Historická cesta ku gréckokatolíckej eparchii Križevci

Historická cesta ku gréckokatolíckej eparchii Križevci

Terajší križevacký eparchia Nikola Kekić

V roku 1611 sa v Marči konalo zhromaždenie pravoslávnych mníchov a hláv pravoslávnych rodín a rozhodlo sa o cirkevnej únii Valachov s rímskym Apoštolským stolcom.

Na začiatku 16. storočia sa skupina pravoslávnych valašských „Uskokov“ presťahovala na územia okolo Záhrebu, zvlášť do hornatej provincie Žumberak juhozápadne od Záhrebu na hranici medzi Chorvátskom a Slovinskom (Carniola), boli sprevádzaní svojimi kňazmi. Prvá skupina prišla v rokoch 1530-1531 zo Západnej Bosny (Glamoč) a z tureckého Chorvátska (Srb) a druhá skupina v rokoch 1537-1538 z Dalmácie. Ďalšia skupina valašských „Uskokov“, ktorí pochádzali zo Západnej Bosny (monastier Rmanj v blízkosti Bihača), sa presťahovala medzi rokmi 1578 a 1588 do zóny Ivanić a Čazma severovýchodne od Záhrebu na územie záhrebského latinského biskupa. Táto skupina bola vedená pravoslávnymi mníchmi, ktorí sa usadili v opustenom latinskom katolíckom kláštore Všetkých svätých v Marči, v blízkosti Ivaniča, pričom ho zrekonštruovali a zasvätili archanjelovi Michalovi.

Igumen Simeon Vratanja

Medzi pravoslávnymi mníchmi, ktorí sa usadili v Marčanskom monastieri, bol igumen Simeon (nazývaný Vratanja, Vretania, t.j. zo západných krajov). V roku 1607 bol igumen Simeon vysvätený za biskupa pre túto komunitu veriacich. Jeho biskupská vysviacka sa uskutočnila v Györi v Uhorsku a v roku 1609 bola potvrdená patriarchom Peču. Ako marčanský biskup bol Simeon zodpovedný za pravoslávne obyvateľstvo valašských „Uskokov“, a to „Uhorska, Slavónie a Chorvátska“, teda všetkých geografických zón pod nadvládou Habsburgovcov. Záhrebský latinský biskup Petar Domitrović mu daroval svoje marčanské územie a vymenoval ho za archimandritu.

Biskup Simeon mal veľmi intenzívne kontakty s miestnym latinským katolíckym farárom v Ivaniči Martinom Dubravičom, ktorý bol synom uskockých pravoslávnych rodičov. S ním usporiadal 26. marca 1611 v Marči zhromaždenie pravoslávnych mníchov a hláv valašských pravoslávnych rodín a rozhodlo sa o cirkevnej únii pravoslávnych Valachov s rímskym Apoštolským stolcom.   

Potvrdenie cirkevnej únie v Ríme

Simeon sa následne vydal do Ríma, kde potvrdil úniu s Katolíckou cirkvou. Devätnásteho novembra 1611 zložil vyznanie katolíckej viery pred kardinálom Róbertom Bellarmínom, ktorý ho nanovo vysvätil za biskupa „sub conditione“. Pápež Pavol V. s breve Divinae Maiestatis Arbitrio z 21. novembra 1611 vymenoval Simeona za „pravého biskupa katolíckych Rašanov gréckeho obradu v Uhorsku, Slavónii, Chorvátsku a na krajných územiach Carnioly“.

V provincii Žumberak úniu podporoval ľubľanský latinský biskup Tomaž Hren. V liste z roku 1626 záhrebský latinský biskup Petar Domitrović dosvedčuje vernosť gréckokatolíckeho biskupa Simeona (Vratanju) viere Katolíckej cirkvi a hovorí, že sa stará o „všetkých Valachov“ jeho diecézy vrátane provincie Žumberak.

Stolec gréckokatolíckeho biskupa bol stanovený v Marčanskom monastieri – archimadrii a prinajmenšom na počiatku boli gréckokatolícki biskupi jurisdikčne nezávislí od miestneho záhrebského latinského biskupa. Avšak záhrebským biskupom sa nepáčilo toto riešenie aj kvôli diskusiám o cirkevných majetkoch, ktoré z neho vyplývali. Práve následkom tejto nespokojnosti bol gréckokatolícky biskup Gabriel Mijakić (1662-1670) ponížený do stavu obradového vikára latinského biskupa s jurisdikciou ohraničenou len na územie latinskej diecézy Záhreb. Preto niekoľkí nasledujúci biskupi boli menovaní len pre gréckokatolíkov diecézy Záhreb.

Celkový počet gréckokatolíkov v čase cirkevnej únie bol približne 60 000. Gréckokatolíci v Slavónii boli v pastoračnej starostlivosti miestnych latinských biskupov alebo obradových vikárov, ktorí im boli podriadení. V priebehu rokov sa pohli dopredu rozličné snahy vytvoriť aj pre nich osobitné eparchie. V roku 1688 bol zriadený Apoštolský vikariát pre Slavóniu a Srijem (Sirmium), ktorý zničili pravoslávni Srbi v roku 1706. Sídlo gréckatolíckeho biskupa bolo stanovené v monastieri Hopovo vo Fruška Gora (Srijem; ide o územie, ktoré je dnes rozdelené medzi štáty Chorvátsko a Srbsko).

Ďalšie cirkevné únie

Ďalšia cirkevná únia pravoslávnych valašských „Uskokov“ v južnom Chorvátsku sa uskutočnila vo vnútrozemí Dalmácie ovládanej Benátkami. Prvý pokus o cirkevnú úniu s Katolíckou cirkvou, ktorá mala krátke trvanie, sa udial v roku 1648 z iniciatívy pravoslávneho biskupa Epifanija Stefanoviča. Druhý pokus sa udial v roku 1808 dielom pravoslávneho biskupa Benedikta Kraljeviča, no s malým úspechom, pretože v rovnakom čase došlo k napoleónskej okupácii Dalmácie. Z tejto druhej únie existujú dnes tri malé farnosti s veriacimi rozstrúsenými v mestách dalmáckeho pobrežia, pre ktorých bol v roku 1836 zriadený Dalmácky vikariát so sídlom v dedine Kričke, ktorý existuje dodnes.

Odpor voči cirkevnej únii

Z dôvodu silnej srbskej pravoslávnej prítomnosti a protiúnijnej činnosti srbského pravoslávneho patriarcha Arsenia III. Čarnojeviča a pravoslávnych biskupov, ktorých vysvätil po roku 1690, v priebehu niekoľkých desaťročí nezostala ani stopa po týchto gréckokatolíckych štruktúrach, s výnimkou Marče a provincie Žumberak. V každom prípade, v dôsledku veľkej migrácie Srbov, ktorá sa začala v roku 1690 za patriarchu Arsenija III., bolo postavenie gréckokatolíkov v tomto regióne stále ťažšie. Rakúsky cisár Leopold I. súhlasil 21. augusta 1690 s privilégiami navrhnutými Arseniom III. Čarnojevičom, na základe ktorých bola srbskému pravoslávnemu patriarchovi garantovaná jurisdikcia „nad všetkými veriacimi východného obradu“. Patriarcha neoprávnene zahrnul pod „východný obrad“ aj gréckokatolíkov. Pravoslávni zriadili eparchiu v Severine v blízkosti Marče a ďalšiu v meste Karlovac, ktorá zahŕňala aj územie Žumberaku. V dôsledku tejto rastúcej prítomnosti pravoslávnych Srbov cirkevná únia v Chorvátsku nedokázala prežiť mimo zóny Marča a Žumberak.

V noci 28. júna 1739 sa skončila existencia gréckokatolíckej archimandrie svätého archanjela Michala, keď istý burič Tomašević, ktorého naviedol severinský pravoslávny biskup Simeon Filipovič, podpálil monastiersky komplex Marča. Gréckokatolícky biskup Teofil Pašić (1738-1746) bol nútený utiecť na usadlosť v Pribiči na úpätí Žumberaku. Jeho nástupca Gabriel Palković (1751-1759) dostal od cisárovnej Márie Terézie výmenou za majetky v Marči majetky v Preseke v blízkosti mesta Križevci. Majetky v Marči dala cisárovna latinskej reholi piaristom. Primárnou starosťou biskupa Palkoviča bola konsolidácia cirkevnej únie v Žumberaku. Posledný gréckokatolícky biskup marčanskej tradície Bazil Božičković (1759-1777) presťahoval svoju biskupskú rezidenciu v roku 1781 z Pribiča do Tkaleca, v blízkosti mesta Križevci a Preseky, do opustenej rezidencia jezuitov s pripojenou kaplnkou. Následne cisárovná Mária Terézia zakázala pravoslávnym akékoľvek pôsobenie v Marči i Žumberaku.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo