Slovné spojenie „Cirkev otcov“ asi najlepšie vystihuje sebavedomie Pravoslávia. Šťastne zhrnuje predstavu, ktorá je základná pre pravoslávnu identitu: Pravoslávna cirkev je v historickej kontinuite s Cirkvou otcov, v ktorej dosahuje svoj exemplárny vrchol Cirkev apoštolov.

Kallistos Ware napísal: „Pravoslávna cirkev sa nikdy nepokúšala presne definovať, kto sú cirkevní otcovia, a ešte menej zostavovať ich rebríček podľa dôležitosti. No má osobitnú úctu k spisovateľom 4. storočia a hlavne k tým, ktorých nazýva „traja veľkí hierarchovia“: Gregor z Nazianzu, Bazil Veľký a Ján Zlatoústy."

Po tom, čo sme už publikovali životopis svätého Jána Zlatoústeho, si dnes všimnime životný príbeh svätého Bazila Veľkého, ktorý vo svetle najnovších historických výskumov v roku 2007 zhrnul Fernando Rivas Rebaque, profesor starovekých cirkevných dejín na Pápežskej univerzite Comillas v Madride.

Pontské korene

Bazil sa narodil v roku 329 alebo 330 v kapadóckej Cézarei (dnes Kayseri v Turecku). Otcovi rodičia pochádzali z Pontu a podstúpili prenasledovanie za cisára Maximina Daju (309 – 313). Jeden z ich synov, Bazil, vykonával advokáciu v Cézarei, kde sa oženil so sirotou z kapadóckej šľachty Eméliou.

Tento manželský pár žil medzi Cézareou a Pontom a mal deväť detí: päť dcér (poznáme len meno prvej, Makrína, pričom takto sa volala aj otcova mama) a štyroch synov: Bazil, Naukratios, Gregor z Nyssy a Peter zo Sebaste.

Bazil dostal meno po otcovi, pretože bol najstarší zo synov. Zverili ho dojke a pozorne sa o neho starali, pretože bol chorľavý. Detstvo strávil v Neocézarei v Ponte pod vplyvom otcovej mamy Makríny, ktorá bola duchovnou žiačkou svätého Gregora Divotvorcu.

Keď dokončil štúdia gramatiky a po otcovej smrti, poslali ho do Cézarey, aby študoval rétoriku a filozofiu. Odtiaľ prešiel do Konštantínopolu, aby pokračoval vo svojej formácii. V roku 351 dorazil do Atén, kde už pobýval Gregor z Nazianzu, a tam dokončil svoje štúdiá. 

Byť advokátom alebo askétom?

Po návrate do vlasti v roku 355 sa Bazil stretol so sestrou Makrínou a matkou, ktoré sa stiahli na rodinný majetok do Annesi v blízkosti Neocézarey. Oddali sa asketickému životu, podobne ako jeho bratia Naukratios a Peter, pod vedením Eustatia zo Sebaste.

Ostatné štyri sestry boli už vydaté a Bazilov brat Gregor z Nyssy bol zamestnaný štúdiami. Bazil váhal, či kráčať v otcových šľapajach alebo nasledovať asketickú cestu, ktorú podnikali niekoľkí jeho príbuzní. Keď sa rozhodol pre asketický život, navštívil niekoľko monastierov v Sýrii, Palestíne a Egypte.

Po návrate do vlasti ho v roku 357 pokrstil cézarejský biskup Dianeos. Keď sa vrátil do Annesi s túžbou napodobňovať odriekavý život mníchov, čoskoro za ním došiel Gregor Nazianzu a ďalší.

Stúpenec nicejskej viery

Dianeov súhlas s Konštantínopolskou synodou v roku 360, ktorá bola naklonená arianizmu, vyústil do prerušenia vzťahov s Bazilom, ktorý zostal žiť v ústraní, až kým ho biskup o dva roky neskôr nepovolal a medzi týmito dvoma došlo k obnoveniu spoločenstva.

Bazil zostal v Cézarei počas voľby nového biskupa Euzébia, ktorý ho vysvätil za kňaza. Veľmi skoro sa tento biskup cítil byť zatienený naším svätcom a ich vzťahy narušila žiarlivosť. Bazil ukončil túto situáciu tým, že sa znovu stiahol do Annesi.

Toto usporiadanie netrvalo dlho, pretože v roku 365 cisár Valens, ktorý bol naklonený arianizmu, zamieril do Kapadócie – ktorá bola vo väčšine stúpenkyňou Nicejského koncilu –, aby podporil účasť na Riminskom koncile. Bazil, ktorého informoval jeho priateľ Gregor, sa vrátil do Cézarey, obnovil priateľstvo z Euzébom a stal sa jedným z jeho hlavných spolupracovníkov.

Patrón charity

Počas nasledujúcich piatich rokov Bazil pracoval ako kňaz v Cézarei, pričom sa aktívne zúčastňoval na živote Cirkvi a spoločnosti konaním, ktoré sa podobalo civilnému patronátu, ako nás informuje jeho priateľ Gregor z Nazianzu (porov. Or. 43,34). Hladomor, ktorý devastoval Kapadóciu medzi rokmi 367 a 368, bol kľúčovým momentom jeho života: „[Bazil] predal svoje majetky a peniaze minul na potraviny... Osobne sa staral, aby v tom období hladu nakŕmil všetkých, ktorí prichádzali k nemu zo všetkých miest, a urobil užívateľmi tejto veľkorysosti aj mladých zo všetkých miest vrátane detí Židov“ (Gregor z Nyssy, In laudem fratris Basilii, 8). Okrem toho Bazil urobil zbierku, aby zorganizoval jedálne pre núdznych a občas aj sám nosil jedlo na stôl (porov. Gregor z Nazianzu, Or. 43,35).

Cézarejský arcibiskup

Po Euzébovej smrti v roku 370, napriek opozícii niektorých sektorov diecézy, Bazila zvolili za arcibiskupa Cézarey. Stalo sa tak vďaka podpore, okrem iných, staručkého biskupa Nazianzu, ktorý sa volal Gregor tak ako jeho syn.

Ťažkosti sa začali rýchlo: v roku 371 cisár rozdelil Kapadóciu na dve provincie. Bazil bol proti tomu z dôvodu nárastu daní, nútenej emigrácie a pretože biskup Tiany, nového civilného hlavného mesta Kapadócie II., chcel, aby Tiana bola uznaná za cirkevnú metropóliu, pričom si nárokoval na majetky a príjmy starého metropolitného stolca.

Bazilova stratégia spočívala v menovaní biskupov, ktorí boli blízki jeho línii, na prihraničné stolce: svojho brata Gregora v Nysse, Anfilochia v Ikóniu a Gregora z Nazianzu v Sasime. V roku 374 bude Bazil sprostredkovateľom dohody s tianským biskupom.

Boli tu ďalšie tri všeobecné konflikty, ktoré hlboko poznamenali Bazilove starosti počas episkopátu: ariánska otázka, schizma v Antiochii a heréza pneumatomachov.

Ariánska otázka

Bazilovou najväčšou starosťou bola jednota Cirkvi okolo nicejskej viery proti arianizmu. Tomu venoval veľkú časť svojej energie ako arcibiskup, pričom svoj stolec premenil na jednu z najpevnejších bášt Nicey na Východe.

Aby to dosiahol, poslúžil si predovšetkým politikou cirkevných nominácií – vymenoval biskupov, ktorí boli veľmi blízki jeho línii, a ďalej skupinu vidieckych biskupov, ktorí boli od neho úzko závislí.

Bazil publikoval apologetické spisy na obranu viery, písal listy zamerané na dosiahnutie dohody medzi teologickými prúdmi, ktoré mali najbližšie k ortodoxii.

Bazil pestoval početné osobné kontakty – všetky boli zamerané na znovunastolenie zničeného mieru, ktorý nemohol požívať počas svojho života.

Nemožno opomenúť Bazilovu osobnú zásadovosť. Nátlak na neho nikdy neplatil. Napriek úsiliam vyhnať ho z arcibiskupského stolca Bazil zostal metropolitným biskupom a neskôr ho cisár Valens vyslal do Arménska s misiou postarať sa o obsadenie niekoľkých vakantných biskupských stolcov.

Schizma v Antiochii

V antiochijskej schizme sa Bazil, podobne ako veľká časť cirkví Malej Ázie, pridal na stranu Melétia, zatiaľ čo Pavol požíval priazeň katolíkov Egypta a Ríma. V roku 371 Bazil poslal do Ríma diakona Dorotea, aby žiadal pomoc, pričom súčasne napísal Atanázovi, aby ho informoval o tom, čo sa stalo. No pápež a západní preláti Bazila nepodporili.

Bojovníci proti božstvu Svätého Ducha

Otázka pneumatomachov predstavovala jedno z najväčších Bazilových utrpení tých rokov, pretože do tejto herézy bol zapletený Eustatios zo Sebaste, ktorý bol jeho asketickým učiteľom.

Napriek stretnutiu s Bazilom v lete 373 si Eustatios uchoval svoj postoj a dokonca dal do obehu starý Bazilov list adresovaný Apolinárovi z Laodicey a obvinil ho, že bráni túto doktrínu. Nasledujúce útoky Eustatia na Bazila potvrdili toto bolestivé prerušenie priateľstva.

Pastoračná horlivosť

Vo svojej archieparchii mal Bazil pozitívny vplyv. Až do konca života navzdory svojej chorľavosti neúnavne navštevoval farnosti. Jeho pastoračná aktivita vynikla hlavne v sociálnej oblasti: posúril oslobodenie alebo odpustenie nevyrovnaných dlhov a daní biedneho ľudu na vidieku a v mestách; pribiehal na obranu obetí nespravodlivého prenasledovania; naliehavo žiadal odpustenie od pánov, ktorí sa hnevali na svojich otrokov; napísal cisárovi žiadosť o postavenie mosta; odsúdil unášanie žien s účelom manželstva.

Baziliáda

Vyniká hlavne charitatívne úsilie, s ktorým Bazil organizoval pomoc chudobným. Hlavne oblastné útulky, ktoré viedli vidiecki biskupi, a „dom pre chudobných“: malý hospic na pomoc chudobnému obyvateľstvu zóny. V centre archieparchie v okolí Cézarey založil mesto pre núdznych, ktoré bolo následne nazývané Baziliáda. Malo príbytok pre cudzincov, prístrešok pre starých, zónu vyhradenú pre chorých na infekčné ochorenia (hlavne na lepru). V Baziliáde nechýbali ani umelecké a remeselné školy pre siroty opatrované Cirkvou.

Predčasná smrť

Na konci života Bazil dostal dobrú správu: zvolenie Gregora z Nazianzu za konštantínopolského biskupa (r. 378) a návrat väčšej časti podporovateľov Nicejského koncilu z exilu.

Zaiste podkopaný slabým zdravím, asketickým životom a ťažkosťami, ktorým musel čeliť, Bazil zomrel ako 49-ročný v roku 379. Jeho pohreb bol autentickou manifestáciou ľudového smútku. Bazil je jednou z mála osobností, ktorým Cirkev prisúdila titul Veľký. 

Foto: wikimedia