Obrátenie a pokánie ako zmena paradigmy

Obrátenie a pokánie ako zmena paradigmy

Ilustračné foto: flickr.com (Christian Holmér)

Smieme dúfať, že všetci budú spasení? Pred tridsiatimi rokmi presne takto položil túto otázku istý veľký teológ.

Nepoložil ju spôsobom, ktorý gramatici nazývajú oznamovací – „že všetci sú spasení“ – lebo, ako zdôrazňoval, nehovoril o skutočnosti a náuke. Miesto toho použil podmieňovací spôsob (v gréčtine by to bol optatív, „dúfajúci“ spôsob), lebo hovoril o perspektíve či postoji.

Obráťte teraz túto otázku na seba. Smiete dúfať, že budete spasení? Odpoveď na ňu je ľahká. Všetci odpovieme a mali by sme odpovedať: „samozrejme“, ak sme len nepodľahli ponurému zúfalstvu, ktoré nás uzatvára dokonca aj pred Božím milosrdenstvom a je „neodpustiteľným hriechom“.

Zmeňme ju späť na oznamovací spôsob. Budete spasení? Aj na túto otázku je ľahko odpovedať. Každý rozumný človek povie (a je to aj učenie Cirkvi, KKC 2016): „Neviem.“ Každý z nás potrebuje „milosť vytrvať až do konca“ a mali by sme sa za ňu modliť. Je nebezpečné nazdávať sa, že vieme, že sme spasení. Je to falošná opovážlivosť, ktorá nás vystavuje veľkému nebezpečenstvu zatratenia.

Je nebezpečné nazdávať sa, že vieme, že sme spasení. Je to falošná opovážlivosť, ktorá nás vystavuje veľkému nebezpečenstvu zatratenia. Zdieľať

V podstate sú to ťažké otázky. „Neporovnávajte sa,“ radia veľkí svätci. Tu sú dva fakty.

Po prvé: spomeňte si, ako od vás v detstve otec či matka vyžadovali vysoký štandard správania. Mysleli ste si: „Ale nikto iný to nemusí robiť.“  Nezáležalo však na tom, čo robili všetci ostatní. Vo svojom detskom srdci ste cítili, že stav vašej duše závisí od toho, čo od vás žiadajú vaši rodičia.

Po druhé: Pán prehovára priamo k nám presne tak isto ako kedysi naši rodičia. Tomuto napomínaniu sa u Marka venuje celá kapitola (kap. 13) – bdejte! V tejto súvislosti Pán povedal: „Vchádzajte tesnou bránou, lebo široká brána a priestranná cesta vedie do zatratenia a mnoho je tých, čo cez ňu vchádzajú.“ (Mt 7, 13) Nejasné zostáva už len to, či tí, čo cez túto bránu vchádzajú, nejako uniknú.

Spoliehať sa na abstrakcie je riskantné. Musíme myslieť konkrétne a na svoj vlastný prípad. Vezmime si napríklad otázky: „Smieme dúfať, že všetci golfisti zahrajú par?“ „Smieme dúfať, že všetci klaviristi zvládnu patetickú sonátu?“ Tieto konkrétne otázky sú absurdné. A čo takto: „Smieme dúfať, že sa všetci ľudia stanú pred smrťou kanonizovateľnými svätými?“ „Smieme dúfať, že sa všetci staneme dokonalými?“

Týmto spôsobom kladieme otázku o spáse konkrétne, lebo podmienkou toho, že človek môže stáť v Božej prítomnosti, je dokonalosť.

V tejto chvíli by bolo ľahké obrátiť sa na náuku o očistci. Riskujeme totiž, že vyznieme absurdne, ak dúfame, že každý bude spasený, no nemodlíme sa horlivo za tie mnohé duše, ktoré sú celkom určite v očistci. (Pozrite si homíliu sv. Josemaría Escrivá s názvom: „Aby boli všetci spasení.“)

Mne však ide o všeobecné povolanie k svätosti, ktoré je povolaním k dokonalosti, a že musí byť v protiklade k sebauspokojeniu, ktoré som tu rozoberal, lebo spása si vyžaduje dokonalosť.

Je veľavravné, že úplne prvá homília v Newmanových ôsmich zväzkoch Farských a prostých kázní nesie názov: „Pre budúcu blaženosť je potrebná svätosť.“ Vraví:

Máme sklon klamať sa a považovať nebo za miesto, ako je táto zem. Myslím tým miesto, kde si každý môže vybrať, čo sa mu páči, a užívať si to… Jediný rozdiel, ktorý vidíme medzi týmto a budúcim svetom, je ten, že tu (ako dobre vieme) ľudia nemajú vždy istotu – no predpokladáme, že tam túto istotu vždy budú mať – že získajú to, po čom túžia. Prichádzame tak k záveru, že ak raz niekoho vpustia do neba, nech je to ktokoľvek – akékoľvek sú jeho zvyky, chute či spôsoby života –, bude tam šťastný.

Myslíme si, že sa môžeme zmieriť s Bohom, kedy chceme, akoby sa od ľudí vo všeobecnosti nevyžadovalo nič iné než určitý dočasný a o čosi väčší záujem o náboženské povinnosti než obvykle. Zdieľať

Takto opisuje sebauspokojenie vo viktoriánskom Anglicku, nie nepodobné našim vlastným časom: „Niežeby sme úplne popierali, že na budúci svet je potrebná určitá príprava, no neuvedomujeme si jej skutočný rozsah a význam. Myslíme si, že sa môžeme zmieriť s Bohom, kedy chceme, akoby sa od ľudí vo všeobecnosti nevyžadovalo nič iné než určitý dočasný a o čosi väčší záujem o náboženské povinnosti než obvykle – určitá prísnosť pri cirkevných bohoslužbách počas našej poslednej choroby, ako keď si obchodníci pred cestou dávajú do poriadku korešpondenciu a dokumenty či vyrovnávajú si účty.“

Podľa Newmana stačí na vyvrátenie tohto bežného pohľadu jednoducho to, že sa vloží do slov. Napriek tomu však predkladá argument. Ak chceme nájsť pozemskú analógiu neba, bol by ňou kostol:

Na mieste verejnej bohoslužby nepočuť žiaden jazyk tohto sveta; nepredkladajú sa tam žiadne plány pre veľké ani malé časné ciele; žiadne informácie o tom, ako posilniť naše svetské záujmy, rozšíriť náš vplyv či upevniť si meno... Tu počúvame len a výlučne o Bohu. Chválime ho, klaniame sa mu, spievame mu, ďakujeme mu, vyznávame sa mu, odovzdávame sa mu a prosíme ho o požehnanie. Preto sa kostol podobá na nebo; tam i tam sa nám predkladá jedna jediná najvyššia vec – náboženstvo.

Preto ak netúžime byť v kostole, sotva by sme mali pomýšľať na to, že sme súci pre nebo.

Napokon, je to len analógia. Zásadnú správnosť Newmanovho argumentu však minulý mesiac potvrdila reakcia vážnych ľudí na video o tom, ako pri príležitosti katolíckej mládežníckej konferencie zmenili katedrálu sv. Štefana vo Viedni na tanečný klub.

Prvým zaznamenaným slovom Kristovho verejného účinkovania je: „Kajajte sa“, čiže: „Zmeňte zmýšľanie!” (Mk 1, 15) Žiadal určitú zmenu paradigmy, no žiada ju od nás, nie od Cirkvi.

Michael Pakaluk
Autor je odborník na Aristotela a riadny profesor na Pápežskej akadémii sv. Tomáša Akvinského, je profesorom na Buschovej škole obchodu a ekonomiky na Americkej katolíckej univerzite. Žije v Hyattsville v štáte Maryland so svojou manželkou Catherine, ktorá je tiež profesorkou na Buschovej škole, a s ich ôsmimi deťmi.

Pôvodný text: Conversion as Paradigm Shift.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo