Marco Pozza (39) pôsobí ako kňaz vo väzení najprísnejšieho stupňa Due Palazzi v Padove. S pápežom Františkom pripravil sériu televíznych relácií o modlitbe Otče náš, tento rok beží pokračovanie cyklu na tému Zdravas, Mária. Na Slovensko prišiel na pozvanie Spolku svätého Vojtecha, ktorý vydal slovenský preklad knižných podôb oboch relácií. 

Ako mladý kaplán v Padove ste dostali prezývku don Spritz. Dôvodom bolo, že váš kostol bol takmer prázdny a mladých ste chodili hľadať do miestnych lokálov v centre mesta. Čo to bolo za pastoráciu? 

Kňazom som sa stal v roku 2004. Moja prvá skúsenosť z farnosti bola, že kým kostoly sa vyprázdňujú, námestia sú čoraz plnšie. Preto som si povedal: ak mladí nejdú do kostola, som to ja, kto musí ísť za mladými. A ak budem dôveryhodný v ich očiach, možno zájdu raz aj do kostola. V hlave som tiež nosil myšlienku, ktorú hovorila mama Margita, matka svätého Jána Bosca svojmu synovi: Najprv musíš mať rád to, čo majú radi tvoji chlapci. Potom možno začnú mať aj oni radi to, čo ty. 

Trochu zo žartu a trochu seriózne som si povedal, že to skúsim.

Čo ste teda spravili?

Išiel som na námestie a jednu nedeľu sa mi podarilo do kostola prísť aj s jedným chalanom. Na ďalšiu nedeľu on zavolal svojho kamaráta, ja tiež jedného a boli sme už štyria. Neskôr ôsmi, potom šestnásti a tak to rástlo. Vtedy som netušil, že o desať rokov príde pápež, ktorý bude hovoriť o cirkvi, ktorá vychádza zo seba a má otvorené dvere. Veľmi sa mi vždy páčil evanjeliový príbeh o emauzských učeníkoch, kde Ježiš kráča s nimi – nie krok vpred ani krok pozadu, ale s nimi. 

„Veď si to predstavte, napríklad večeriate priamo v cele s človekom, ktorý môže byť mentálne labilný, jeho reakcie sú nepredvídateľné.“ Zdieľať

Čo vlastne znamenala prezývka don Spritz? 

V Padove je to obľúbený druh aperitívu, ktorý zvyknú mladí popíjať popoludní na uliciach a rozprávajú sa popri tom o živote. Priznám sa, že sa mi táto prezývka nepáči, ale rešpektujem ju, ak slúži na pochopenie toho, že cirkev žije s ľuďmi tam, kde žijú oni, a je to tiež kľuč, ktorý ma dostal k mladým. 

Čo ste im hovorili? Poď do kostola? 

Nie, nikdy. Na kresťanstve sa mi páči, že nefunguje na prozelytizme, ale na atraktívnosti. Skôr som v nich spustil istú zvedavosť. 

Neskôr ste sa stali väzenským kňazom. Ako ste sa k tomu dostali? 

Po troch rokoch kaplánskeho pôsobenia v Padove som šiel študovať fundamentálnu teológiu do Ríma. Tam som raz šiel slúžiť svätú omšu do väznice. Bola to pre mňa výzva, lebo u nás doma sa vždy hovorilo o väzňoch len to najhoršie – kto zlyhá, musí zomrieť. Tak som sa zo zvedavosti išiel na nich pozrieť. Veľmi ma to zasiahlo a následne som požiadal svojho biskupa, či by mi umožnil slúžiť týmto ľuďom. V roku 2011 som sa stal farárom vo väznici v Padove.  

Prečo práve väzni? Viete to vysvetliť, prečo nie napríklad ľudia bez domova, chorí?

Pochádzam z Benátska, čo je región, kde milosrdenstvo neexistuje. Najhoršia možná postava, ktorá tam môže byť, je väzeň. Preto som sa rozhodol pre väzňov, lebo to boli ľudia, ktorých som pre toto prostredie od malička nenávidel a mal som voči nim istý dlh. 

Koľkým ľuďom sa teraz venujete? 

Vo väznici je približne 800 odsúdených plus strážnici a ďalší personál, je to skoro 1 600 ľudí. 

Z čoho pozostáva vaša činnosť? 

Najťažšie na práci vo väznici je počúvať. Sadnúť si vedľa týchto ľudí a nechať si od nich rozprávať. Je však rozdiel medzi počúvaním ušami a vypočutím, čo znamená nechať si ich príbeh preniknúť do srdca. 

Pre odsúdených rozprávanie znamená istú formu terapie a pre mňa zase to, že lepšie spoznávam isté pasáže v evanjeliu. Pretože je napísané pre chudobných a hriešnikov. 

Platí, že skoro každý z odsúdených sa vám snaží povedať aj to, že je nevinný? 

Iste, ale ja sa nikdy nechcem dozvedieť, čo spáchali. Pretože ak by som napríklad o vás vedel, že ste zavraždili, už vo vás nebudem vidieť človeka, ale vraha. Ja, naopak, potrebujem mať pred sebou človeka, ktorý zlyhal. Nie konkrétne zlyhanie. 

Takže vy neviete o nich... 

Nie. O mnohých to neviem. Niektorí, ktorých poznám, mi to porozprávali sami. Nechám to na nich, aj v spovedi, nevyzvedám. 

V našom väzení s najvyšším stupňom stráženia však niektoré príbehy poznám z novín alebo dokonca z historických kníh, čiže niekedy, žiaľ, máme prípady, ktoré sú známe aj vo vonkajšom svete. 

Nemáte strach, keď sa rozprávate s ľuďmi vo väznici?

Mám, áno. Veď si to predstavte, napríklad večeriate priamo v cele s človekom, ktorý môže byť mentálne labilný, jeho reakcie sú nepredvídateľné. Avšak každé ráno, keď prichádzam do väzenia, nachádzam väčší motív ako strach. 

„Pred Rokom milosrdenstva sa v našej väznici chodilo spovedať približne päť ľudí za rok. Teraz ich je približne 60.“ Zdieľať

Nastávajú aj konverzie?

Áno. Dokonca sme mali skupinu piatich moslimských mužov, ktorí sa stali kresťanmi. Proces prípravy a krstu sa uskutočnil, samozrejme, v tajnosti, keďže v ich domovských krajinách by za opustenie islamu boli odsúdení na smrť. Pre mňa sú to príbehy hodné katechézy.

Dá sa povedať, že odsúdení veria v milosrdenstvo?

Povedal by som, že v ešte viac. Bolo veľkým požehnaním, že počas týchto posledných siedmich rokov som zažil Rok milosrdenstva práve vo väznici a nikdy by som predtým nepovedal, že slovo milosrdenstvo môže mať taký konkrétny dosah. Pápež František spravil týmto gestom doslova revolúciu v živote vo väzení. 

Konkrétne čím? 

Príklad. Pred Rokom milosrdenstva sa v našej väznici chodilo spovedať približne päť ľudí za rok. Po Roku milosrdenstva ich je približne 60. Odsúdených silno zasiahli slová pápeža Františka: „Čím je hriešnik väčší, tým viac sa Boh trasie, aby sa našiel.“

Tento fenomén zostal prítomný aj po Roku milosrdenstva?

Iste. Ten rok bol ako záblesk ohňa, ale náruč milosrdenstva zostala vo väzení otvorená. Nastala aj ďalšia viditeľná zmena: v našom mužskom väzení sú dve osoby takpovediac nedotknuteľné – prvou je mama a druhou sú deti. Odteraz pribudla aj tretia – pápež František. Má obrovskú silu v srdciach odsúdených. S veľkým rešpektom sa na neho pozerajú. 

Pápež František sa raz pri stretnutí s väzňami vyjadril, že by sa mohol Boha pýtať: Prečo práve oni sú odsúdení, a nie on? Aj vám sa stáva, že máte nutkanie klásť si podobnú otázku? 

Áno. Keď pracujem s odsúdenými, viac si uvedomujem, že život nás ľudí vonku je oveľa bližší k väzeniu, než si myslíme. 

V akom zmysle?

V takom, že naša situácia je niekedy otázka šťastia. Stretnem správneho človeka alebo nesprávneho. Narodil som sa tu alebo tam. Môj otec je ten alebo tamten. Obrazne povedané, všetci kráčame po okraji a niektorí padnú. Preto sa mi stáva, že keď počúvam niektoré príbehy odsúdených, tak sa pýtam: Pane, ako to, že on je v base a ja, hoci som porobil všelijaké veci, som vonku? 

Ako sa stane, že kňaz pôsobiaci vo väzení v Padove začne spolupracovať vo Vatikáne s pápežom? 

Stalo sa to náhodou. Jedným telefonátom. 

Kto komu volal? 

Pápež František v jubilejný Deň odsúdených. Bolo to v čase, keď som v Ríme chodili do väznice a on nám z ničoho nič zavolal a pozval na stretnutie. Tak som aj so skupinkou odsúdených prišiel do Domu svätej Marty vo Vatikáne. 

Môžem povedať, že keby som nepoznal väzňov, nestretnem sa nikdy s pápežom Františkom. Čo je tiež zaujímavé, lebo on je asi jediný mocný na tomto svete, ku ktorému sa dostanete nie cez iného mocného človeka, ale cez chudobných. Postupne sme sa spoznali a začali spolupracovať.

Deviaty diel cyklu Otče náš na talianskej kresťanskej stanici TV2000. 

Nápad spraviť televízny program o modlitbe Otče náš sa zrodil vo väznici?

Presne tak. Vždy ma iritovalo, že sa Otče náš modlím spamäti a nevnímam jednotlivé slová. Preto sme sa rozhodli akoby Otče náš rozobrať na súčiastky a preskúmať jeho jednotlivé časti. Časom sa do toho zapojil pápež František aj samotní odsúdení a ja to už ani nenazývam prácou ako skôr duchovnou skúsenosťou a veľkou milosťou. 

Mali ste pred projektom Otče náš nejakú mediálnu skúsenosť? 

Televízie mali o mňa záujem, lebo bola pre nich kuriozitou moja prezývka don Spritz. Čiže som sa sem-tam v médiách objavil. 

Séria Otče náš pozostávala z deviatich dielov, kde pápež František rozpráva len pár minút na začiatku každej časti. Potom zvyšok relácie chodíte vy po meste a stretávate sa s ľuďmi, s ktorými sa ďalej rozprávate na danú tému. Prečo takáto koncepcia? 

Chceli sme sa o slovách modlitby Otče náš rozprávať aj s ľuďmi, ktorí neveria v Boha a nepoznajú Otče náš. Bavíme sa tam o otcovstve, vôli, pokušení a podobne. Vždy sme pozvali jednu známu osobu a niekoho úplne neznámeho. Pápež František je akoby sprievodcom tohto seriálu. 

Tento rok na jeseň sa začala vysielať séria o Zdravas, Mária. V čom sa líši? 

V zásade ide o rovnaký koncept. Tu sa rozpráva o žene. Čo sa mi páči, že pápež František robí teológiu zo života, teda takú, ktorej rozumejú teológovia aj deti. 

Ako sa pracuje so Svätým Otcom?

Ako s veľmi inteligentným človekom nesmiernej kultúry, ktorý o Bohu hovorí jednoduchým jazykom. 

Na videách vidno, že keď sa rozprávate s pápežom Františkom, nemáte na sebe žiadny kňazský odev. Pápežovi to nevadí? 

Nie, naopak (úsmev). Jeden deň mi povedal, že takto ma pozná a mám tak aj zostať. Aj preto mám veľmi rád pápeža Františka, lebo odo mňa nežiadal, aby som sa kvôli nemu menil. 

Ktorá časť seriálu Otče náš vás najviac zasiahla? 

Diel o zle. Páčilo sa mi, ako pápež František hovoril o satanovi. Mnohí kresťania si totiž myslia, že diabol je nejaká rozprávka, výmysel. Pápež vak dokázal plasticky vysvetliť, ako to je, a pekne mu zhodil masku. Je to posledná časť seriálu Otče náš a zaujímavé tiež je, že táto modlitba sa začína slovom Otče a končí sa slovom zlo. Boh a satan. A medzi tým je všetka sloboda človeka. Podobne Zdravas Mária, začína sa Máriou a končí sa smrťou. Uprostred je život.  

Knižky a celkovo témy o diablovi a exorcistoch sú dnes veľmi populárne. Vníma to pápež? 

On to nielenže vníma, ale myslím si, že je osoba, proti ktorej satan najviac útočí. Pretože čím je človek bližšie k Bohu, tým sa satan viac hnevá a zúri. Preto sa nazdávam, že mnohé udalosti, ktoré sa dejú a ktoré sa zdajú byť namierené proti pápežovi, môžu byť dielom Zlého. Pretože Zlý neznesie, keď sa evanjelium zakoreňuje. 

Keby pápež František hlásal ľahké, nenáročné kresťanstvo, diabol by bol spokojný, ale keďže vidíme, čo sa deje, ohlasuje evanjelium Krista. Aj na práci na cykle Zdravas, Mária vidíme, že nám chce diabol skomplikovať veci. 

Aké typy problémov sa vám dejú? 

Aj hlúpe veci, keď napríklad zmeškáte lietadlo, lebo idete robiť interview s osobou, ktorá sa zaplietla so sektou, alebo sa záhadne neodvysiela diel a podobne. 

V poslednom čase sa objavujú všelijaké pokútne hlasy, ktoré Františka označujú ako človeka, ktorý je v súkromní veľmi hnevlivý a podobne. Aký je, keď sa vypnú kamery? 

Je to človek so skutočnou ľudskosťou. Poviem to takto: ak sa niekto dokáže nahnevať rovnakou intenzitou, ako vie byť dobrý, tak klobúk dolu pred ním. Mimo kamier ho vidím ako človeka, ktorý vie v správnej miere používať med a soľ.

O čom sa bežne rozprávate v zákulisí? 

O bežnom živote, o živote vo väzení, športe.

Vaši odsúdení pozerajú každý diel v televízii? 

Áno, ale nie preto, že tam vystupuje don Marco, ale že tam je pápež František. Svätý Otec sa snaží byť s nami prítomný cez list, Skype alebo telefonát. 

Vašu väznicu už navštívil?

Zatiaľ nie.

V jednej televíznej šou ste sa vyjadrili, že neviete, či zomriete ako kňaz. To sú silné slová, zvlášť v dobe, keď veľa kňazov a rehoľníkov zanecháva svoje povolanie. Čo ste nimi mienili? 

Ak by som vedel na sto percent, že zomriem ako kňaz, znamená to, že som si už navykol byť kňazom. Naopak, ja sa chcem každé ráno budiť s tým, že musím nájsť nový motív, prečo byť tento deň kňazom. Síce snívam o tom, že zomriem ako kňaz, tak ako môj otec sníva, že bude navždy s mamou. Ale každé ráno by mal nájsť motív, prečo ju milovať a znova sa do nej zaľúbiť. 

„Pápež František je asi jediný mocný na tomto svete, ku ktorému sa dostanete nie cez iného mocného človeka, ale cez chudobných.“ Zdieľať

Za tých sedem rokov, čo pracujete s odsúdenými, viete povedať, kto zmenil váš život viac – oni alebo pápež František?

Určite odsúdení. Oni sú tí, ktorí pripravili cestu, aby mohol prísť do môjho života pápež František. Moji väzni sú akoby anestéziou, aby mohol prísť Svätý Otec a urobiť operáciu.

Ako na vás vplývajú? 

Dvomi spôsobmi. Prvý je, že ma učia mať sa rád takého, aký som. Kňaz, ktorý hreší. Na druhej strane ma nútia používať kúsok milosrdenstva pre ľudí, ktorí zlyhávajú.

Nehovoria si, že náš väzenský kňaz don Marco sa dobre pozná s pápežom, raz bude isto biskupom? 

Nie, oni vedia, že keby mi pápež František chcel zle, tak mi umožní kariéru v cirkvi. Chcem zostať kňazom, ktorý bude z ulice pomáhať cirkvi. Mimochodom, práca tvorí len malý zlomok nášho vzťahu so Svätým Otcom. Medzi nami je to ako medzi farárom, ktorý má 80 rokov, a mladým 38-ročným kaplánom. Starší mu chce pomôcť. 

Na Slovensku ste prvýkrát?

Áno. Ako vášnivý cyklista som vašu krajinu doteraz vnímal hlavne cez postavu Petra Sagana. A zajtra idem do jeho rodnej Žiliny slúžiť svätú omšu. (Úsmev.)

Poviem vám ešte jednu zaujímavosť. Pár dní po tom, čo sa Peter Sagan stretol na audiencii s pápežom Františkom, som bol u Svätého Otca. A pápež mi hovorí: „Poď sem, Marco, ty rád bicykluješ, niečo ti ukážem.“ A priviedol ma k špeciálnemu bicyklu vo vatikánskych farbách, ktorý mu daroval Peter Sagan.  

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo