Ekumenický patriarcha v područí sultána

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Ekumenický patriarcha v područí sultána

Mučenícka smrť ekumenického patriarchu Gregora V. na bráne Katedrály sv. Juraja vo Fanare.

Na začiatku 19. storočia sa Gregorios V. Angelopoulos zasadzoval za nezávislosť Grécka. Svoje nasadenie zaplatil životom.

Až do dobytia Konštantínopolu v roku 1453 ekumenický patriarcha sídlil pri Katedrále Božej Múdrosti Hagia Sofia. Najväčší vtedajší kresťanský chrám bol po dobytí mesta Osmanmi obratom premenený na mešitu. V nasledujúcich storočiach sa sídlo patriarchu presúvalo v rámci mesta.

Bližšie informácie zhrnul Hacik Rafi Gazer, arménsko-nemecký teológ, ktorý je profesorom „Dejín a teológie kresťanského Východu“ na Erlangensko-norimberskej univerzite.

V rokoch 1453 až 1456 arcibiskup zaniknutého cisárskeho mesta sídlil v Chráme dvanástich apoštolov. Po premenení tohto chrámu na Fatihovu mešitu (mešita dobyvateľa) patriarchát v rokoch 1456 až 1586 sídlil pri Chráme Božej Matky v Monastieri Pammakaristos. Avšak aj tento chrám bol v roku 1593 premenený na mešitu Fethiye. V rokoch 1586 až 1597 ekumenický patriarcha našiel prechodný domov v chráme Blachernského paláca, odkiaľ sa v roku 1597 presťahoval do Monastiera svätého Demetera. Napokon bolo sídlo Ekumenického patriarchátu po rokoch putovania v roku 1602 preložené do mestskej štvrte Fanar k Chrámu svätého Juraja, kde sa nachádza dodnes. 

Ekumenický patriarcha v područí sultána

Tieto väčšinou nedobrovoľné sťahovania jasne ukazujú nestabilitu, ktorá vládla po zániku (Východo-)Rímskej ríše. Rovnaká diskontinuita sa dá pozorovať aj v súvislosti s patriarchami. V rokoch 1454 až 1901 úradovalo 116 ekumenických patriarchov v Osmanskej ríši. Len v rokoch 1595 až 1695 bolo 31 patriarchov. Ekumenický patriarcha musel byť dôveryhodný pre štátne autority a verný štátu. Cudzincovi nebolo dovolené stať sa patriarchom. Nielen budúci patriarcha sa musel narodiť v Osmanskej ríši, ale aj jeho otec musel byť príslušníkom Osmanského štátu. Pokiaľ sa patriarcha nedostával do konfliktu so štátom a nepreviňoval sa proti cirkevnému poriadku a cirkevným obradom, mohol zostať v úrade doživotne. Patriarcha bol po zvolení synodou potvrdzovaný vo svojom úrade sultánom po zaplatení špeciálneho poplatku (beratpihkes).

Pri nástupe do úradu sa stali splatnými aj ďalšie dane. Ekumenický patriarcha mohol byť prepustený sultánom na základe sťažnosti cirkevných obcí. Dôvodom mohlo byť, že patriarcha samostatne bez synody učinil nejaké rozhodnutie. No patriarchovia odstupovali aj sami z dôvodu veku alebo choroby. Ďalším dôvodom na prepustenie z úradu bola úplatnosť pri ustanovovaní metropolitov alebo omeškania pri finančných povinnostiach. Dôvodom na prepustenie bolo aj obvinenie, že patriarcha organizuje alebo podnecuje povstanie proti Osmanskej ríši. Osmanský štát si vyhradil právo ustanovovať a zosadzovať patriarchov a následne ich odsúvať na Horu Athos. Štát tým mal ďalekosiahlu možnosť ovplyvňovať dianie v patriarcháte.

Osmanský štát dal ekumenickému patriarchovi k dispozícii sprievodcu (yeniceri). Ďalšie osoby (yasakci/hizmetci) sprevádzali metropolitov, ktorí prichádzali z provincií do Istanbulu kvôli odpočtu daní. V sídle patriarchátu mali vlastnú izbu. Tieto štátom menované osoby sa zúčastňovali aj na vydávaní duchovných, proti ktorým prebiehalo disciplinárne konanie. Skrze spomenutých štátnych zamestnancov mal osmanský štát stálych dozorcov nad ekumenickým patriarchom a jemu podliehajúcimi metropolitami. Takto mohol osmanský štát zasahovať do vnútorných záležitostí Ekumenického patriarchátu i metropolitov.   

Metropoliti takisto podliehali finančnej povinnosti voči štátu. Pred nástupom do úradu museli zaplatiť pihke. V jurisdikcii Ekumenického patriarchátu bolo 88 až 117 metropolitov. Pri vizitáciách svojich cirkevných obcí ich sprevádzali yasakci. Štát skrze svojich zamestnancov kontroloval prácu metropolitov v cirkevných obciach. Len patriarchovi v Istanbule bolo principiálne dovolené vyberať metropolitov, aby pomáhali patriarchovi. Niektoré úradné záležitosti mohli byť vybavované len v súčinnosti patriarchu s metropolitom. No štát nie vždy povolil zamýšľané vymenovanie. 

Postavenie kresťanov

Až do prvej polovice 19. storočia bola zmena náboženstva v Osmanskej ríši možná len v jednom smere. Pravoslávni kresťania smeli konvertovať na islam, ale nie opačne. Až reformy tanzimatu umožnili zmenu náboženstva z islamu na kresťanstvo, ale aj zmenu konfesie v rámci toho istého náboženstva. Cirkvi nemali kompetenciu pre prípad zmeny konfesie nejakého kresťana. Pravoslávni kňazi museli vybavovať túto záležitosť pred moslimským sudcom (kádí), a nie na patriarchálnom alebo metropolitnom úrade. Sobáš pravoslávnych žien s moslimskými mužmi bol povolený. Deti z tohto manželstva sa automaticky stávali moslimami. Pravoslávny muž si nesmel vziať za manželku moslimskú ženu.

Úradné oznámenia pravoslávnym kresťanom sa realizovali cez patriarchu, ktorý mal konať ako prostredník a bol príslušný pre presadzovanie štátnych nariadení. Patriarchovia boli úradníkmi osmanského štátu. V rokoch 1741 až 1860 musel byť výber kandidátov na patriarchu odobrený staršími piatich diecéz: Herakleia, Kyzikos, Nikomedeia, Nikaja a Chalkedon. Až potom mohla voliť synoda. Neskôr na tomto pravidle participovali aj diecézy Derkos, Kaisareia a Antiocheia.

Vzťahy s cirkvami mimo ríše

Vzťahy s pravoslávnymi cirkvami, ktoré ležali mimo Osmanskej ríše, sa udržiavali veľmi ťažko. Počiatočná benevolencia osmanského štátu sa postupne menila na podozrievanie. Počas svojej cesty za almužnami do Moskvy v roku 1589 patriarcha Jeremiáš II. udelil ruskej cirkvi status patriarchálnej cirkvi. Kresťanský pravoslávny štát na severe tak dostal vlastného patriarchu. Patriarcha Jeremiáš II. sa vrátil do Konštantínopolu/Istanbulu bohato obdarovaný, no súčasne si zapríčnil podozrievanie zo strany osmanského štátu.

Vzťahy s byzantskými pravoslávnymi duchovnými mimo osmanského teritória sa ekumenickému patriarchovi stali občas osudné. Na začiatku 19. storočia sa Gregorios V. Angelopoulos zasadzoval za nezávislosť Grécka. Svoje nasadenie zaplatil životom. Na príkaz osmanského cisára ho obesili v biskupskom rúchu v Istanbule na veľkonočnú nedeľu 10. apríla 1821. Jeho mŕtve telo hodili do mora. Pochovali ho najskôr v Odese. Od roku 1871 sú jeho pozostatky uchovávané v aténskej katedrále.

V súvislosti s týmito udalosťami pri sultánovi v Konštantínopole/Istanbule intervenovalo Rusko. Zvlášť sa zasadzovalo za povolenie opraviť poškodené chrámy a kláštory. V dôsledku gréckeho povstania boli spálené alebo zničené mnohé grécke pravoslávne chrámy a monastiere a mnohých duchovných zavraždili. Sultán Mahmut II. (1808 – 1839) najskôr plánoval zavraždiť všetkých gréckych poddaných, no potom predsa len povolil návrat utečených poddaných. Bolo potrebné obnoviť pastoračnú starostlivosť. Osamostatnenie Grécka prinieslo Ekumenickému patriarchátu obrovský úbytok veriacich. Lebo po politickej nezávislosti Grécka nasledovalo v roku 1833 vyhlásenie autokefálie. Grécku pravoslávnu cirkev na čele s aténskym metropolitom uznal Ekumenický patriarchát až v roku 1850.  

Jurisdikcia Ekumenického patriarchátu dnes

Najvýznamnejšie diecézy, ktoré patria k Ekumenickému patriarchátu, sa dnes nachádzajú v Grécku, totiž na Kréte a na skupine ostrovov Dodekanes. Ekumenickému patriarchátu podlieha aj polostrov Athos. Osobitné postavenie majú takzvané nové krajiny, teda oblasti na severe Grécka a vo Východnom Egeji, ktoré po balkánskych vojnách (1912 – 1913) pripadli Grécku. Nominálne síce patria k ekumenickému patriarchátu, no od roku 1928 ich spravuje Grécka pravoslávna cirkev. Ostatné diecézy v Grécku patria bezprostredne pod Grécku pravoslávnu cirkev. Grécki pravoslávni veriaci v diaspóre sú súčasťou Ekumenického patriarchátu. K patriarchátu však patria mnohé komunity rôzneho etnického pôvodu. Podľa odhadov Konštantínopolský ekumenický patriarchát má dnes okolo 3,5 milióna veriacich.

Vzťahy s Katolíckou cirkvou

Voči Katolíckej cirkvi vládla opatrnosť zo strany Konštantínopolského ekumenického patriarchátu. Kontakty s Apoštolskou stolicou neboli považované bezpodmienečne za posilňovanie postavenia pravoslávnej strany. Každý pokus o zblíženie mohol byť osmanskými autoritami považovaný za zradu alebo porušenie lojality. Navyše každé zblíženie si mohlo aj z cirkevného hľadiska vyžiadať svoju cenu, pretože Katolícka cirkev mala záujem o vznik nových únií pravoslávnych kresťanov s Apoštolským stolcom, spomeňme len Brestskú úniu z roku 1595/1596. Zvlášť atraktívnym sa latinský Západ stal v roku 1577, keď bolo v Ríme založené pre gréckych učencov Kolégium svätého Atanáza.

Vzťahy s protestantmi

Od nástupcu reformácie v 16. storočí existovali aj kontakty medzi pravoslávnymi patriarchami a reformovaným teológmi, napr. na univerzitách vo Wittenbergu a Tübingene. No listový styk z rokov 1573 až 1578 medzi teológmi Evanjelickej fakulty Tübingenskej univerzity a Konštantínopolským ekumenickým patriarchátom zostal bez nejakých pozoruhodných výsledkov. Ani úsilia teológa a patriarchu Cyrila Lukarisa na začiatku 17. storočia o kontakt s kalvínskou vetvou reformácie neboli nejako zvlášť plodné.  

 

Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.
Čítať neskôr
Pre uloženie článku sa prihláste alebo sa ZDARMA registrujte.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo