Tweetnuť
Kopírovať odkaz
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Svet kresťanstva
16. september 2018

Už ste prečítali prvý kresťanský katechizmus?

Ranokresťanský spis Didaché požíval veľkú vážnosť v prvých storočiach.
Už ste prečítali prvý kresťanský katechizmus?

Prvá kapitola rukopisu Didaché.

Poslední veľkí komentátori Didaché vyzdvihli, že toto dielo nie je homogénnym spisom, ktorý vyšiel z pera jediného autora, ale anonymnou kompiláciou rozličných prameňov pochádzajúcich zo živej tradície jasne definovaných cirkevných obcí.

Neznámy autor/redaktor Didaché, obvykle definovaný ako Didachista, bol židokresťan, no písal pre cirkevné obce, v ktorých boli prítomní kresťania prichádzajúci z pohanstva. Didachista zhromaždil do príručky niekoľko textov pochádzajúcich z tradície, ktoré sa mu javili užitočné pre poučovanie konvertitov.

A tak na začiatok spisu umiestnil učenie o dvoch cestách (kap. 1,1 – 6,1) a pripojil k nemu blok liturgických tradícií krstu, pôstu, modlitby a Eucharistickej večere (kap. 7-10). Aj v disciplinárnej (kap. 11-13) a poslednej časti spisu (kap. 14-16) si poslúžil prameňmi. Bohatstvo Didaché spočíva v tom, že obsahuje rozličné prvky tradície.

Morálne poučenie pre katechumenov

Je predstavené prostredníctvom schémy dvoch ciest: cesty života a cesta smrti (1,1-6,1). Tento materiál je židovského pôvodu, no Didachista doň zapracoval výroky, ktoré sú veľmi blízke výrokom synoptických evanjelií (1,3-2,1). Všimnime si krátku ukážku Didachistovej redaktorskej práce (1,1-3):

„1. Sú dve cesty, jedna života a jedna smrti. Medzi týmito dvoma cestami je veľký rozdiel. 2. Cesta života je táto: Po prvé: miluj Boha Stvoriteľa, a po druhé: svojho blížneho ako seba samého. Všetko to, čo nechceš, aby sa stalo tebe, ani ty nerob iným. 3. A takýto je význam týchto slov: Dobrorečte tým, ktorí vám zlorečia a modlite sa za svojich nepriateľov, postite sa za tých, ktorí vás prenasledujú. Veď aká to zásluha, ak milujete tých, čo vás milujú? Vari tak nerobia i pohania? Vy však milujte tých, ktorí vás nenávidia (porov. Matúš 5,44.46-47; Lukáš 6,27-28.32.35) a nebudete mať nepriateľov.“

Vloženie pomerne krátkej „evanjeliovej sekcie“ (1,3-2,1) do morálneho poučenia v rozsahu šiestich kapitol, ktorá vykazuje podobnosti s Príručkou disciplíny židovských esénov v Kumráne, predstavuje zaujímajú ilustráciu faktu, že kresťanská etika sa mohla z veľkej časti opierať o židovskú tradíciu.

V morálnom poučení spisu Didaché sa katechumenom kladie na srdce nielen zachovávanie prikázaní (nezabiješ, nescudzoložíš, nepokradneš atď.), ale aj pozornosť na vnútorné postoje (pretvárka, nadutosť, zlomyseľnosť atď.).

Didaché nachádzame najstaršie jasné odsúdenie umelého potratu a zabíjania novorodencov v ranokresťanskej literatúre (2,2; 5,2).

Podobne ako Skutky apoštolov 2,44 a 4,32, aj Didaché nástojí na spoločnom vlastníctve (4,8):

„Neodvracaj sa od núdzneho, ale o všetko sa deľ so svojím bratom a nehovor, že je to tvoje vlastné, lebo ak ste spoločníkmi v nesmrteľných veciach, o čo viac v pominuteľných.“

Didaché odporúča pracovať (4,6). Dávanie plodov vlastnej práce núdznym vykresľuje ako výkupné za hriechy (4,6). Spravodlivosť voči chudobným je podstatná (5,2).

Liturgické poučenie

Liturgické poučenie je pripojené k etickej časti Didaché  smernicou, ktorá vypovedá, že učenie o dvoch cestách je hlavnou zložkou vyučovania pre katechumenov (7,1b):

„Povediac najprv všetko toto, krstite (ponorte) v mene Otca i Syna i Ducha Svätého...“

Didachista sa usiluje prekonať vznikajúce napätia medzi pohanokresťanmi a židokresťanmi v cirkevných obciach kreovaním identity, ktorá je odlišná od dobovej židovskej identity. Najzjavnejšie je to na poučení o prvkoch liturgickej tradície:

Krst (kap. 7): slová („krstite v mene Otca i Syna u Ducha Svätého“), matéria, spôsob (ponorenie ako riadny, poliatie ako mimoriadny), bezprostredná pôstna príprava vysluhovateľa i kandidáta krstu;

Pôst a modlitba (kap. 8): pôstne dni kresťanov (streda a piatok) sa nemajú zhodovať s pôstom Židov (štvrtok a sobota); kresťania nemajú trikrát denne recitovať židovské modlitby, ale Otčenáš prikázaný Pánom v evanjeliu (8,2; vo verzii Matúšovho evanjelia 6,9-13 s nejakými malými odchýlkami: „na nebesiach“ a „naše viny“ v singulári + doxológia: „lebo tvoja je moc a sláva naveky“). 

Maurycy Gottlieb: Kristus v Kafarnaume. Foto: wikimedia

Inzercia

Eucharistia (kap. 9 -10): hoci v ďakovných modlitbách chýba výslovný odkaz na slová Poslednej večere alebo na Ježišovu smrť , veľmi pravdepodobne ide o skutočnú Eucharistiu (9,5), ktorá ešte nie je oddelená od spoločného stolovania cirkevnej obce (10,1).

Po dvoch jednoduchých ďakovných modlitbách, (všimnime si!) najskôr nad kalichom a potom nad rozlomeným chlebom (9,2-4), je uvedená ďakovná modlitba po spoločnom stolovaní (10, 1-6), ktorá zodpovedá židovskému birkat ha-mazon.

Pokresťančenie týchto modlitieb nie je umelé (napr. doplnením nejakej vety „skrze Ježiša, tvojho služobníka“), ale preniklo všetky tieto texty, ktoré aj tak majú ešte stále veľmi blízko k židovskej matrici. Eucharistia je označená za „duchovný pokrm a nápoj“, t.j. za nositeľku Ducha pre „večný život“ (10,3).

Po eucharistických modlitbách nasledujú prosby za Cirkev (9,4; 10,5):

„Ako sa tento rozlomený chlieb, ktorý bol rozptýlený ponad vrchmi, a pozbierajúc sa stal jedno, tak nech sa aj tvoja Cirkev zhromaždí z končín zeme do tvojho kráľovstva.“

„Spomeň si, Pane, na svoju Cirkev, ochráň ju pred každým zlom a zdokonaľ ju vo svojej láske, a tú, ktorú si sám posvätil, zhromaždi od štyroch vetrov do svojho kráľovstva, ktoré si jej pripravil.“

K ďakovnej modlitbe po spoločnom stolovaní Didachista ihneď doplní (9,6):

„Ak je niekto svätý, nech vstúpi. Ak však niekto nie je, nech koná pokánie.“

Tento kontext naznačuje, že tieto predpisy mali regulovať prvé prijímanie novopokrstených počas veľkonočnej vigílie. Riadna nedeľná eucharistická slávnosť je opísaná až v 14. kapitole:

„Keď sa v Pánov deň (nedeľu) zhromaždíte, lámte chlieb a vzdávajte vďaky, vopred vyznajúc svoje priestupky, aby vaša obeta bola čistá. Nikto, kto má spor so svojim blížnym, nech sa nezhromažďuje spolu s vami, pokiaľ sa nezmieria, aby tak nepoškvrnil vašu obetu.“

Didachista nástojí na vyznaní hriechov, ktoré má predchádzať prijatiu Eucharistie. Veľmi pravdepodobne ide o liturgické vyznanie hriechov, na spôsob latinského Confiteor.

Inštrukcie pre vedenie kresťanskej obce

Didaché reguluje koexistenciu putujúcej charizmatickej hierarchie (apoštoli, proroci, učitelia) a stabilnej miestnej hierarchie (biskupi, diakoni), ktorú si volí cirkevná obec. V súvislosti s inštrukciami o pohostinnosti pre putujúcich kazateľov evanjelia Didaché prináša aj rozlišovacie kritéria ich pravosti, keďže medzi nimi môžu byť aj falošní proroci a učitelia (kap. 11-13). Biskupi a diakoni slávia Eucharistiu v nedeľu (kap. 15,1 a 14) a fungujú ako proroci a učitelia, keď títo chýbajú. Didaché nespomína presbyterov.

Záver spisu

Didaché sa končí malou apokalypsou s výzvou bdieť pri očakávaní skorého Pánovho návratu (kap. 16).

Miesto a čas vzniku Didaché

Organizácia kresťanskej misie, ktorá sa odráža v kapitolách o apoštoloch, prorokoch a učiteľoch (11-13), pripomína situáciu, ktorú nachádzame v západnej Sýrii.

Didaché vzniklo pravdepodobne okolo roku 100, no je kompiláciou výrazne starších prameňov, ktoré pochádzajú zo živej tradície jasne definovaných cirkevných obcí.

Celý text Didaché nájdete tu.

Odporúčame