Najznámejší a najväčší kresťanský apologét druhého storočia

Najznámejší a najväčší kresťanský apologét druhého storočia

Výrez z ikony svätého Justína Filozofa a Mučeníka. Foto: wikimedia

Justín sa nás dotýka v hĺbke nášho bytia ako nikto. Jeho život bol dlhým hľadaním pravdy.

Z Justínovho diela, ktoré je napísané neohrabane a neumelecky, vychádza svedectvo, ktorého hodnotu storočia zvýšili. Kresťanstvo nie je pre neho najskôr náukou, ale osobou: Slovom stelesneným a ukrižovaným v Ježišovi.

V tomto človekovi, ktorý žil pred vyše 18 storočiami, zachytávame ozvenu nášho pátrania, našich námietok, našich istôt. V ňom nachádzame duševnú otvorenosť, ochotu prijímať, vôľu k dialógu, ktorý odzbrojuje a strháva. Aj keď mnohé jeho diela sú dnes stratené, predsa len zvyšné diela nám dodávajú intímny denník tohto človeka. Zďaleka dostačujú na to, aby nám sprístupnili jeho život, od narodenia a obdobia vzdelávania až po jeho mučenícku smrť. 

Dobová atmosféra  

V Justínových časoch filozofi nadobudli rímske občianstvo. Rím ako víťaz len so zbraňami zostáva odkázaný na kultúru a náboženské idey Východu. Majstri myslenia prichádzajú z Ázie, aby vyučovali v Ríme, a Rimania sú celkom zaujatí gréckou filozofiou a náboženstvami mystérií. Rím zhltol ríše a teraz mu zostávalo ešte začleniť ich božstvá do panteónu.

Rimania, presýtení náboženstvom bez poézie a duše, sa obracajú k filozofom. Filozofia sa stane duchovnou školou pokoja a miernosti a filozof poradcom svedomia, vnútorným učiteľom, vodcom. Sám cisár Markus Aurélius (161 – 180) sa zapriahol do morálky stoicizmu.

Cirkevná situácia

V dobe Justínovho obrátenia je Cirkev v plnom kvasení. Pre stojaceho vonku, pohana z Ríma alebo Efezu, muselo byť zaiste namáhavé odlíšiť Kristovu Cirkev od škôl rozličného druhu, ktoré okolo nej pučali. Falošní proroci zhromažďujú okolo seba obce, ktoré sa postavia proti veľkej Cirkvi. Ako odlíšiť dobré zrno od kúkoľa? Vtedajší pohan, práve tak ako dnešný neveriaci, mohol byť len zmätený oproti tomuto hmýreniu siekt, ktoré sa odvolávali na Krista.

Vo vnútri Cirkvi táto hra ešte nie je rozhodnutá. Tradícia sa len-len zrodila. Justín mohol stretnúť ľudí, ktorí poznali apoštolov Petra a Pavla. V Efeze zaiste stretol kresťanov, ktorí počúvali Jána, jasnovidca. Sto rokov ho delí od Ježišovho života.

Justín vstúpi mladý do kresťanstva, so zapálenou a nákazlivou vierou, ktorá hmatá po formulácii učenia. Justínovo myslenie odkrýva jeho vlastné dejiny, Justín argumentuje, ako usudzuje. Jeho spisy obhajujú vieru, ktorú si zvolil.

Dve veci sa zmenili: Cirkev dosahuje v Justínovej epoche vzdelanú vrstvu spoločnosti: filozofi a patríciovia sa uchádzajú o krst a odsúvajú nabok lodných nakladačov a otrokov. Šírenie kresťanstva stimuluje pohanských spisovateľov k vtipkovaniu a široký ľud k osočovateľským obvineniam. Tomuto odporu čelia kresťania s mladíckou silou svojej viery: „Nie literatúra, ale život“, povedal Minucius Félix; Justín súhlasil: „Skutky, nie slová.“

Evanjeliu dul vietor do plachiet. Nepriateľsky zmýšľajúci pohania, aby ho zdržali, šírili rozličné absurdnosti, ktoré ľahkoverné publikum neustále preberalo. Kresťanom sa pripisovalo, že uctievajú Boha s osľou hlavou, že sa oddávajú výstrednostiam a že konajú hostiny, na ktorých pojedajú ľudí. Filozofi a rečníci robili všetko pre to, aby svojich nepríjemných konkurentov dostali do zlej povesti.

Odpor voči evanjeliu by sa nemal kritizovať bez okolkov ako nepriateľstvo. Opozícia v 2. storočí rástla podobne ako opozícia vo všetkých dobách náboženských dejín na pôde predsudkov, nevedomosti a nedorozumení, proti ktorým kresťanskí spisovatelia energicky vystupovali, aby otvorili dialóg medzi vierou a myslením, medzi Cirkvou a svetom. Justín bol mužom dialógu. Jedno z jeho hlavných diel sa volá „Dialóg so židom Tryfónom“.

Justínova konverzia

Nikto nebol lepšie vyzbrojený pre túto výmenu názorov ako Justín. On sám pátral po myslení filozofov, praktizoval ho a miloval, poznal ho úplne, veď pravdu hľadal len preto, aby ju žil. Nebál sa nijakej námahy, vzal na seba cesty a ťažkosti, aby našiel pravdu. Preto cítime odriekanie za jeho poznaním, je to svedectvo, ktoré nemôže klamať. Tento filozof roku 150 je nám bližší než mnohí moderní myslitelia.

„Justín, syn Prisca, vnuk Bacchia, z Flavie Neapolis v provincii Sýria Palestína,“ takto sa Justín sám predstavil na prvej strane svojej „(Prvej) Apológie“. Justín sa narodil v srdci Palestíny, v meste Nablus, rímskom a pohanskom meste, ktoré bolo vybudované ako Flavia Neapolis na mieste starého Sichemu, neďaleko od Jakubovej studne, kde Ježiš ohlásil Samaritánke novú vieru. Flavia Neapolis bola moderné mesto, zakvitnuté granátovníkmi a citrónovníkmi, medzi dvoma hrebeňmi kopcov, na ceste, ktorá viedla z úrodnej Galiley do Jeruzalema.  

Justínovi rodičia bolo zámožnými usadlíkmi, podľa mena skôr latinského než gréckeho pôvodu, čo vysvetľuje ušľachtilosť jeho charakteru, jeho zmysel pre historickú presnosť a aj medzery v jeho argumentácii. Justín nedisponuje ani jemnosťou, ani subtílnou dialektikou Gréka.

Keďže bol vznešenej povahy a bol úplne oddaný absolútnu, veľmi skoro mal sklon k filozofii, a to v tom zmysle, ktorý sa jej pripisoval v tej dobe: nie diletantská špekulácia, ale pachtenie po múdrosti a pravde, ktorá vedie k Bohu. Filozofia ho ťahala po etapách až k prahu viery. Sám Justín nám rozpráva vo svojom diele Dialóg so židom Tryfónom o dlhej ceste hľadania, no pravdaže bez toho, aby bolo možné odlíšiť literárnu ozdobu od autobiografie. V Nabluse šiel postupne do školy stoika, potom peripatetika, ktorého rýchlo opustil, aby počúval platonika. Justín dúfal, že Platónova filozofia mu umožní „bezprostredne nazerať Boha“. 

Následne sa Justín utiahol do samoty. Šiel na morské pobrežie, aby uvažoval o nazeraní Boha, a predsa ho neopúšťal nepokoj. Tu Justína postretol tajuplný starec, ktorý ho oslobodil od jeho ilúzií. Starec mu ukázal, že ľudská duša nemôže dosiahnuť Boha z vlastných prostriedkov; len kresťanstvo je pravou filozofiou, ktorá dovršuje všetky čiastkové pravdy: „Aby urobila Platóna nakloneným kresťanstvu,“ povie Blaise Pascal.

Je to nezabudnuteľný okamih, ktorý vojde do dejín kresťanstva: lebo sa stretne platónska a kresťanská duša. Cirkev prijala Justína i Platóna.

Zdroj: Alfons Fürst, Adalbert Hamman, Kleine Geschichte der Kirchenväter: Einführung in Leben und Werk, Herder 2011. Z nemčiny preložil otec Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo