu kvôli ich odlíšeniu od rímskych katolíkov latinského obradu.

Keď stredovekí autori rozprávajú o tomto období, odkazujú na Marchia Ruthenorum, alebo Ruskú/Rusínsku Marku, ktorú následne rusínski historici považovali za prvý štát Rusi v Karpatoch. Je však veľmi pravdepodobné, že táto Marchia Ruthenorum sa nenachádzala na Karpatskej Rusi, ale trocha južnejšie. Migrácia Rusínov zo severu a východu, zvlášť z Haliče, pokračovala do 16. storočia a aj neskôr. Šestnáste storočie videlo aj inú migráciu do Karpatskej Rusi, ktorá prichádzala z juhu, teda migráciu pastierov z Valašska (Vlach), ktorí napriek rumunským koreňom boli rýchlo zasimilovaní Rusínmi. Ich pomenovanie sa nakoniec začalo používať viac na označenie práce (pastier) a právneho statusu (osoba oslobodená od platenia daní) než na označenie ich (rumunskej) národnosti.      

Dávne počiatky karpatských Rusínov sú komplexné a nie sú späté výlučne s Kyjevskou Rusou, ako niektorí tvrdili a nazdávali sa, že pomenovanie „rusyn“ pochádza od Kyjevskej Rusi. Na druhej strane, pretože ich kresťanské náboženstvo pochádzalo z pravoslávneho Konštantínopolu, karpatskí Rusíni udržiavali kultúrne a náboženské zväzky s Haličským veľkovojvodstvom Kyjevskej Rusi na severe, s Moldavskom/Transsylvániou na juhu a s ďalšími pravoslávnymi územiami (centrálna Ukrajina a Rusko) viac na východe.

V každom prípade, Karpatská Rus nikdy nebola pod politickou nadvládou Kyjevskej Rusi alebo akejkoľvek inej východoslovanskej politickej entity, ani počas stredoveku, ani v akomkoľvek inom historickom období až do druhej polovice 20. storočia. V priebehu svojich dejín bola Karpatská Rus nepochybne zviazaná s kultúrnou a politickou sférou strednej Európy. V stredoveku sa región Karpát stal integrálnou súčasťou Uhorskej ríše a nikdy mu nebolo priznané nejaké špeciálne územné alebo federatívne postavenie. Následkom tureckých vpádov a pádu Uhorska bola veľká časť tejto oblasti absorbovaná Habsburskou ríšou.

Po zavedení dvojitej monarchie v roku 1867 sa toto územie opätovne stalo súčasťou Uhorska. Vzťahy medzi Maďarmi a Rusínmi boli pozitívne (zvlášť gréckokatolícky klérus bol naklonený Uhorsku) až do posledných desaťročí 19. storočia, keď sa vláda rozhodla podniknúť pomaďarčenie miestnej slovanskej populácie. Po prvej svetovej vojne sa tento región stal súčasťou nového štátu Československo, ktorý ho začlenil ako poloautonómmu provinciu (Podkarpatská Rus).

Počas druhej svetovej vojny sa táto oblasť vrátila na krátke obdobie do Maďarska. No na konci tohto vojnového konfliktu Sovietsky zväz pristúpil k anexii zakarpatského regiónu ako súčasti sovietskej Ukrajiny, predstavoval jej najzápadnejšie územie. Po páde Sovietskeho zväzu tento región zostal súčasťou nezávislej Ukrajiny.

Mukačevská gréckokatolícka eparchia: počiatky

Mukačevská gréckokatolícka eparchia je najstaršia spomedzi kresťanských eparchií byzantského obradu, ktoré vznikli v Uhorsku, a je považovaná za materskú eparchiu eparchií, ktoré vznikli v dôsledku delení jej územia (Prešov, Gherla, Hajdúdorog) alebo migračných fenoménov (Križevci, Katolícka metropólia byzantsko-ruténskeho obradu v USA).

Až do začiatku 19. storočia mala Mukačevská eparchia približne 800 farností v župách Abov, Boršód, Gemer, Uh, Bereh, Hajdú, Marmaroš, Šariš, Satmár, Sabolč, Spiš, Turňa, Ugoča a Zemplín.

Aj keď počiatky eparchie nie sú úplne jasné, niektorí historici tvrdia, že ju založili už svätí Cyril a Metod alebo ich žiaci v roku 863. Odhliadnuc od detailov jej založenia sa predsa len zdá, že nejaká kresťanská prítomnosť v Karpatoch existovala už skôr než na konci 9. storočia.

Iní bádatelia hypotetizujú, že táto eparchia mohla byť vytvorená v roku 1360, keď pololegendárne podolské knieža Fedor Koriatovyč, ako sa predpokladá, založil v Mukačeve monastier svätého Mikuláša na mníšskom vrchu (Černeča Hora) alebo v prvej polovici 15. storočia (medzi rokmi 1439 a 1445), keď presbyter Lukáš spravoval tento monastier.

Antal Hodinka, autor prestížnej publikácie Dejiny Mukačevskej diecézy, ktorá bola publikovaná v roku 1910, necháva siahať dejiny eparchie do obdobia okolo roku 1458. Iní súčasní bádatelia, naopak, citujú niektoré dokumenty, v ktorých sa hovorí o existencii Mukačevského biskupstva už v roku 1391. Ďalší bádatelia sa domnievajú, že už v 11. storočí existoval biskup v Mukačeve.

Novšia teória hovorí, že táto eparchia mohla byť založená pôvodne ako katolícka diecéza kyjevským metropolitom Izidorom, ktorý sa vracal cez Budapešť do Moskvy z Florentského koncilu. Takmer všetci historici sa predsa len zhodujú v tom, že až do únie (1646) fungovala ako pravoslávna eparchia.

Len nedávno objavené písomné svedectvo, ktoré sa týka eparchie, siaha do roku 1491, keď bol istý Ján zvolený za jej prvého biskupa (1491 – 1498). Mukačevská eparchia bola monastierskou eparchiou, a teda jej sídlo sa nachádzalo v priestoroch monastiera svätého Mikuláša v blízkosti Mukačeva a predstavení/archimandriti tohto monastiera boli súčasne biskupmi. Až do konca 17. storočia archimadritov/biskupov eparchie volila monastierská rada (sobor) a následne ich vysviacali archimandriti/biskupi okolitých území, ktorí všetci boli v cirkevnom spoločenstve s pravoslávnym konštantínopolským ekumenickým patriarchom.

Pravoslávie bolo tolerované a dokonca podporované uhorskými kráľmi z dynastie Arpádovcov, ktorá pestovala kultúrne, manželské a politické vzťahy s Konštantínopolom a slovanským Východom. Ich nástupcovia Anjuovci a Habsburgovci, naopak, neradi videli nerímske kresťanské skutočnosti.  

Užhorodská únia (1646)

Prvé kroky smerom k únii s Apoštolským stolcom boli podniknuté v brázde protestanskej reformácie a katolíckej protireformácie. Už od konca 16. storočia miestna pravoslávna populácia riskovala, že bude musieť konvertovať na protestantizmus pod vplyvom mukačevských feudálnych pánov, hlavne mocnej rodiny Rákóczy, ktorá sa stala kalvínskou. Bolo to vlastne kvôli odvráteniu takéhoto nebezpečenstva, že mukačevskí biskupi začali vyjednávania s Rímom, inšpirovaní príkladom Brestskej únie (1596) v blízkom Poľsku.

Ešte silnejšia motivácia pochádzala z mizernej sociálnej situácie a z právneho statusu, ktorým bol spútaný pravoslávny klérus. V protiklade ku katolíckym klerikom mali pravoslávni klerici právny status poddaných a boli nútení, podobne ako nevoľníci, plniť feudálne povinnosti. Aj biskup mukačevského panstva právne závisel od miestneho pána a bol nútený znášať ponižovania, ktoré mu spôsoboval reprezentant feudála, kapitán mukačevského hradu.

Klérus mukačevskej eparchie bol vo všebecnosti málo vzdelaný a veriaci boli úplne pasívni. Katolicizmus ponúkal, naopak, emancipáciu, sociálne postavenie rovnocenné s postavením katolíckeho kléru a v tom istom čase aj lepšie kultúrne a vzdelávacie príležitosti.

Vychádza so súhlasom sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo