Križevacká eparchia v Chorvátsku

Križevacká eparchia v Chorvátsku

Súčasný križevacký eparcha pri slávení božskej liturgie. Foto: wikimedia

Križevci je chorvátske mestečko situované 60 kilometrov severovýchodne od Záhrebu.

Počiatky

Križevacká gréckokatolícka eparchia podstúpila veľký počet územných zmien od svojho založenia v roku 1611 pri monastieri Marča, a to následkom neustáleho menenia sa politických aliancií a hraníc medzi oblastnými mocnosťami. Chorvátske územie bolo v minulosti rozdelené na tri ríše, ktoré boli spojené pod názvom Kráľovstvo Chorvátska, Dalmácie a Slavónie. Dalmátske kráľovstvo bolo v 17. storočí ovládané Benátskou republikou. Veľká časť Chorvátskeho kráľovstva a západná časť Slavónska boli súčasťou habsburského Rakúsko-Uhorska. Východná časť Slavónskeho kráľovstva a východná časť Chorvátska boli okupované Osmanskou ríšou. Len Dubrovnícka republika (Ragusa) požívala nezávislosť. Územie Bosny a Hercegoviny úplne podliehalo Osmanskej ríši. Táto široká prihraničná oblasť bola tiež miestom, kde prichádzali do kontaktu latinskí katolícki a slovanskí pravoslávni kresťania. Väčšina kresťanov, ktorí žili v osmanských dŕžavách, bola pravoslávna, no existovala tam aj nepočetná menšina latinských katolíkov, najmä v Bosne a Hercegovine. V regiónoch, ktoré sa nachádzali v Habsburskej ríši, boli kresťania väčšinou katolíkmi latinského obradu. Populácia benátskej Dalmácie, Dubrovníka (Ragusa) a prímorskej zóny Čiernej Hory bola katolícka latinského obradu.

Osmanská okupácia južného Balkánu a konflikty medzi Osmanskou a Habsburskou ríšou vyvolali veľký počet presunov obyvateľstva. V dôsledku zmien hraníc sa miestna populácia nachádzala z času na čas v odlišných štátoch. Kresťania zvyčajne uprednostňovali život v kresťanskom štáte – konkrétne na územiach kontrolovaných Habsburgovcami – a teda neváhali sťahovať sa na tieto územia, a to aj preto, lebo podporovali Rakúšanov vo vojne proti Osmanom a obávali sa osmanskej pomsty. Takto sa vysvetľujú rozličné migrácie pravoslávnych kresťanov na územia kontrolované Habsburgovcami, kde títo kresťania boli definovaní ako „Uskukovia“, čo znamená „utekajúci alebo utečenci“, a s etnickým pomenovaním Valasi. Habsburská ríša musela čeliť potrebe asimilovať toto prisťahované obyvateľstvo, pričom musela brať do úvahy aj skutočnosť, že podliehalo jurisdikcii cirkvi odlišného obradu a tradície. Na počiatku boli pokusy priviesť ich ku konverzii do Katolíckej cirkvi a na latinský obrad. Následne bolo vyvíjané úsilie o úniu medzi týmito pravoslávnymi a Rímom. A nakoniec im bolo povolené zostať pravoslávnymi a usadiť sa na habsburských územiach, kde boli využívaní ako pohraniční vojaci. Na základe Statuta Valachorum rakúskeho cisára Ferdinanda II. (1630) im bola pridelená pôda a požívali osobitné práva a privilégiá. Na oplátku za to museli žiť v prihraničných oblastiach a boli povinní brániť Habsburskú ríšu proti útokom Osmanov, ľudovo nazývaných moslimskí Turci. Fakticky boli „pohraničnými vojakmi“ tak v Osmanskej, ako aj v Habsburskej ríši.

Pravoslávni Valasi a Srbská pravoslávna cirkev

„Uskokovia“ alebo Valasi ako pravoslávni veriaci patrili k Srbskej patriarchálnej cirkvi so sídlom v monastieri Peć. Rozličné srbské kmene a rozličné skupiny Valachov boli pokresťančované z Konštantínopolu alebo z Ochridu na konci 9. storočia. Územie ovládané rozličnými srbskými dynastiami bolo rozdelené medzi gréckym a bulharským pravoslávnym vplyvom z jednej strany a chorvátskym, maďarským, nemeckým a benátskym katolíckym vplyvom z druhej strany. Najdôležitejšou srbskou dynastiou bola dynastia Nemanjičovcov, ktorá sa volala podľa ich otca a hlavy Štefana Nemanju, ktorý bol pokrstený v Katolíckej cirkvi v latinskom obrade, ale potom bol znovu pokrstený v gréckom obrade rašským biskupom. Jeho syn Štefan II. Prvovenčani (Prvokorunovaný) dostal v roku 1217 od pápeža Honória III. kráľovský titul a korunu, no o dva roky neskôr, v roku 1219, sa obrátil na Niceu, teda na cisára Teodora I. Laskarisa a patriarchu Emanuela I. Charitopoulosa a od nich dosiahol autokefáliu pre Srbskú cirkev s arcbiskupským stolcom v monastieri Žiča, ktorý bol následne prenesený do monastiera Peć v Kosove. Prvým arcibiskupom sa stal Štefanov brat mních Sáva (svetským menom Rastko Nemanjić), ktorý zorganizoval Srbskú pravoslávnu cirkev a založil desať eparchií, okrem toho znovu založil Hilandarský monastier na Hore Athos. Dynastia Nemanjičovcov viedla Srbsko od 12. do 14. storočia, približne až do obdobia osmanskej okupácie. Latinská katolícka cirkev v Srbsku bola prítomná v Kosove a v časti Duklja (Dioclea) alebo Zeta, dnes Čierna Hora. Latinský katolícky arcibiskup mesta Bar (Antivari) dodnes nosí titul srbského prímasa. V stredovekej Srbskej ríši predstavoval monastier Peć v Kosove duchovné srdce cirkvi a bol sídlom cirkevného vedenia.

V roku 1346, keď Srbské kráľovstvo dosiahlo vrchol svojej moci a vplyvu v regióne, bola Srbská cirkev vyhlásená za patriarchát. Po bitke na Kosovom poli v Kosovskej provincii (1389) osmanskí Turci nadobúdali stále viac moc nad Srbskom, pričom v roku 1458 už kontrolovali celé jeho územie. Patriarchát bol zrušený o rok neskôr a celá Srbská cirkev sa vrátila do jurisdikcie ochridského arcibiskupa, grécko-slovanskej autokefálie. Srbský patriarchát bol obnovený v roku 1557 patriarchom Makarijom Sokolovičom, vďaka jeho bratovi veľkovezírovi Mehmedovi pašovi Sokolovičovi, no v rozpore s kánonickým právom, a potom bol znovu zrušený v roku 1777. Podľa osmanského systému „millétov“ bol konštantínopolský patriarcha duchovným a aj administratívnym vodcom všetkých pravoslávnych kresťanov v Osmanskej ríši, nezávisle od ich etnickej príslušnosti.  

K najväčšej migrácii pravoslávnych Srbov do Habsburskej ríše došlo v roku 1690, kde niekoľko desiatok tisíc Srbov nasledujúc svojho patriarchu Arsenija III. Čarnojeviča prišlo na juh Uhorska a do Vojvodiny (historických provincií Srijem (Sirmium), Bačka a Banát), ktorá v tej dobe patrila pod Uhorsko, zatiaľ čo dnes je jedným zo severných regiónov Srbska. Rakúsky cisár Leopold I. im zaručil špeciálne privilégiá a dovolil im vytvoriť si vlastnú pravoslávnu cirkevnú štruktúru. Centrum Srbskej pravoslávnej metropólie bolo v meste Sremski Karlovci. Aj keď sa táto cirkev nikdy nestala patriarchátom, nástupcovia Arsenija III. od roku 1848 požívali titul patriarcha „ad personam“. Vzťahy medzi novou srbskou jurisdikciou Sremski Karlovci a jurisdikciou Peć sa prerušili v roku 1739 ďalšou srbskou migráciou smerom do „nových zemí“ s patriarchom Arsenijem IV. Jovanovičom-Šakabentom.

Cirkev s centrom v meste Sremski Karlovci prežila v prostredí Habsburskej ríše až do roku 1918, keď sa zrodil Juhoslovanský štát a spojili ju s ďalšími srbskými cirkevnými jurisdikciami do jedinej Srbskej pravoslávnej cirkvi. Išlo o tú časť srbského pravoslávia, ktorá sa mohla vyvíjať v značne lepších podmienkach oproti tým, v ktorých boli nútení žiť pravoslávni v Osmanskej ríši. Dnes hlava Srbskej pravoslávnej cirkvi, aktuálne Jeho Svätosť Irinej, zjednocuje tituly metropolita Belehradu-Karlovci, arcibiskup Peču a srbský patriarcha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo