Nosí biely dominikánsky habit, no zároveň na SAV pracuje na projekte, ktorého výsledkom bude revidovaný zoznam rastlín Slovenska. Hovorí, že je dobré, keď sa rehoľník venuje aj prírodným vedám, a vysvetľuje, prečo je to dnes skôr vzácne. Rozpráva aj o pravom zmysle environmentálnej agendy, o svojom duchovnom povolaní a tiež o potenciáli bratislavskej Kalvárie, kde pôsobí. 

Dominik Roman Letz nám tiež priblížil históriu kostolnej veže na Kalvárii, ktorú komunisti nechali zbúrať pre výstavu Slavína. Príbeh o veži vrátane unikátnych záberov si môžete prečítať a pozrieť v samostatnom texte TU

Váš otec je filozof, brat historik. Aký spôsobom ste sa dostali k botanike?

Hoci je otec známejší ako filozof, venoval sa aj chémii. V mladosti mal pre ňu veľkú vášeň, dodnes vie z hlavy vysypať zložité vzorce či rovnice. Často sme ho ako deti videli písať na stroji v pracovni plnej kníh. Chodievali za ním všelijakí zaujímaví ľudia, o ktorých som potom zistil, že to boli viaceré osobnosti katolíckeho disentu. Pracoval na rôznych samizdatoch, jedným z nich bol Slovník slovenských spoločenskovedných pisateľov 20. storočia. 

U mňa bol vždy záujem o prírodu, živú aj neživú, a rodičia ma v tom podporovali. Otec nás ako deti bral každú sobotu na výlety do Malých Karpát. Alebo mi kúpil semienka rastlín a bol som fascinovaný, ako to klíči a rastie. Pokračovalo to v škole, kde som chodil na biologické olympiády a nakoniec som biológiu študoval aj na univerzite.

Na Slovenskej akadémii vied sa momentálne venujete projektu s názvom Taxonomická a nomenklatorická revízia diverzity cievnatých rastlín Slovenska. Pre laika to znie odstrašujúco. O čo ide?

Výsledkom má byť hlavne aktualizovaný referenčný zoznam všetkých cievnatých rastlín, ktoré sa spontánne vyskytujú na Slovensku. 

Čo všetko tam patrí?

Všetky papraďorasty a semenné rastliny, byliny aj dreviny. Takýto zoznam je pre prax veľmi dôležitý, aby sme vedeli, čo u nás rastie, a používali pre to správne menoslovie. Chceme tiež vydať príručku Malá flóra Slovenska – určovací kľúč cievnatých rastlín, ktorú doteraz nemáme. 

Ako to?

Máme zoznam spred dvadsiatich rokov a dosiaľ neúplné dielo Flóra Slovenska. No odvtedy štúdium rastlín pokročilo natoľko, že mnoho vecí je už zastaraných. Vtedy napríklad vedci u nás evidovali nejaký druh, no dnes vďaka detailnejšiemu výskumu a novým metodickým prístupom zisťujeme, že je to niečo iné, ako to definovali oni. Alebo sa môže stať, že objavíme niečo celkom nové, či zaregistrujeme výskyt nových zavlečených druhov.

K téme: 
Kríž musel ustúpiť Slavínu. Ako komunisti zbúrali kostolnú vežu na Kalvárii Zdieľať

V čom spočíva vaša výskumná činnosť?

Keď sa venujem istému druhu rastliny, musím si zistiť, aké sú o ňom doterajšie poznatky. Študujem herbárové zbierky a aj sám zbieram materiál na výskum. Baví ma hľadať v starých herbároch, ktoré majú niekedy takmer dvesto rokov. Sú v nich autentické sušené rastliny z daného obdobia, často treba rozlúštiť informácie, ktoré tam o nich sú.

Veľa herbárových položiek z nášho územia je aj v Budapešti a Prahe. K tomu potom pristupujú aj moderné laboratórne metódy, ja napríklad často využívam prietokovú cytometriu.

Chodíte aj do terénu?

Áno, keď treba overiť nejaký údaj alebo keď zistím, že sa mi z nejakého druhu vynára ďalší akýsi „kryptodruh“, tak si podľa údajov z literatúry naplánujem cestu na lokality, kde by sa mal vyskytovať, a nazbieram si tam vzorky. Keď však chcem dobre poznať určitý druh rastliny, ktorý rastie na Slovensku, musím mať prehľad aj o jeho populáciách a príbuzných druhoch v zahraničí. 

Ktorá oblasť na Slovensku je z hľadiska flóry najzaujímavejšia?

Slovensko je z hľadiska flóry celé veľmi zaujímavé vďaka Karpatom i nížinám. Veľmi pozoruhodné sú napríklad Belianske Tatry, tie však nie sú pre verejnosť prístupné. Dá sa však nimi prejsť aspoň cez Kopské a Široké sedlo a pozorovať veľmi pestrú flóru. Vstupujú tam totiž viaceré faktory ako vápencové podložie, vysokohorské prostredie a endemizmus.

Iným zaujímavým miestom biodiverzity s výskytom južných prvkov je Slovenský kras. Kvôli rôznym tlakom developerov a neohľaduplnému hospodáreniu, bohužiaľ, mnohé vzácne miesta na Slovensku ubúdajú.

Pracujete na Slovenskej akadémii vied. Aká je úroveň botaniky na Slovensku?

Oproti Českej republike máme oveľa menej peňazí aj vedeckých pracovníkov. Na projekte, ktorý som spomínal, spolupracujeme aj s českými kolegami. Myslím si ale, že napriek tomu, že na vedu sa u nás nedáva dostatok financií, máme dosť šikovných ľudí, ktorí sa s tým vedia vyrovnať. Veľa vedcov, nielen botanikov, však robí túto prácu s veľkým nadšením a napĺňa ich to viac ako finančné ohodnotenie. 

Rozprávame sa s vami o práci vedca-botanika, no na sebe máte oblečený biely dominikánsky habit. K nemu ste prišli ako?

To je aj pre mňa tajomstvom (úsmev). Po štúdiu všeobecnej biológie som sa špecializoval na systematickú botaniku, spravil som si doktorandské štúdium, mal som miesto asistenta na katedre botaniky. Modlil som sa za svoje povolanie. Nie však za naplnenie konkrétnej predstavy, ale za to, čo považuje Boh za najlepšie pre mňa. Či už manželstvo, alebo rehoľný život, ktorý ma oslovoval už v deväťdesiatych rokoch, keď rehole vystúpili z ilegality.

Pamätám si, že som pri počítači dokončoval dizertačnú prácu, keď mi začali prichádzať myšlienky o vstupe do rehole. Vtedy som sa pre to rozhodol, i keď som mal prácu, ktorá ma nesmierne bavila.

Nebáli ste sa, že v rehoľnom živote o to prídete? 

Zvláštne je, že mi to neprekážalo. Sám si to neviem úplne vysvetliť. Túžba odovzdať sa Bohu bola silnejšia ako nadšenie z práce. Zároveň som vedel, že ak ju dokážem nejako spojiť s rehoľným životom, môže získať nový rozmer. Spojenie intelektuálneho života s poslaním chudobného kazateľa cez príklad sv. Dominika ma priťahoval.

Takže preto dominikáni?

Asi áno. Lákala ma aj františkánska cesta, súviselo to s kontempláciou krásy prírody. S dominikánmi som však prichádzal viac do kontaktu najmä vďaka pátrovi Akvinasovi Gaburovi, ktorý k nám domov ešte v časoch socializmu chodieval a dokonca nás s bratom tajne birmoval v obývačke. Neskôr v deväťdesiatych rokoch som chodieval do kostola k dominikánom na Kalváriu a modlievať sa v Lurdskej jaskyni. A práve v nej som sa rozhodol pre vstup do rehole. 

„Som presvedčený, že pracovať ako rehoľník v prírodných vedách je žiaduce, ak je to v súlade s charizmou príslušnej rehole.“ Zdieľať

V čase, keď sa staval súčasný Kostol Panny Márie Snežnej, sa dolu pri jaskynke slúžili sväté omše. Dodnes je tam miesto, kde bol predkoncilový oltár, no je ťažko rozoznateľný, lebo je obostavaný ďakovnými tabuľkami. Keď som sa rozhodol pre rehoľné povolanie, položil som ruku práve na tento oltár, aby som zanechal odtlačok ruky v čerstvo napadanom snehu. Nevedel som vtedy, že je to oltár – a stal som sa kňazom (úsmev).

Život rehoľníka, ktorý sa venuje vede, môže pripomínať stredovekých mníchov z kláštorov, kde sa vtedy rozvíjala veda a vzdelanie. Dnes sú však rehoľníci tak zavalení bežnou pastoráciou, že na to nemajú čas. Vy veľkú časť dňa venujete vedeckej činnosti, ktorá nemá na prvý pohľad nič spoločné s poslaním kňaza.

Ako pre kňaza je pre mňa prvoradou úlohou byť k dispozícii ľuďom. Ale hlboký zmysel vidím aj vo vedeckej práci. Zasvätený život mi do nej dáva nový rozmer. Príliš často sa na to pozeráme tak, že to, čo sa týka cirkvi, sú len duchovné, sakrálne témy. V stredoveku vidíme, že prepojenie medzi náboženstvom a vedou, kultúrou či umením bolo väčšie. V novoveku prišlo so sekularizmom vytesnenie kresťanstva do vymedzeného priestoru. 

Myslím si, že sme pred výzvou hľadať zjednotenie týchto vecí a usilovať sa o novú úroveň univerzalizmu. Dokonca som presvedčený, že pracovať ako rehoľník v prírodných vedách je žiaduce, ak je to v súlade s charizmou príslušnej rehole. Dominikáni majú aj vedeckú tradíciu – sv. Albert Veľký je patrónom prírodovedcov, nie je to nič nové, len dnes sa to javí ako nezvyčajné. Ale ak som to dostal ako prirodzený dar, ktorý Boh nechce potlačiť a vytvára mi preň priestor, je správne, aby som ho rozvíjal. 

Nemal s tým nikto z vašich predstavených problém?

Nie, dávali mi k tomu slobodu.

Koľko je na Slovensku rehoľníkov – aktívnych prírodovedcov?

Asi veľmi málo. Dominikáni sú u nás jedinou rehoľou, ktorá má priame zastúpenie aj na Slovenskej akadémii vied, pracujeme tam dvaja – brat Česlav Šajda je ale filozof. Známy je slovenský jezuita astronóm Pavol Gábor pôsobiaci v zahraničí. V spoločenských vedách je u nás rehoľníkov viac. 

Môže to byť dôsledkom toho, že vo vnímaní ľudí sú dnes veda a náboženstvo vzdialené?

Myslím, že aj samotní rehoľníci si nie sú istí, či sa vedeckej sfére majú venovať aj v zasvätenom živote. Pritom je veľmi dôležité aj aktívnou vedeckou prácou vydávať svedectvo, že s vedou nemá naša viera nijaký problém. 

Ste dominikán, teda člen Rádu kazateľov. Ohlasujete vieru aj medzi kolegami vedcami, ktorí sú neveriaci?

Nerobím to silene a umelo. Niekedy však príde na osobné rozhovory alebo ma niekto z kolegov zavolá, aby som ho šiel zosobášiť či pokrstiť im dieťa a vtedy je na to priestor. Musím však o kolegoch povedať, že asi väčšina z nich sú veriaci a podľa mňa práve preto, že pri výskume rastlín vidia tú rozmanitosť a nádheru, čo ich nabáda k viere v Boha stvoriteľa. Aj tí neveriaci či hľadajúci sú veľmi dobrí ľudia, asi preto, že ich pretvára krása Božieho diela.

Aj pápež František vyzýva veriacich k ochrane stvorenstva a úcte k prírode. Mnohým kresťanom či konzervatívcom sa však environmentálne témy spájajú s ľavicovo-liberálnymi hnutiami. Ako si k tomu majú osvojiť správny prístup?

Rozumiem určitej skepse týchto ľudí. „Zelená agenda“ sa často spája nielen s ochranou prírody, ale aj s niektorými, pre veriacich neprijateľnými liberálnymi postojmi. Povzbudením by však mali byť Sväté Písmo a tradícia cirkvi, v ktorých nachádzame toto „zelené dedičstvo“. A môžeme poukazovať na to, že jeho pôvod nie je v liberálnom, ale práve v kresťansko-konzervatívnom prostredí. 

Františkovu encykliku Laudato Si považujem za kľúčový bod v dejinách cirkvi. Environmentálnu agendu v nej prináša z pohľadu nutnosti chrániť Božie stvorenie. Obmedziť kresťanstvo len na spoločenský život a nevšímať si prírodu je nesprávne a zúžené. Bude asi ešte dlho trvať, kým si to viac uvedomíme. 

Možno je to preto, lebo sa zdá, že sú tu vážnejšie problémy ako ochrana prírody.

Áno, ale musíme si uvedomiť, že zlým prístupom k prírode škodíme aj rodine, spoločnosti a koniec-koncov tým trpí aj naša viera. 

Pred rokom ste prišli na bratislavskú Kalváriu, kde pôsobia dominikáni od roku 1990. Ste rodený Bratislavčan, ako ste toto miesto vnímali v detstve? 

V rámci sobotných prechádzok sme chodili aj do Horského parku a po ceste sme zachytili kostol a Lurdskú jaskynku. Pôsobilo to na mňa veľmi tajomne, spomínam si, že zboku kostola boli dvere, ktoré niekto zapálil, a zostalo to obhorené. Dodnes to možno vidieť. 

Otec nás viedol k záujmu aj o historické pamiatky a zostalo to vo mne. Musím však úprimne priznať, že v tom detskom období som nemal veľký záujem o dejiny, viac som žil prírodnými vedami, na rozdiel od brata, ktorý je historik. Záujem o históriu som získal, až keď som bol v reholi v Košiciach a zaujímalo ma, akí bratia tu žili pred nami a podobne. 

Prečo prišli dominikáni práve na Kalváriu? 

Dominikánska rehoľa na Slovensku, paradoxne, za totality zosilnila, aj čo sa týka počtu. Bolo prirodzené, aby sme boli aj v hlavnom meste, kde sme však nemali svoj konvent, preto sme chceli postaviť nový kláštor, k čomu zatiaľ nedošlo. 

Najprv nám ponúkli Raču, tam bola malá komunita niekoľko mesiacov, a potom prišla ponuka prísť na Kalváriu, lebo františkáni, ktorí tu pôsobili pred obdobím totality, si to z kapacitných dôvodov nemohli dovoliť. Mali veľa kláštorov, ktoré potrebovali vtedy oživiť.

Žijete tu v konvente v rodinnom dome, ktorý je zároveň aj farou. Neplánujete vybudovať nový kláštor na tomto mieste? 

Neviem, či by sme vôbec na to dostali povolenie, navyše, sú tu obmedzené možnosti výstavby. Pôvodne bol plán stavať na Kramároch, ale riešil sa Zvolen a nezvýšili sily na Bratislavu, čo je škoda. Lebo tento dom je ozaj určitý kompromis a pre dominikánsky život nie je ideálny. Vízia väčšieho konventu v Bratislave zostáva zatiaľ nenaplnená.

„Obmedziť kresťanstvo len na spoločenský život a nevšímať si prírodu je nesprávne a zúžené.“ Zdieľať

Na druhej strane, Kalvária je výnimočné miesto, ktoré presahuje hranice farnosti. Lurdská jaskyňa vybudovaná v bývalom kameňolome i neďaleký Kalvársky vrch sú skvosty. 

Inak, na Kalvárii som pôsobil dva roky ako novokňaz. Potom som bol 11 rokov magistrom novicov a keď som sa sem pred rokom vrátil a dozvedel som sa, že sa chystá rekonštrukcia kostola, zahĺbil som sa do archívov a začal som písať knihu o dejinách tohto miesta a kostola. 

Ako sám hovoríte, Kalvária a jej okolie je výnimočné miesto. Neuvažujete, ako ho zatraktívniť, vyťažiť z neho viac pri pastorácii?

Určite áno. V kostole sú nad chórom obrovské priestory, pôvodne asi zamýšľané ako pastoračné miestnosti pre študentov z Horského parku. Tie chceme teraz v rámci rekonštrukcie obnoviť a využiť pre farnosť. Okrem rekonštrukcie interiéru kostola pripravujeme aj projekt revitalizácie jeho okolia.

Najväčšia výzva je ale v tom, aby sme uchovali atmosféru tohto pokojného miesta. Lebo stále tu akoby dýcha pustovnícky duch. V minulosti tu žili totiž pustovníci, starali sa o mariánsku kaplnku aj Kalvársky vrch. 

Objavila sa aj myšlienka, zatiaľ veľmi neformálne, zriadiť tu pustovňu. 

Pustovňu? 

Je to len taký nápad. Malú pustovňu pre niekoho, kto by sa zaviazal, že tu strávi povedzme týždeň v modlitbe za Bratislavu. Priestor pre dnešného laika, ktorý tak veľmi túži po tichu a ústraní. Bola by to akási modlitba nad mestom za mesto. 

Foto – Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo