Kresťanstvo ako jediná spoľahlivá filozofia

Kresťanstvo ako jediná spoľahlivá filozofia

Aj keď sa Justín okolo roku 130 stal kresťanom, nezamýšľal vzdať sa filozofie.

Keď sa Justín okolo roku 130 stal kresťanom, ako kresťanský filozof, ktorý nezamýšľal vzdať sa filozofie, uisťoval, že v kresťanstve našiel jedinú spoľahlivú filozofiu, ktorá napĺňa všetky želania. Justín sa ukazoval vždy zaodetý v plášti filozofa. Pre neho bolo čestným titulom nazývať sa filozofom. Neopovrhoval Platónovým myslením, ale uvádzal ho do Cirkvi.

Justín rád zdôrazňoval, že kresťania sú filozofmi bez toho, aby o tom vedeli. Tento výrok zdôvodňoval argumentom, ktorý si vypožičal zo židovskej apologetiky. Tá tvrdila, že grécki myslitelia vďačia za to najlepšie vo svojej náuke Mojžišovým knihám. Božie Slovo osvecuje všetkých ľudí a takto treba chápať čiastkové pravdy, ktoré sa nachádzajú pri filozofoch. Kresťania nemusia závidieť filozofom tieto čiastkové pravdy, lebo vlastnia samotné Božie slovo.

Justín nebol klerikom

Žil v Ríme ako jednoduchý člen kresťanskej obce, ktorej nedeľné zhromaždenia, krstné a eucharistické slávnosti opisuje. Takto nám dodáva prvý opis liturgie a dosvedčuje bratstvo, ktoré oduševňuje a spája členov cirkevnej obce.

Najskôr v Efeze, potom okolo roku 150 v Ríme založil Justín kresťanskú filozofickú školu. V hlavnom meste impéria býval, ako to vyplýva z jeho výsluchu, „v blízkosti Timotinových kúpeľov, pri mužovi menom Martinus“. Tam mal prednášky a vyučoval Kristovu filozofiu.

Rím znamenal pre kresťanov kľúčové postavenie. Všetky sekty sa trhali o to, aby sa tam ujali a podľa možnosti presadili. O to dôležitejšie bolo tam zastupovať pravú náuku a brániť kresťanskú pravdu proti heréze a pohanstvu.

Justín si získal žiakov. Dejiny zachytili meno Taciána, ktorý sa potom priklonil k heréze. Šesť Justínových žiakov sa stalo jeho spoločníkmi v mučeníctve. Justínov úspech zatieňoval kynického filozofia Crescensa, ktorý namiesto toho, aby ho porazil čestne, ho len hanebne udal. Vyučovacia činnosť tohto kresťanského filozofa nútila úrady a mysliteľov počítať s kresťanstvom. Justín dal kresťanskému mysleniu verejnú vážnosť. Justínovo mučeníctvo dokazuje, že rímske úrady sa obávali jeho činnosti a jeho vplyvu.

Justín stavil všetko na to, aby zreteľne dokazoval kresťanskú vieru s úmyslom obracať židov a pohanov. Jeho kontroverzia mala vyvrátiť herézu, ktorá začínala nebezpečne bujnieť. O 50 rokov neskôr dosvedčil Irenej Lyonský svoju úctu k tomuto rímskemu učiteľovi, ktorý bol jeho predchodcom.

Justínovo literárne dielo je značné 

Mnohé z jeho spisov sú dnes stratené, no zostali nám tri, ktorých pravosť je nesporná: dve „apológie“ (Apologiae) a „Dialóg so židom Tryfónom“ (Dialogus cum Tryphone). Sprostredkúvajú nám predstavu o kresťanskej apologetike, ako sa táto rozvinula v polovici 2. storočia.

Justín neprodukoval literatúru. Písal nevycibrene, v ľudovom jazyku. Tento filozof sa staral len o svoju náuku. Nemal prísny plán, postup myšlienok je obmedzovaný odbočeniami a opakovaniami. Tento človek nás oslovuje viac priamosťou svojej duše než umením svojej dialektiky alebo kompozície. Justínova originálnosť nespočíva v literárnosti, ale v jeho teologickej práci. Za touto prácou odhaľujeme svedectvo človeka, obrátenia, definitívneho rozhodnutia. Argumenty, ktoré prináša, majú príbeh: jeho; pokušenia, pred ktorými varuje, sám zakúsil. Komu sa podarí odkryť toto svedectvo, tomu sa Justínove knihy nazdajú staré.

Dnešného čitateľa zaráža trocha Justínova exegéza 

Na všetkých miestach v Biblii Justín počuje hovoriť o Slove (Logos). Podľa Justína Biblia na každom kroku ohlasuje Krista. Slovo existovalo už pred svojím vtelením a inšpirovalo prorokov. Slovo vytvára jednotu z obidvoch zákonov. Táto exegéza sa stane tradíciou v dobe cirkevných otcov. Nájdeme ju pri Irenejovi, Origenovi i Augustínovi.

Z Justínových teologických rozpráv sa nám nijaká nezachovala. A tak sme nútení držať sa jeho apologetických kníh. Boh sveta je nám známy len skrze svoje Slovo, Logos, ktorý je mostom medzi Otcom a svetom. Skrze neho Boh stvoril svet, koná v ňom a vedie ho, osvecuje každého človeka dobrej vôle. Všetko, čo básnici, filozofi alebo spisovatelia vlastnia z pravdy, je lúčom jeho svetlej prítomnosti. Logos vedie nielen dejiny Izraela, ale každé úprimné hľadanie Boha.

Táto nádherná freska, tento široký a ďalekosiahly pohľad na dejiny obsahuje napriek nešikovnostiam niektorých formulácií geniálnu intuíciu. Augustín ho prevezme a podá ďalej až k Bonaventúrovi. Je pozoruhodne blízky našej modernej problematike.

Justínova mučenícka smrť

„Nikto neveril Sokratovi až tak, aby bol ochotný zomrieť za jeho učenie. Ale kvôli Kristovi dokonca remeselníci a nevedomí opovrhovali strachom a smrťou.“ Tieto slová, ktoré by sa dali vložiť do úst Blaiseho Pascala, adresoval Justín rímskemu mestskému prefektovi.

Tento kresťanský filozof adresoval svoju prvú apológiu, v ktorej bránil osočovaných kresťanov, cisárovi Markovi Auréliovi. S filozofom na cisárskom tróne sa nerozprával ako nejaký obžalovaný, ale ako jemu rovný. Avšak táto apológia nepohla tohto vážneho muža k tomu, aby lepšie spoznal túto novú sektu, ktorá spájala v tom istom bratstve otrokov i patríciov. Cisár pokračoval v odsudzovaní toho, čo nepoznal. Marie-Joseph Lagrange poznamenal, že tento muž, ktorý denne skúmal svoje svedomie a obviňoval sa kvôli nepatrným hriechom, sa nikdy nepýtal, či s kresťanmi nezaobchádza ako skutočný tyran!

Justína udal žiarlivý filozof, ktorý mal z filozofa len meno a tabuľku. Zachovali sa nám akty procesu. Ich pravosť je neodškriepiteľná. Filozof sa objaví pred Rusticom, ktorý uvádzal mladého Marka Aurélia do Epiktetovej morálky. Táto hra je už rozhodnutá, to Justín vie. Už nejde o presviedčanie, ale o vyznávanie.

„Ktorej vede sa venuješ?“

„Postupne som študoval všetky vedy. Nakoniec som sa upísal pravej náuke kresťanov.“

Odpovede sú jednoduché a vznešené, lesklé ako železo. Justína odsúdili na zbičovanie, potom na smrť sťatím. Justín chváli Boha za to. Jeho život sa naplnil, ako nás informujú akty, v chválospeve Božieho mena. Bolo to jeho posledné slávnostné vystúpenie.

Justín nebol v smrti sám, bol obklopený svojimi žiakmi. Akty nám uvádzajú šiestich. Ich prítomnosť bola úchvatným prejavom úcty, ktorú možno prejaviť učiteľovi múdrosti.  

Zdroj: Alfons Fürst, Adalbert Hamman, Kleine Geschichte der Kirchenväter: Einführung in Leben und Werk, Herder 2011. Z nemčiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo