História eparchie, ktorú dnes vedie biskup Milan Šášik

História eparchie, ktorú dnes vedie biskup Milan Šášik

Mukačevský eparchiálny biskupa Milan Šášik. Foto: fki

Druhá a posledná časť prierezu dejinami Mukačevskej ruténskej eparchie na Ukrajine.

Prvé kroky k Užhorodskej únii podnikol užhorodský pán, rímskokatolícky magnát Juraj III. Druget, ktorý požiadal o pomoc peremyšlianskeho gréckokatolíckeho biskupa Atanáza Krupeckého. Únia mala byť vyhlásená na sviatok Zostúpenia Svätého Ducha v roku 1614 v monastieri v Krásnom Brode (dnes na Slovensku), no dav pravoslávnych veriacich násilne protestoval a vyhnal 50 kňazov, ktorí prišli do monastiera.

Druhý pokus vyhlásiť úniu bol uskutočnený po roku 1630, vďaka mukačevskému pravoslávnemu biskupovi Vasiľovi Tarasovičovi, ktorý dva roky viedol tajné vyjednávania s jágerským rímskokatolíckym biskupom Jurajom Lipaiom. Avšak v poslednom okamihu tieto plány odhalilo transsylvánske knieža a mukačevský feudálny pán Juraj I. Rákóczy, urputný odporca únie, ktorý dal zatknúť Tarasoviča a prepustil ho až po opakovaných žiadostiach zo strany pápeža, cisára a vysokej katolíckej i pravoslávnej hierachie.

Krátko pred smrťou sa Tarasovič vrátil k pravosláviu a znovu sa usadil v Mukačeve, kde sa postaral o to, aby baziliánsky mních Partenij Petrovič nastúpil po ňom do úradu biskupa.   

Tarasovičova skúsenosť presvedčila Partenija, že na území ovládanom protestantským kniežaťom nemožno úspešne uskutočniť úniu. Partenij sa preto vrátil do Užhorodu, ktorý bol pod ochranou rímskokatolíckej rodiny Drugetovcov. Táto rodina prišla do Uhorska z Talianska v 14. storočí spolu s kráľom Karolom Robertom z Anjou (Carobert).

Pod ochranou Anny Jakušičovej, vdovy po Jánovi Drugetovi, a jej brata Juraja Jakušiča, jágerského rímskokatolíckeho biskupa, a s pomocou Gabriela Kosovického, baziliánskeho mnícha z Haliče, sa Partenijovi podarilo zorganizovať v Užhorode 24. apríla 1646 zhromaždenie so 63 pravoslávnymi kňazmi.

Na základe tejto Užhorodskej únie Gréckokatolícka cirkev v Uhorsku uchovávala svoj byzantský obrad a východné liturgické tradície. Gréckokatolíckych biskupov volila ako predtým rada (sobor), ktorá bola zložená z baziliánskych mníchov a diecézneho kléru. Následne ich potvrdzoval pápež. Gréckokatolíci kňazi získavali všetky práva a privilégiá poskytnuté rímskokatolíckemu kléru.  

Spočiatku len pravoslávni kňazi žúp Spiš, Šariš, Zemplín a Uh akceptovali Užhorodskú úniu. Únia znovu potvrdil nový jágerský biskup Benedikt Kišdi na jar 1648. Verejne ju oznámil v septembri toho istého roka počas koncilu rímskokatolíckych biskupov Uhorska, ktorý sa konal v Trnave (Nagyszombat).

Aby vyjadrili uznanie jeho podpore únie, Partenija, ktorý už bol vysvätený za mukačevského pravoslávneho biskupa v roku 1649, zvolili za gréckokatolíckeho biskupa toho istého mesta v roku 1651.

Protenstantské kniežatá Transsylvánie boli protihabsburské a protikatolícké a preto brzdili ďalšie šírenie únie. Len Sofia Báthoryová, vdova po Jurajovi II. Rákóczym, podporovala Partenija. Vďaka jeho úsiliam sa v roku 1664 aj pravoslávni kňazi a dediny žúp Bereh a Ugoča pripojili k únii. No v Uhľanskom monastieri v maramošskej župe dokázalo pravoslávne biskupské sídlo prežiť až do roku 1721, keď nakoniec celý región akceptoval úniu.

Kánonické zriadenie Mukačevskej eparchie

Po podpísaní únie situácia v rámci Mukačevskej eparchie naďalej zostávala zmätočná v dôsledku zrážok rozličných náboženských a politických frakcií. Ako príklad stačí spomenúť, že po zvolení veľkého podporovateľa únie biskupa Partenija (1649-1665) boli rozličné časti eparchie ešte spravované pravoslávnymi biskupmi – Joanik Zejkan (v striedavých fázach medzi rokmi 1658 a 1687), potulný Jozef Volosynovský (1670-1673), Porfýr Kulčický Ardan (1681-1686) – a gréckokatolíckymi biskupmi – Demeter Monastelli (1685–1688) e Metod Rakovecký (1687–1689).

V snahe urobiť poriadok v rámci eparchie uhorský katolícky prímas Leopold Kollonič presvedčil Rím, aby vymenoval za biskupa Josepha de Camelisa (1690-1706), baziliánskeho mnícha v Taliansku, no gréckeho pôvodu.

Kánonické právo určovalo (Štvrtý lateránsky koncil z roku 1215), že v rámci jednej diecézy nemohli existovať dvaja biskupi. Preto de Camelis a jeho bezprostrední nástupcovia – Ján Hodermarský (1707– 1715), Juraj Genadij Bizanci (1716–1733), Simeon Olšavský (1734– 1738), Gabriel Blažovský (1738–1742), Michal Manuel Olšavský (1743–1767) e Ján Bradáč (1767–1772) – mohli prijať len funkciu generálnych vikárov (pomocných biskupov), ktorí boli z jurisdikčného hľadiska podriadení jágerskému rímskokatolíckemu biskupovi.

V dôsledku rozličných pokusov, ktoré podnikli títo biskupi, rakúska cisárovná Mária Terézia vydala dekrét (1771), následne aprobovaný Rímom, ktorý učinil Mukačevskú eparchiu jurisdikčne nezávislou, teda už viac nebola podriadená Jágru. Aj učenci kánonického práva si kládli otázku ohľadom počiatkov eparchie a tak v tom istom období bola znovuostanovená podľa zákona ako gréckokatolícka diecéza.

Tak Mária Terézia, ako aj jej syn Jozef II. urobili mnoho pre rast vážnosti gréckokatolíkov prítomných na ich panstvách. Nahradili pojem Uniat slovom Griechisch-Katholisch a pohŕdavý pojem Poppe viac úctivým Pfarrer. Napriek tomu postavenie jágerských generálnych vikárov, ktoré trvalo roky, bránilo každému pokusu zlúčiť gréckokatolíkov Uhorska s gréckokatolíkmi rakúskej Haliče a kontakty boli udržiavané len na nevyhnutnom minime. Mukačevskí biskupi sa definitívne integrovali do hierachickej štruktúry Uhorska. V obdobi národného prebudenia v 19. storočí a v období československej vlády v priebehu dvadsiatych rokov 20. storočia politické a kultúrne sympatie niektorých mukačevských biskupov smerovali viac k aristokratickým tradíciám starého Uhorska než k slovanskému nacionalizmu. Toto správanie pritiahlo silnú kritiku a splodilo presvedčenie, že gréckokatolícka cirkev už nie je cirkvou rusínskeho ľudu. 

Zmena biskupského sídla a delenia eparchie

Až do roku 1766 všetci mukačevskí biskupi mali vlastné sídlo v baziliánskom monastieri Černeča Hora, ktorý sa nachádza pri bránach mesta. Následne bola biskupská rezidencia preložená do vnútra tohto mesta.

Počas episkopátu Andreja Bačinského (1772-1809) si eparchia ponechala svoje pôvodné meno, aj keď biskupský stolec a sídlo boli preložené do Užhorodu (1780), kde zostali dodnes.

Po zrušení Spoločnosti Ježišovej na rakúskom území mukačevskí biskupi dostali do úschovy od cisárskych autorít miestny jezuitský chrám a knižnicu. Na konci 19. storočia mesto Mukačevo, ktoré vyrástlo v blízkosti pevnosti, bolo zaľudnené predovšetkým Maďarmi a Židmi, s veľmi malou slovanskou menšinou, ktorá bola sústredená viac menej v dedinách a v malých a nehostinných horských osadách. Mukačevskí biskupi spravovali veľmi rozľahlú, no slabo zaľudnenú eparchiu.  

Po Bačinského smrti Mukačevská eparchia podstúpila prvé delenie: odňali jej dobrých 192 farností z jej zapadných žúp (Abov, Boršód, Gemer, Spiš, Šariš a časť Zemplína) pre vytvorenie Prešovskej gréckokatolíckej eparchie (1818). O päť rokov neskôr 72 farností južnej župy Satmár prešlo do rumunskej gréckokatolíckej eparchie Oradea/Nagyvárad. A v roku 1853 ďalších 94 ffarností prešlo do rumunskej eparchie Gherla/Szamosújvár. Napokon v roku 1912 preniesli 68 farností juhovýchodnej časti Mukačevskej eparchie do novovytvorenej maďarskej eparchie Hajdúdorog.

V roku 1914 mala Mukačevská eparchia veľmi zredukovanú územnú rozlohu a obmedzovala sa na Karpaty a východné Slovensko, teda na región, ktorý sa po prvej svetovej vojne stal súčasťou novej Československej republiky. V roku 1949, krátko predtým, ako sovietske autority zrušili eparchiu, mala 400 000 veriacich, ktorých najväčšiu časť tvorili Rusíni (Ruténi), za nimi nasledovali gréckokatolícki Maďari (28 000), Rumuni (16 000) a Slováci (3 000).

Myšlienku zjednotenej cirkvi vo forme Gréckokatolíckej cirkvi a jej východných tradícií vždy potierali tak svetské, ako aj cirkevné autority. Periodicky bol byzantský obrad objektom latinizujúcich vplyvov, v liturgii tejto cirkvi používaný slovanský jazyk bol silne kritizovaný a v priebehu času sa udiali rozličné pokusy nahradiť cyriliku latinskou abecedou. Napriek týmto problémom mala únia pozitívnu rolu. Rusínski kňazi mali možnosť spoznať kultúru západnej Európy a mohli študovať v seminároch a na univerzitách habsburskej monarchie a v Ríme. Takáto situácia pripravila terén pre zrod rusínskej inteligencie v cirkvi i mimo nej.

V druhej polovici 19. storočia gréckokatolícka cirkev z rozličných dôvodov, aj ekonomickej povahy, spolupracovala s politikou národnej asimilácie, ktorú spustila uhorská vláda. V priamom dôsledku toho sa v období medzi posledným desaťročím 19. storočia a prvými dvadsiatimi rokmi 20. storočia sformovalo medzi karpatskými Rusínmi protestné hnutie, ktoré požadovalo návrat do Pravoslávnej cirkvi.

Za československej vlády sa Mukačevská eparchia ocitla vo veľmi ťažkej situácii, pretože takmer jedna štvrtina jej veriacich prešla do Pravoslávnej cirkvi. Aj vzťahy s československou vládou boli spočiatku málo jasné. Mnohí kňazi tejto eparchie boli obvinení, že sú uhorskými záškodníkmi. Biskup Anton Papp, ktorý odmietal zložiť povinnú prísahu vernosti Československému štátu, opustil Užhorodský stolec a definitívne sa usadil v Maďarsku. Ďalšie otázky sa týkali práv cirkvi a platov kňazov, ktoré zostali bez predpisu až do roku 1926, keď príslušné zákony vstúpili do platnosti. Napriek všetkému si Gréckokatolícka cirkev udržala dominantnú pozíciu až do príchodu Sovietov v roku 1944 a následného nastolenia komunistického režimu v celom regióne.

Zničenie eparchie

V roku 1949 komunistický režim zakarpatského regiónu sovietskej Ukrajiny vyhlásil za neplatnú a nulitnú cirkevnú úniu z roku 1646 a formálne zrušil Mukačevskú eparchiu. Biskupa v úrade Teodora Romžu v roku 1947 zavraždili. Medzi rokmi 1944 a 1949 zatkli a internovali kňazov, ktorí odmietli vzdať sa katolicizmu a pripojiť sa k Pravoslávnej cirkvi. V roku 1949 takmer všetkych kňazov, ktorí sa nachádzali v mestách, zatkli a 83 kňazov prinútili prejsť do Pravoslávnej cirkvi. V nasledujúcich rokoch sa udialo to isté s ďalšími 18 kňazmi. Gréckokatolícke kultové miesta komunisti poskytli Mukačevskej pravoslávnej eparchii pre jej potreby, zatiaľ čo ďalšie majetky Gréckokatolíckej cirkvi (ako biskupský palác v Užhorode, semináre, školy a pozemky) skonfiškoval štát. Napriek prenasledovaniu Mukačevská eparchia naďalej prežívala v podzemí a udržiavala svoju hierarchiu. 

Obnovenie eparchie

Na konci 80. rokov minulého storočia v dôsledku politických zmien v Sovietskom zväze vyšla Gréckokatolícka hierachia z podzemia a v roku 1989 došlo k novému ustanoveniu Mukačevskej eparchie s 209 farnosťami (v období zrušenia v roku 1949 mala 289 farností). V Užhorode v roku 1995 otvorili nový gréckokatolícky seminár. Eparchia, ktorá je obnovená na základe svojej historickej tradície a noriem kánonického práva, uchováva status samostatnej cirkevnej komunity (Ecclesia sui iuris), ktorá je podriadená priamo autorite Svätej Stolice.

Toto postavenie vyvolalo silnú kritiku zo strany ukrajinských nacionalistov vo vnútri i mimo cirkvi a bolo príčinou vnútorných rozporov v samotnej cirkevnej hierarchii. Jedna časť kňazov – proukrajinských, ktorých viedol mukačevský pomocný biskup Ivan Margitič (1921-2003) – žiadala, aby Mukačevská eparchia prešla pod jurisdikciu Ľvovskej metropolitnej cirkvi so sídlom na blízkej historickej Haliči. Väčšina kňazov pod vedením biskupa Ivana Semediho (1921-2008) bola, naopak, proti zmene tradičného jurisdikčného statusu eparchie.

Po preskúmaní tejto otázky Svätá stolica stanovila v roku 1993, že jurisdikčný status Mukačevskej eparchie má zostať nezmenený a že z dvoch v tej dobe jestvujúcich pomocných biskupov má byť jeden poverený starostlivosť o veriacich rusínskeho a maďarského pôvodu (Jozef Holovač, 1924-2000) a druhý starotlivosťou o ukrajinských veriacich (Ivan Margitič). Vzhľadom na multietnické zloženie eparchie bolo rovnako autorizované používanie cirkevnoslovanského, ukrajinského alebo maďarského jazyka v chrámoch. Terajším eparchiálnym mukačevským biskupom je Slovák Milan Šášik CM.

Vychádza so súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo