Svet kresťanstva 06. november 2018

Maďarská gréckokatolícka cirkev

Oriente Cattolico
Oriente Cattolico
Ustanovujúcim právnym aktom Maďarskej gréckokatolíckej cirkvi bolo kánonické zriadenie Hajdudorožskej eparchie v roku 1912.
Ustanovujúcim právnym aktom Maďarskej gréckokatolíckej cirkvi bolo kánonické zriadenie Hajdudorožskej eparchie v roku 1912.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Oriente Cattolico

Maďarská gréckokatolícka cirkev
Maďarský gréckokatolícky arcibiskup a metropolita Fülöp Kocsis. Foto: Hungary Today

Bula Christifideles Graeci pápeža Pia X. korunovala úspechom desaťročia trvajúci zápas gréckokatolíkov maďarskej identity a jazyka, ktorí žili vo farnostiach ruténskych a rumunských eparchií Uhorského kráľovstva.

Otázka počiatkov 

Pôvod maďarských gréckokatolíckych komunít je predmetom vášnivých diskusií. V 19. storočí, keď sa začalo hnutie za maďarskú eparchiu a za používanie maďarského jazyka v liturgii, prevládlo medzi Maďarmi pevné presvedčenie, že ich komunity siahajú k Maďarom 9. a 10. storočia, ktorí prijali východné kresťanstvo. Niektorí sa však domnievali, že predkami maďarských gréckokatolíkov boli Maďari latinského obradu severovýchodného Uhorska, ktorí sa počas reformácie, pretože zostali bez katolíckych kňazov, pripojili k pravoslávnym komunitám a po cirkevných úniách 17. storočia sa stali gréckokatolíkmi.

Proti týmto hypotézam sa stavia tvrdenie, veľmi rozšírené a prijímané slovanskými a rumunskými gréckokatolíkmi, že katolíckymi Maďarmi byzantského obradu sú jednoducho Rumuni, Rusíni, Slováci a Srbi, ktorí sa stali Maďarmi v dlhom a komplikovanom procese kultúrnej a jazykovej asimilácie.

Historický výskum, ktorý je povolaný rozhodnúť medzi rozličnými teóriami, naráža na problém nedostatku prameňov, ktoré by mohli poskytnúť presné informácie o etnickej príslušnosti sporných komunít. V stredoveku, ale aj v 16. a 17. storočí, bola dôležitá obvykle konfesionálna, a nie etnická príslušnosť.

Výrečným príkladom je prax uhorských pavlínskych misionárov, ktorí boli aktívni medzi východnými kresťanmi severovýchodného Uhorska v druhej polovici 17. storočia: vo svojich správach o konvertitoch na katolícku vieru, ktoré boli zaslané Kongregácii de Propaganda Fide, nemali problém doplniť adjektívum „ruthenus“ aj pri typicky maďarských menách.

Dôležitým údajom, ktorý treba zaregistrovať, bola pre nich konfesionálna príslušnosť (v tomto prípade: ruthenus). Prítomnosť východného kresťanstva v stredovekom Uhorsku je dôležitým faktorom v procese formácie maďarskej gréckokatolíckej identity. Z tohto dôvodu sa javí potrebné spomenúť súhrnne výsledky historického výskumu, no nezabúdajúc, že Uhorské kráľovstvo bolo vždy multietnické, kde natio bola politickým, a nie etnickým konceptom. 

Stredovek

Maďari sa usadili v dnešnej vlasti na konci 9. storočia. Tu našli kresťanské komunity byzantského obradu a dokonca monastiere byzantského obradu, ktorých mnísi ich začali obracať na kresťanstvo. Máme správu o konkrétnych vzťahoch s Konštantínopolom od polovice 10. storočia, keď traja maďarskí velitelia Bulcsú, Gyula a Termacsu boli pokrstení v Konštantínopole. Ich krstným otcom bol cisár Konštantín VII. Porfyrogenet.

Počas pobytu Gyulu v Konštantínopole patriarcha Teofilakt (956) vysvätil prvého uhorského biskupa Hierotea, ktorý vycestoval s Gyulom a začal misionársku činnosť na územiach tohto kniežaťa. Z prameňov sú známe mená jeho dvoch nástupcov: Anton a Teofilakt. Napriek tomu konverziu Maďarov nedokončili Gréci, ale kňazi západnej Cirkvi, ktorých pozval panovník Gejza, otec prvého maďarského kráľa Štefana.

Štefan (cca. 972, 1001 – 1038) mal z politických dôvodov kontakty so Západom, pričom sa oženil s bavorskou princeznou Gizelou. Keď zriaďoval uhorskú cirkev, zakladal výlučne latinské diecézy. A tak veriaci byzantského obradu, ktorí žili v tomto kráľovstve, boli podriadení jurisdikcii latinských biskupov.

Počas 11. storočia prekvitala sieť gréckych monastierov v celom kráľovstve (Maros, Veszprém, Visegràd, Tihany, Pàsztó, Pentele). Na konci 12. storočia, v období kráľa Imricha (1196 – 1204), bola pretriasaná myšlienka zjednotiť všetky tieto grécke monastiere pod jurisdikciou východného biskupa, ktorý by bol v bezprostrednej jurisdikcii Apoštolského stolca. Pápež Inocent III. bol ochotný vypočuť túto žiadosť. Z neznámych dôvodov však nedošlo k zriadeniu eparchie. V prvej polovici 13. storočia pravoslávne národnosti (Rumuni, Rusíni a Srbi) začali prúdiť na územia svätoštefanskej koruny, pričom sa pridali ku skupinám, hlavne slovanským, ktoré sa už usadili v Panónii.  

Medzitým s vpádmi Tatárov (13. storočie) monastiere byzantského obradu v Uhorsku vymizli. Uvedené údaje ilustrujú prítomnosť východného kresťanstva v stredovekom Uhorskom kráľovstve s odkazom na Maďarov nielen v zmysle natio, ale aj v zmysle etnika. Tieto údaje sa zdajú postačovať na vyvrátenie tézy (veľmi rozšírenej medzi latinskými katolíckymi a protestantskými Maďarmi, ako aj medzi slovanskými a rumunskými pravoslávnymi), že byť Maďarom (v etnickom zmysle) a byť východným kresťanom je nezlučiteľné. Vzhľadom na to sa už nejaví primárne dôležitou otázka kontinuity medzi maďarskými východnými kresťanmi 10. až 13. storočia a maďarskými východnými kresťanmi modernej epochy, čo tvrdia mnohí včerajší i dnešní maďarskí gréckokatolíci. 

Novovek

Súčasne s postupom Turkov na Balkáne a po katastrofickej bitke pri Moháči (1526), ktorá mala za následok tureckú okupáciu centrálnych regiónov Uhorska, migrovali silné skupiny Srbov zo svojej vlasti do Uhorska. Veľká časť z nich sa usadila v Bačke a Banáte. Ďalší Srbi a Gréci sa však vydali pozdĺž riek Dunaj a Tisza smerom na sever, hlavne do Sabolčskej župy. Tu ich dosiahla imigrácia zo severu, z Karpát. Po vyhnaní Turkov po oslobodení Viedne v roku 1683 a Budapešti v roku 1686 sa Rusíni a Slováci usadili na opustených uhorských územiach.

Medzitým v období reformácie mnohí chudobní Maďari konvertovali na protestantizmus, hlavne na kalvinizmus, ktorý bol považovaný za „maďarské náboženstvo“. Počas katolíckej obnovy a protireformácie jezuiti pracovali na únii pravoslávnych s Apoštolskou stolicou. Séria únií – Križevci v roku 1611, Užhorod v roku 1646, Alba Júlia v roku 1698 – viedla k vytvoreniu príslušných gréckokatolíckych cirkví, ktoré začali prekvitať za dynastie Habsburgovcov.

Čoskoro sa ukázal problém liturgického jazyka, pretože slovanskému jazyku maďarskí veriaci už nerozumeli. Až do vytvorenia Hajdudorožskej eparchie (1912) maďarskí gréckokatolícki veriaci žili vo farnostiach, v ktorých bola liturgia slávená v cirkevnoslovanskom alebo rumunskom jazyku. Na bohoslužbách sa však začal používať aj maďarský jazyk popri oficiálnych jazykoch. Z dôvodu nútenej „maďarizácie“, hlavne v druhej polovici 19. storočia, bol zaznamenaný impozantný nárast maďarských gréckokatolíkov. Zatiaľ čo v posledných desaťročiach 19. storočia obyvateľstvo Uhorska narástlo o 32,8 %, počet maďarských gréckokatolíkov stúpol o 117,6 %. 

Uhorská politicko-kultúrna klíma druhej polovice 19. storočia, ktorá reagovala na požiadavky kultúrnej a územnej autonómie menšín, podporovala proces asimilácie, ktorému boli najviac vystavené menšiny bez silného národného povedomia. Toto bol prípad Rusínov, medzi ktorými mal v druhej polovici storočia veľký vplyv filouhorský prúd. Medzi rokmi 1880 a 1890 populácia maďarských gréckokatolíkov narástla o 49,6 %, zatiaľ čo populácia Rusínov stúpla len o 10 %. Proces asimilácie bol oveľa pomalší v prípade Rumunov, pretože rumunský ľud, a hlavne gréckokatolícky klérus, už mal v tom období silné národné povedomie.

Keďže mali solídnu cirkevnú štruktúru, Rumuni boli schopní nielen vo väčšej miere odporovať asimilácii, ale aj integrovať maďarské gréckokatolícke komunity. Netreba ďalej zabúdať na administratívne rozhodnutia vlády, hlavne v školskej oblasti, ktoré sa usilovali podporovať asimiláciu, no obvykle zapríčinili posilnenie národného cítenia menšín.

Viac než násilná asimilácia zavážili ďalšie faktory, ktoré sú spoločné všetkým procesom integrácie, napríklad prítomnosť spoločnej náboženskej kultúry, príťažlivosť „vyššej kultúry“, ktorá garantuje jednotlivcovi možnosť sociálneho vzostupu a je spojená s racionálnymi životnými voľbami (migrácia do industriálnych miest), a numerická väčšina prevládajúceho etnika. 

V prípade maďarských gréckokatolíkov bol katolicizmus spoločnou náboženskou kultúrou s maďarskou väčšinou. Náboženská prax latinských katolíkov mala veľký vplyv na gréckokatolíkov a tiež podporovala proces asimilácie, v ktorej mala základnú rolu prestíž dobovej maďarskej kultúry. Hoci stupeň urbanizácie gréckokatolíckeho obyvateľstva bol nižší než štátny priemer (6,2 % oproti 20,4 %), štatistiky ukazujú rýchlu asimiláciu gréckokatolíckych komunít vo veľkých mestách.

Vychádza s láskavým súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0