Pittsburský gréckokatolícky apoštolský exarchát

Pittsburský gréckokatolícky apoštolský exarchát

Prvý exarcha Vasiľ Takáč na pastoračnej návšteve v Minneapolise v štáte Minnesota. Foto: EastSideHunky

Nanešťastie, aj administratíva prvého exarchu Vasiľa Takáča zažila kontroverzie okolo zavádzania celibátu gréckokatolíckych kňazov.

Nakoniec v roku 1924 na početné žiadosti Svätá stolica nečakane povýšila administratívu karpatsko-rusínskych gréckokatolíkov v USA do postavenia exarchátu s biskupom Vasiľom Takáčom (1879 – 1948) ako prvým exarchom.

Prvý exarcha Vasiľ Takáč

Vasiľ Takáč sa narodil v dedinke Vučkovoje v Marmarošskej župe v Rakúsko-Uhorsku. Za kňaza bol vysvätený v Mukačevskej eparchii. Bol špirituálom v Užhorodskom kňazskom seminári, popri tom profesorom náboženstva na formačnej škole pre učiteľov, ďalej členom manželského tribunálu a eparchiálnym konzultorom.

Po vysviacke v Ríme za titulárneho biskupa Zely vladyka Takáč začal 1. septembra 1924 spravovať svoj exarchát v USA. Spočiatku pobýval v New Yorku, ale toto mesto bolo považované za málo vhodné ako sídlo biskupa, pretože jeho karpatsko-rusínska komunita bola veľmi malá. A tak sa vladyka Takáč presťahoval na určité obdobie do Trentonu v štáte New Jersey a potom do priestorov Farnosti svätého Jána v Uniontowne v štáte Pensylvánia, ktorej farár otec Vasiľ Ivančo bol jeho príbuzným.

Ponuka sídla, ktorá sa neodmieta

Niekoľko týždňov po príchode do Uniontownu sa s biskupom Takáčom stretli predstavitelia Farnosti svätého Jána Krstiteľa z Homesteadu/Munhallu v štáte Pensylvánia, ktorý bol hutníckym obvodom na predmestí Pittsburgu. Dostavili sa s písomným návrhom, v ktorom ponúkali pozemok a finančnú výpomoc, ak vladyka prenesie svoju rezidenciu a biskupský stolec do ich farnosti.

Biskup Takáč prijal túto ponuku a určil tamojší farský chrám za katedrálu nového exarchátu. Vo februári 1926 vladyka Takáč začal oficiálne sídliť v Munhalle, v blízkosti svojej novej katedrály. Piateho júla 1926 sa uskutočnila slávnostná posviacka biskupskej rezidencie a kancelárie.   

Organizovanie exarchátu

Biskup Takáč sa ihneď usiloval zavádzať kánonickú disciplínu vo svojom exarcháte. Vymenoval kancelára, ustanovil cirkevný súd a vymenoval eparchiálnych konzultorov, medzi ktorými figuroval aj otec Gabriel Marťak, predošlý apoštolský administrátor.

Následne vladyka Takáč začal vizitácie farností s dvojakým zámerom: stretnúť sa veriacimi a vytvoriť obvody alebo dekanáty pre spravovanie exarchátu. V priebehu piatich mesiacov navštívil 60 farností v rozličných častiach krajiny.

Na základe odporúčaní Rady konzultorov a geografického rozmiestnenia farností biskup Takáč rozdelil exarchát na 13 dekanátov. Súčasne nariadil kléru urobiť sčítanie všetkých farností. Výsledky sčítania ukázali, že Pittsburský gréckokatolícky exarchát mal 288 390 veriacich, ktorí boli zorganizovaní v 155 farnostiach a misijných chrámoch a tie spravovalo 129 kňazov.

Úsilia o náboženskú osvetu

Vladyka Takáč si zároveň uvedomoval dôležitosť katolíckeho vydavateľstva. S veľkorysou finančnou podporou od jedného gréckokatolíckeho bratstva United Societies (Sobranije) nechal vytlačiť a rozdať veľké množstvo náboženského a devocionálneho materiálu.

V roku 1926 apoštolský exarcha založil aj náboženský mesačník s názvom The Queen of Heaven (Nebesnaja Carica). S cieľom šíriť poznanie obradu a ruténskych tradícií medzi stále početnejšími anglicky hovoriacimi čitateľmi vladyka Takáč rozbehol publikovanie mesačníka Chrysostom (1935 – 1938) a týždenníka Eastern Observer (1942 – 1943).

Zakladanie cirkevného školstva

Za exarchu Takáča boli zriadené aj prvé farské školy, ktoré boli zverené na plný úväzok Sestrám svätého Bazila. Absolútne prvú založil v roku 1925 otec Mikuláš Čopej, farár vo Wilkes-Barre v štáte Pensylvánia. V roku 1948 exarchát disponoval 10 farskými školami a 6 centrami pre vyučovanie katechizmu.

Mariánske púte

Aby dal nový impulz duchovnému životu veriacich, vladyka Takáč začal sériu pútí k Božej Matke. S pomocou Sestrier svätého Bazila a zvlášť ich zakladateľky matky Makríny sa prvá púť uskutočnila v roku 1928 pri Sirotinci svätého Mikuláša v Elmhurste v štáte Pensylvánia. V roku 1935 sa výročná púť vykonala pri Monastieri sestier svätého Bazila na Hore svätá Makrína v Uniontowne v štáte Pensylvánia.

Cirkevný rozkol v exarcháte

Nanešťastie, aj administratíva vladyku Takáča zažila kontroverzie. V roku 1929 Svätá stolica zverejnila dekrét s názvom Cum data fuerit, ktorým znovu potvrdila svoje predchádzajúce stanovisko týkajúce sa celibátu gréckokatolíckeho kléru v Amerike.

Biskup Takáč sa postavil proti novému dekrétu a použil všetky dostupné prostriedky, aby presvedčil Svätú stolicu, aby prehodnotila svoj postoj. Keď Svätá stolica odmietla všetky tieto apely, biskup Takáč nástojil na tom, aby bol dekrét o celibáte rešpektovaný v jeho exarcháte.

Niektorí kňazi a laici využili takýto dokument ako alarmujúci výkrik na obranu východných zvykov a začali otvorene bojovať proti tomuto dekrétu a spochybňovať autoritu biskupa vo vedení exarchátu, pričom vladyku Takáča považovali za osobne zodpovedného za zavádzanie celibátu a latinizáciu ich obradovej tradície.

V priebehu zhromaždenia spolku Sojedinenije (Gréckokatolícka únia), ktoré sa konalo v roku 1932 v Detroite, bol vytvorený špeciálny Výbor na obranu východného obradu (všeobecne známy ako KOVO – Komitet Oborony Vostočnaho Obrjada).

Niekoľkí kňazi, ktorí sa vzbúrili, boli vladykom Takáčom v roku 1936 suspendovaní a opustili jurisdikciu biskupa, pričom založili nezávislú administratívu Gréckokatolíckej alebo Karpatsko-rusínskej cirkvi pod vedením ovdoveného kňaza otca Oresta Čornoka. Dvadsiateho tretieho novembra 1937 sa zhromaždili v Pittsburghu a formálne sa dištancovali od biskupa Takáča a vyhlásili nezávislosť od Ríma.

V rovnakom čase zvolili Čornoka za svojho biskupa a požiadali o uznanie pri Konštantínopolskom ekumenickom patriacháte a tým sa pripojili ku gréckemu pravosláviu. Konštantínopolský patriarcha Benjamín I. vysvätil biskupa Čornoka v Istanbule a na základe synodálneho dekrétu (tomos) z 19. septembra 1938 ustanovil podľa kánonického práva Gréckokatolícko-pravoslávnu eparchiu amerických karpatských Rusínov, ktorá je známa aj ako „Johnstown Jurisdiction“.

Do tejto dišputy boli zatiahnuté mnohé farnosti a začali sa mnohé právne spory okolo cirkevných majetkov. V priebehu tohto hnutia proti celibátu a latinizácii (1931 – 1940) vladyka Takáč prejavil veľkú trpezlivosť napriek mnohým hlasom, ktoré hovorili o jeho blízkom odvolaní z úradu, a napriek chorobe, ktorá poznačila jeho posledné roky života.   

Nový exarcha Daniel Ivančo

Keď biskupovi Takáčovi bola diagnostikovaná rakovina v terminálnom štádiu, Svätá stolica dostala žiadosť, aby vymenovala pomocného biskupa. Voľba padla nečakane na otca Daniela Ivanča (1908 – 1972), ktorý sa narodil v dedine Jasiňa (Marmarošská župa, Mukačevská eparchia) a ako dieťa emigroval do Spojených štátov amerických.

Otec Ivančo absolvoval kňazskú formáciu v USA, Ríme a Užhorode. Za kňaza bol ordinovaný v roku 1934. V roku 1946 prijal funkciu koadjútora s nástupníckym právom po biskupovi Takáčovi. Na jeho vysviacke v Pittsburgu sa zúčastnila zosadená cisárovná Rakúska a kráľovná Uhorska Zita z Bourbone-Parmy (1892 – 1989) a ďalší príslušníci cisárskej rodiny.

Nová epocha vo formácii gréckokatolíckych kňazov

Po smrti biskupa Takáča v roku 1948 biskup Ivančo oficiálne prevzal kontrolu nad administratívou exarchátu, ale jeho pôsobenie malo prekvapivo krátke trvanie. Napriek tomu sa mu podarilo urobiť veľa pre formáciu budúcich ruténskych gréckatolíckych kňazov v Spojených štátoch amerických, pretože v roku 1950 založil Seminár svätých Cyrila a Metoda v Pittsburgu.

Predtým kandidáti na kňazstvo študovali v seminároch latinského obradu, napríklad v Seminári sv. Vincenta v Latrobe v štáte Pensylvánia, v Seminári svätej Márie v Baltimore v štáte Maryland či v Seminári svätého Bonaventúru v Oleane v štáte New York. Svoju formáciu si potom kompletizovali dvojročným pobytom v gréckokatolíckych seminároch v Prešove a Užhorode.

Keď to z dôvodu druhej svetovej vojny už nebolo možné, našla sa alternatíva v Seminári svätého Prokopia v Lisle v štáte Illinois, ktorý viedli benediktíni, z ktorých niektorí boli birituálmi. 

Založením Seminára svätých Cyrila a Metoda začali byť kandidáti na kňazstvo formovaní v prostredí vlastných obradových tradícií a svojím vlastným klérom. Z dôvodu výdajov na výstavbu seminára bol odložený projekt výstavby novej katedrály. Seminár oficiálne otvorili 18. októbra 1951.

Gréckokatolícki benediktíni a františkáni

Biskup Ivančo pozval predstaviteľov benediktínov a františkánov, rehoľných rádov latinského obradu, aby založili komunity východného obradu v rámci jeho exarchátu.

V roku 1947 došlo v Sybertsville v štáte Pensylvánia k založeniu františkánskeho konventu byzantského obradu, dnes Holy Dormition.

V roku 1948 bol založený benediktínsky monastier byzantského obradu Most Holy Trinity vo Wilkinsburgu v štáte Pensylvánia, dnes je situovaný v Butleri v štáte Pensylvánia.

V roku 1954 sestry benediktínky z Lisle v štáte Illinois založili monastier východného obradu Queen of Haeven vo Warrene v štáte Ohio.

V decembri 1954 biskup Ivančo nečakane zanechal kňazstvo. Zomrel na Floride v roku 1972.

Publikované s láskavým súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil otec Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo