Konsolidácia gréckokatolíckej cirkvi v Chorvátsku

Konsolidácia gréckokatolíckej cirkvi v Chorvátsku

Mária Terézia, cisárovná Svätej ríše rímskej nemeckého národa, Kráľovná Uhorska, Česka, Chorvátska a Slavónska...

V roku 1776 sa Mária Terézia, ktorá sa dozvedela o ťažkostiach gréckokatolíkov od marčanského biskupa Bazila Božičkoviča, rozhodla vytvoriť pre nich eparchiu.

Ani ďalšie unionistické hnutia v Slavónii a Srijeme neprežili tlaky pravoslávnych Srbov za patriarchu Arsenija III. Podobne sa stalo v Dalmácii na začiatku 19. storočia. Aby sa predišlo únii pravoslávnych Valachov s Katolíckou cirkvou, bola v čase napoleonskej okupácie vytvorená pravoslávna eparchia v Šibeniku. Z veľkého počtu valašských kresťanov byzantského obradu, ktorí boli zjednotení s Rímom na začiatku 17. storočia v Chorvátsku, zostala okolo polovice 18. storočia malá Chorvátska gréckokatolícka cirkev siu iuris v hornatej provincii Žumberak.

Toto všetko sa dialo v období, keď ešte neexistovala predstava etnickej príslušnosti, ako ju chápeme dnes. Ľudia sa nepovažovali za Chorvátov alebo Srbov, ale skôr za katolíkov alebo pravoslávnych, za poddaných katolíckeho cisára alebo moslimského sultána, za patriacich k určitej obci atď. Z historického pohľadu žumberackí gréckokatolícki „Uskokovia“ sú pôvodom Valasi a ešte aj dnes sú si vedomí tohto svojho historicko-etnického pôvodu. Napriek tomu sa dnes cítia byť Chorvátmi a toto je výsledkom tak ich osobitnej historickej cesty, ako aj národného uvedomenia, ktoré sa vyvíjalo paralelne s pocitom konfesionálnej identity, hlavne v 19. storočí. V dôsledku toto valašskí „Uskokovia“ (ktorí už boli krátky čas gréckokatolíkmi) a ostatní pravoslávni Valasi, ktorí dnes patria k Srbskej pravoslávnej cirkvi, sa v priebehu ostatných 150 rokov stali Srbmi.

Konsolidácia Chorvátskej gréckokatolíckej cirkvi v Žumberaku

Prvých sto rokov cirkevnej únie v Chorvátsku sa vyznačovalo mnohými problémami. Táto situácia sčasti pochádzala z nedostatku nezávislosti gréckokatolíckych biskupov a z opakovaných pokusov latinských záhrebských biskupov latinizovať gréckokatolícke komunity. Niektorí gréckokatolícki biskupi udržiavali vzťahy s pravoslávnym patriarchátom Peć. Druhý marčanský biskup Maksim Predojević (1630 – 1642) sa vydal do Peča, aby získal potvrdenie a vysviacku a bol následne uznaný Katolíckou cirkvou. Je možné, že niekoľko jeho nástupcov mohlo nasledovať jeho príklad. Biskupovi Gabrielovi Mijakičovi (1662 – 1670) uložili vyhlásiť vo svojom vyznaní viery, že pečský patriarcha je schizmatik. Východní kresťania (pravoslávni i gréckokatolíci) tohto regiónu boli často v konflikte s latinskými katolíkmi, pretože sa usadili na tomto území z vôle habsburského cisára a dostali privilégiá, ktoré sa dotýkali práv latinských katolíkov, predovšetkým v oblasti vlastníctva pôdy. 

Jeden dôvod napätia medzi viedenským cisárskym dvorom a Svätou stolicou sa týkal otázky kompetencie menovať gréckokatolíckych biskupov. Gréckokatolícki biskupi boli menovaní habsburským cisárom, ktorý zastával aj úlohu apoštolského kráľa Uhorska: na základe apoštolského privilégia menoval biskupov pre zeme svätoštefanskej koruny Uhorska a Rím ich potvrdzoval. Viedenský cisársky dvor nominoval marčanských gréckokatolíckych biskupov s titulom Svidnicensis, zatiaľ čo Svätá stolica im udeľovala najskôr titul Marče a potom Plataeaënsis (etymológia tohto slova je sporná a je odvodená pravdepodobne od Platey v Beozii). Táto dišputa pokračovala až do ustanovenia eparchie Križevci v roku 1777.  

Ďalším problémom bola vzdialenosť vyše sto kilometrov, ktorá delila dve hlavné provincie, v ktorých žili gréckokatolíci, Marču a Žumberak. V prvých rokoch latinskí záhrebskí a ľubľanskí biskupi, ktorí sa ujímali gréckokatolíkov prítomných v provincii Žumberak, pozvali ruténskeho baziliánskeho mnícha Metoda Terleckého (ktorý sa neskôr stal biskupom Chelmu), aby sa usadil na tomto území. Bolo to len krátko po tom, čo marčanskí gréckokatolícki biskupi rozšírili svoju vlastnú jurisdikciu na provinciu Žumberak. O skutočnú konsolidáciu únie v Chorvátsku sa zaslúžil biskup Pavao Zorčić (1671 – 1685), keď v roku 1681 založil gréckokatolícky seminár v Záhrebe pre prípravu eparchiálneho kléru v katolíckom duchu. Tento seminár zostal dodnes srdcom eparchie.  

Vytvorenie Križevackej eparchie

Napriek všetkým ťažkostiam cirkevná únia s Rímom dokázala prežiť v provincii Žumberak. V roku 1776 sa cisárovná Mária Terézia, ktorá sa dozvedela o ťažkostiach gréckokatolíkov od marčanského biskupa Bazila Božičkoviča, rozhodla vytvoriť pre nich eparchiu, ktorá bude nezávislá od latinského záhrebského biskupa. Okrem toho Mária Terézia zrušila niektoré veľmi diskriminačné praktiky, napríklad tú, ktorá zaväzovala gréckokatolíckych biskupov každoročne skladať vyznanie katolíckej viery. Po dlhých vyjednávaniach pápež Pius VI. bulou Caritas illa zo 17. júna 1777 zriadil eparchiu Križevci, ako sufragánnu diecézu ostrihomského arcibiskupa a metropolitu v Uhorsku. Jej prvý biskup Bazil Božičković (1777 – 1785) mal sídlo najskôr v Pribiči a od roku 1781 v Tkaleci v blízkosti mesta Križevci. Za biskupa Silvestara Bubanoviča (1794 – 1810) bolo biskupské sídlo presťahované do mesta Križevci, kde niekdajší augustiniánsky a potom františkánsky konvent prestavali na sídlo pre gréckokatolíckych biskupov a konventuálny chrám premenili na gréckokatolícku katedrálu Najsvätejšej Trojice. Nová eparchia zahŕňala aj dve rusínske farnosti v Ruskom Keresture a Kocure v Bačke. Pre nich bol ustanovený v roku 1777 vikariát v Osijeku na území Križevackej eparchie. V roku 1840 rakúsky cisár Ferdinand I. založil katedrálnu kapitulu v Križevci so štyrmi kanonikmi (synkelmi), ktorú v roku 1847 potvrdil blahoslavený Pius IX. Keď starobylá latinská diecéza Záhreb bola v roku 1852 povýšená na arcibiskupský metropolitný stolec, Križevacká gréckokatolícka eparchia sa stala sufragánnou diecézou záhrebského arcibiskupa a metropolitu.

V druhej polovici 18. storočia počet veriacich eparchie vzrástol príchodom veľkého počtu gréckokatolíkov z iných regiónov, hlavne Rusínov z Podkarpatského regiónu, do Bačky a Srijemu. Boli to potomkovia ruténskej Užhorodskej únie z roku 1646. Na konci 19. storočia sa mnohí ukrajinskí gréckokatolíci z Haliče (Haličania) usadili v Slavónii a boli zaradení medzi veriacich Križevackej eparchie. Haličania boli potomkami ukrajinskej Brest-litovskej únie z roku 1596. Ďalší Haličania sa usadili v severnej Bosne (ktorá bola pod rakúskou nadvládou od roku 1878). Na počiatku, krátke obdobie, zostali pod jurisdikciou latinského arcibiskupa a metropolitu Vrhbosny (Sarajeva) s generálnym vikárom, ktorého menovala Svätá stolica (1907 – 1914). V roku 1914 Svätá stolica ustanovila pre nich apoštolskú administratúru (1914 –1924). Potom v roku 1924 ich podriadila jurisdikcii križevackého biskupa ako Bosniansky vikariát.

Po prvej svetovej vojne bola jurisdikcia križevackého biskupa rozšírená na všetkých gréckokatolíkov Kráľovstva Srbov, Chorvátov a Slovincov (premenovaného na Juhoslovanské kráľovstvo v roku 1929). Táto eparchia zahŕňala veriacich rozličného etnického a historického pôvodu: Chorváti v Žumberaku, Ukrajinci v Slavónii a Bosne, Rusíni v Bačke a od roku 1923 Rumuni v dvoch farnostiach Banátu a Macedónci v juhoslovanskej Macedónii. Táto veľká pestrosť rozličných etník a jazykov z dôvodu enormného rozšírenia územia zapríčinila nemálo problémov pastoračného charakteru. V roku 1937 mala Križevacká eparchia prinajmenšom 50 000 veriacich, polovicu z nich tvorili Rusíni Bačky a Srijemu (Vojvodina).

Počas druhej svetovej vojny bola jurisdikcia Križevackej  eparchie zmenšená na teritórium vtedajšieho nezávislého štátu Chorvátsko (dnešné Chorvátsko, Bosna a Hercegovina dokopy), takže farnosti zóny Bačka, ktoré patrili k Uhorsku, sa ocitli v apoštolskej správe latinského biskupa a metropolitu Kalocse v Maďarsku s obradovým vikárom v Ruskom Keresture (1941 – 1946). Pre gréckokatolíkov v Banáte a Srbsku bola vytvorená apoštolská delegatúra (1941 – 1946). Gréckokatolíci v Macedónsku boli v roku 1941 presunutí pod jurisdikciu bulharského gréckokatolíckeho exarchu, ale v roku 1945 sa znovu vrátili pod jurisdikciu križevackého biskupa. Počas druhej svetovej vojny boli pravoslávni Srbi prenasledovaní v chorvátskom štáte pod ustašovským vedením. Križevacký gréckokatolícky biskup Janko Šimrak spolu so svojím metropolitom blahoslaveným Alojzijem Stepinačom, ktorý bol latinským záhrebským arcibiskupom, sa stali verejnými obrancami prenasledovaných Srbov, Židov a Cigánov.

Vychádza s láskavým súhlasom arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo