Ako sa prešovskí kňazi postarali o rozkvet pravoslávia v USA

Ako sa prešovskí kňazi postarali o rozkvet pravoslávia v USA

Alexej Tóth na ikone Pravoslávnej cirkvi v USA.

Čo všetko môže naprávať vladyka Milan Lach, ktorý dnes pôsobí medzi zámorskými gréckokatolíkmi.

Vo Wilkes-Barre sa 29. októbra 1890 zišli ôsmi ruténski kňazi, ktorí boli v jasnej opozícii k rímskej a severoamerickej politike, aby protestovali proti spôsobu, akým s nimi zaobchádzali americkí biskupi. Zároveň žiadali vlastných biskupov, aby naliehali v Ríme na vytvorenie oddeleného vikariátu alebo oddelenej eparchie. Opätovne požadovali, aby len ženatí kňazi boli posielaní do Spojených štátov amerických.

V roku 1892 iní piati ruténski kňazi zopakovali tieto žiadosti, pričom v tom istom čase vypracovali návrh metódy, ktorú treba použiť pri voľbe budúceho ruténskeho biskupa: Rím by mohol vyberať na základe zoznamu troch kandidátov, zostaveného na odporúčanie baltimorského arcibiskupa.

Na konci toho istého roka sa americkí biskupi zišli v meste New York na svojom výročnom zasadaní a znovu odmietli všetky návrhy. Tvrdili, že počet ruténskych prisťahovalcov je nepatrný (menší než 50 000). No v skutočnosti sa pohyboval medzi 150 000 a 200 000 osobami.

V roku 1893 tí istí biskupi na svojom zhromaždení v Chicagu tvrdili, že prítomnosť ženatých gréckokatolíckych kňazov v Spojených štátoch amerických predstavuje stálu hrozbu pre zdržanlivosť a celibát kléru. Podľa amerických biskupov by strata niekoľkých duší gréckeho obradu bola absolútne neporovnateľná s dobrom, ktoré by pramenilo z uniformity disciplíny. Niektorí biskupi márne dúfali, že Rím schváli výlučné používanie latinského obradu v Spojených štátoch amerických.

Synovec prešovského biskupa Mikuláša Tótha

V roku 1889 ovdovený kňaz z Prešovskej eparchie Alexej Tóth mal stretnutie s mineapoliským arcibiskupom Johnom Irelandom, ktorý odmietol úradne schváliť jeho pastoračné pôsobenie. Otec Tóth, ktorý bol predtým vysokým funkcionárom prešovskej eparchie a docentom kánonického práva, dobre poznal svoje práva. Silne sklamaný z prístupu amerických biskupov sa v roku 1891 obrátil na ruského pravoslávneho biskupa v San Franciscu, ktorý mu bezprostredne ponúkol prijatie.

Otec Tóth bol zdatným misionárom. Stal sa pôvodcom konverzie rozličných gréckokatolíckych farárov a približne 25 000 veriacich na ruské pravoslávie. Tým sa stal jedným z otcov zakladateľov Pravoslávnej cirkvi v Spojených štátoch amerických (Orthodox Church in America). Táto cirkev ho medzičasom svätorečila.  

Tóthova iniciatíva zapríčinila prvé pravoslávne hnutie medzi gréckokatolíckymi Ruténmi. Viac než polovica terajších členov Pravoslávnej cirkvi v Spojených štátoch amerických má karpatsko-rusínske korene a pochádza z hnutia, ktoré sa inšpirovalo otcom Tóthom.

Nikefor Chanáth

Ruténskym kňazom, z ktorých prevažná väčšina zostala katolícka, sa nakoniec podarilo zvoliť ako vlastného vikára Nikefora Chanátha. V roku 1892 jeho menovanie potvrdil apoštolský delegát, aj keď v skutočnosti jeho funkcia neprekračovala úlohu obyčajného prostredníka medzi kňazmi a americkými biskupmi. No otec Nikefor musel čoskoro konštatovať, že biskupi odmietali uznať jeho nomináciu a kňazi mu odmietali poslušnosť, a preto v roku 1896 odstúpil.

Medzitým rakúsko-uhorská vláda, ktorá považovala za panslavistickú hrozbu pravoslávne hnutie medzi Rusínmi, začala prejavovať nečakaný záujem o otázky komunity ruténskych prisťahovalcov. Rozliční politickí aktivisti, ktorí boli zviazaní s konzulátmi v New Yorku, Filadelfii, Pittsburgu, Clevelande a Chicagu, navštevovali prisťahovalcov s cieľom prebudiť v nich patriotické uhorské cítenie. Od rusínskych kňazov, ktorí z území Rakúsko-Uhorska cestovali do Spojených štátov amerických, bola požadovaná špeciálna prísaha vernosti rakúsko-uhorským autoritám a boli odmeňovaní za propagovanie prouhorského cítenia medzi prisťahovalcami. Náboženské otázky prisťahovaleckých komunít boli takýmto spôsobom spolitizované a stali sa jednou z hlavných tém diskusie v uhorskom parlamente.

Andrej Hodobaj

V roku 1897 sa uhorskej vláde podarilo nechať vymenovať za prvého apoštolského vizitátora medzi ruténskymi prisťahovalcami v USA otca Andreja Hodobaja, kanonika Prešovskej katedrály.

Otec Hodobaj sa definoval ako emisár rakúsko-uhorskej vlády. Takto si odcudzil sympatie prisťahovalcov pochádzajúcich z Haliče, ako aj filoruských a filoslovanských Ruténov.

Pri zbieraní informácií o prisťahovaleckých komunitách otec Hodobaj konštatoval, že ruténskych farností bolo 67 a mali 47 kňazov (12 z Haliče, 27 z Mukačevskej eparchie, 7 z Prešovskej eparchie a jedného baziliánskeho rehoľníka).

Admininistratíva otca Hodobaja sa v každom prípade stávala stále viac prameňom neporozumení a karpatsko-rusínsky klérus sa rozdelil na dve proti sebe stojace frakcie. Väčšina kléru pochádzala z Mukačevskej eparchie a nemala porozumenie pre vymenovanie apoštolského vizitátora pochádzajúceho z Prešova. Otec Hodobaj v skutočnosti požíval podporu len kňazov z vlastnej eparchie.

Neustále intrigy a vnútorné dišputy, ktoré vypukli počas jeho administratívy, podrývali autoritu kléru, ničili cirkevnú disciplínu a prisťahovalcov uvrhli do anarchie. Práve v tomto období dosiahlo svoj vrchol pravoslávne hnutie. V radoch gréckokatolíkov došlo k masovým konverziám do pravoslávnej cirkvi. Po zvážení tejto situácie sa Rím rozhodol odvolať otca Hodobaja.

Publikované so súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo