Keď sme robili nedávno reportáž z Domu Rafael, kde žijú pod jednou strechou nevyliečiteľne chorí, postihnutí aj seniori, stretli sme na chodbe drobnú ženu v bielom.

Predstavili nám ju ako sestru Claru a povedali, že je to Španielka, ktorá sa tu stará o postihnutých ľudí. Preto sme sa do zariadenia Rafael vrátili a pýtali sa Clary na jej príbeh a poslanie v našej krajine.

Na Slovensku je 20 rokov, skoro celý svoj rehoľný život. Keď ju po noviciáte poslali na Slovensko, ani netušila, čo tu bude robiť.

Čo robí španielska rehoľná sestra na Slovensku?

Je to dlhý príbeh. Ešte v čase, keď u vás vládli komunisti, v našom generálnom dome v Ríme býval jeden slovenský salezián. Bol to don Ernest Macák, ktorý zomrel pred dvomi rokmi.

Keď sa don Macák vrátil po páde komunizmu na Slovensko, napísal do Katolíckych novín článok o terciárkach kapucínkach, teda o našej reholi. Prešli nejaké dva-tri mesiace a prišli k nám do Ríma traja mladí, ktorí chceli spoznať našu kongregáciu.

To bolo kedy?

Začiatkom roka 1994. Ešte som bola v našom noviciáte pri Zaragoze, keď k nám prišla na návštevu sestra provinciálka a povedala nám o tom, že v Taliansku sa boli pýtať na našu rehoľu mladí zo Slovenska.

V tomto čase nastal ďalší moment – pápež Ján Pavol II. vyhlásil, že by bolo dobré, aby rehole zo západných krajín prišli do postsocialistických krajín. Rozmer spolupatričnosti v cirkvi bol. Od svojich starších spolusestier napríklad viem, že sa zvykli za váš región modliť, keď tu bol komunizmus. Volali to „tichá cirkev“.

Kedy sa vaše predstavené rozhodli, že založia dom na Slovensku?

Bolo to v čase, keď som bola v noviciáte spolu s dvomi Španielkami a jednou Nemkou. Vtedy nám provinciálka spomínala skupinku zo Slovenska a zmienila sa aj o tom, že v budúcnosti asi otvoríme dom na Slovensku.

"Dokonca ani v čase, keď som cestovala na Slovensko, som nevedela, čo budeme robiť." Zdieľať

Moja cesta na Slovensko bola sprevádzaná viacerými prozreteľnými momentmi. Napríklad v tom období noviciátu som raz pri východe z kostola zbadala na stolíku ceruzku s nápisom Made in Czechoslovakia. Obrátila som sa na druhú novicku a vravím jej: Aha, tak ty pôjdeš asi do Poľska a ja do Česka alebo Slovenska. (Úsmev.)

Už v noviciáte vám povedali, že pôjdete na Slovensko?

Nie. V októbri 1994 som skončila noviciát a mala prvé sľuby. Vo februári 1995, akurát na sviatok sv. Cyrila a Metoda 14. februára, mi predstavená oznámila, že mysleli na mňa, aby som išla na Slovensko.

Ako sa vlastne zrodilo vaše duchovné povolanie?

Vyrastala som v katolíckej rodine, v dedinke  70 kilometrov od Valencie. Pomáhala som vo farnosti. Keď som mala 18 rokov, cítila som, že sa potrebujem poradiť v otázke povolania. Veľmi som túžila ísť na misie, ale ako laička. 

Potom som začala chodiť na vysokú školu vo Valencii, kde som študovala psychológiu. Chodila som aj na stretká neokatechumenátneho hnutia, no stále som túžila ísť na misie. Veľmi ma zasiahlo tiež svetové stretnutie mládeže v poľskej Čenstochovej v roku 1991. Cestou tam sme spali v Prahe, naspäť v Bratislave. Spätne vidím, aký je Boh tvorivý.

Kde ste sa spoznali s kapucínmi?

V mojej rodnej dedine boli sestry terciárky kapucínky Svätej rodiny. Mama bola členkou tretieho rádu sv. Františka, takže moja rodina nemala s duchovným povolaním žiadny problém. Už vo Valencii som sa venovala ako dobrovoľníčka narkomanom, tam mi aj ponúkli platenú pozíciu. Odmietla som ju tesne pred nástupom do práce, lebo som sa rozhodla pre rehoľu.

Vy ste išli v podstate hneď po noviciáte na Slovensko...

Nie úplne hneď. Na Slovensko som prišla presne rok od prvých sľubov, v októbri 1995.

Čo vám povedali, že tu budete robiť?

Nepovedali nám nič. Dokonca ani v čase, keď som cestovala, som nevedela, čo budeme robiť. Najprv prišla na Slovensko iná sestra, ktorá bývala v jednej rodine v Bratislave a snažila sa učiť slovenčinu.

Netúžili ste skôr po nejakej exotickejšej krajine, trebárs v Afrike?

Veru túžila, ale provinciálka mi oznámila, že otvárame dom na Slovensku a mňa tam chcú.

Neboli ste sklamaná, predsa len, v Afrike to mohlo byť väčšie dobrodružstvo.

Práveže som mala na Slovensku dosť dobrodružstva (smiech).  Hneď prvý deň, ako som priletela. Sestrám v byte v Petržalke nefungoval telefón a nikto ma na letisku nečakal. Bolo pol jedenástej v noci. Samozrejme, nevedela som nič po slovensky či anglicky. Napokon som ukázala taxikárovi adresu, ale ani on nevedel ten panelák nájsť.

Naše predstavené síce posielali faxom bratislavským saleziánom oznam, že prídem, ale nejako sa ho našim sestrám nepodarilo doručiť, takže moje začiatky na Slovensku boli dosť dobrodružné.

Čo ste čakali od Slovenska?

Naozaj sme netušili, čo tu budeme robiť. Bratia kapucíni nám povedali, nech sa ideme pozrieť do ich kláštora v Holíči, ale vzhľadom na našu charizmu sa nám to nepozdávalo. V podstate sme tu boli skoro dva roky akoby v ilegalite.

Ako to myslíte?

Keď nemáte povolenie od biskupa, nemôžete oficiálne pôsobiť. My sme na povolenie čakali dva roky. Malo to však aj praktické dôsledky. Napríklad sme museli každé tri mesiace odísť do Rakúska, lebo sa na nás vzťahovali pravidlá pre turistov, ktorí mohli byť v krajine maximálne tri mesiace.

Takže ste chodili za hranice po pečiatku?

Áno a naivne sme si mysleli, že môžeme ísť ráno a večer sa vrátime do Bratislavy. Ale neskôr sme zistili, že to neplatí, že by sme tam mali aspoň jednu noc prespať. Raz nás chceli dokonca policajti vyhodiť. Takto sme fungovali skoro dva roky.

Čo ste zatiaľ robili?

Ja som si našla prácu v charite ako opatrovateľka v domácnosti. Medzitým som chodila na päťmesačný kurz slovenčiny pre cudzincov, kde sa však prihlásila okrem mňa ešte jedna Španielka a jeden Kubánec. Takže sme sa aj tak rozprávali po španielsky. (Úsmev.) Slovenčina bola ťažká, doteraz nerozprávam nejako perfektne.

"Keď som sem prišla, pamätám si, ako som chodievala autobusom a bolo v ňom ticho, ľudia sa nerozprávali." Zdieľať

Boli ste potom pomerne dlho vo Zvolene. Prečo práve tam?

Kapucín Dávid Tencer, ktorý je dnes biskupom na Islande a ktorého sme poznali už v čase, keď sme prišli na Slovensko, rozbiehal v Hriňovej postulát a vedel, že vo Zvolene hľadajú sestry, lebo chcú otvoriť charitu. Tak sme sa tam šli pozrieť, veď naša charizma je práca s chudobnými. Aj v Španielsku prevádzkuje naša rehoľa detský domov rodinného typu okrem práce s chudobnými.

Komu ste sa venovali vo Zvolene?

Bývali sme v charitnom dome, ktorý patril farnosti. Na prízemí bola charita a my sme bývali na poschodí. Začínali sme úplne od nuly, pracovali sme s bezdomovcami a Rómami. Boli sme tam 14 rokov.

Čo konkrétne ste ponúkali ľuďom bez domova?

Mali sme denný stacionár pre bezdomovcov, mohli sa tam prísť najesť, umyť alebo si vziať šatstvo. Tam som zistila, ako skutočne funguje Božia prozreteľnosť. Žili sme hlavne z milodarov od ľudí. Často to bolo náročné, chýbali nám financie, no vždy sa to nejakým zázrakom vyriešilo. Museli sme napríklad zaplatiť faktúru, no nemali sme dosť peňazí a na poslednú chvíľu nám prišiel šek s presne takou sumou, akú sme potrebovali.

Čo si najviac cenili ľudia, o ktorých ste sa starali?

Najmä bezdomovci si vážili, že sme im venovali svoj čas a správali sa k nim ako k ľuďom. To malo pre nich väčšiu cenu než peniaze alebo materiálna pomoc. Uvedomili si tak, že majú svoju hodnotu.

V roku 2011 ste sa na tri roky vrátili do Španielska.

Pracovala som v jednom menšom detskom domove. Potom som opäť prišla sem.

Chceli ste prísť znovu na Slovensko?

Áno, tu sa cítim ako doma. V začiatkoch mi síce chýbalo slnko a musela som si zvyknúť na chladnejšie počasie a skoršie stmievanie v zime. Ale nebol to problém. Znovu som si tiež spravila jazykový kurz, lebo som trochu zo slovenčiny pozabúdala.

"Veľmi rýchlo však u vás nastal prechod z komunizmu do konzumizmu." Zdieľať

Posledné dva roky pracujete v sociálno-zdravotníckom zariadení v Petržalke, kde sa staráte o mladých aj starých ľudí, ktorí sú odkázaní na pomoc.

Sú tu fyzicky aj mentálne postihnutí. Máme s nimi terapie a rôzne aktivity. Každý deň máme svoj harmonogram. V jeden deň tvoríme v keramickej dielni, na ďalší pečieme koláče, inokedy máme muzikoterapiu. Každé ráno sa tiež spoločne v skupinke rozprávame a hovoríme o tom, čo prežívame. Nemajú problém o tom vravieť.

Opatrovali ste starých ľudí, pomáhali ste bezdomovcom, teraz sa venujete zdravotne a mentálne postihnutým. Ktorá služba bola najnáročnejšia?

S bezdomovcami. Každý z nich prišiel z inej situácie. Bolo ťažké sledovať, ako sa na ulicu pre alkohol, ale aj iné dôvody dostali ľudia, ktorí mali vysokú školu a zamestnanie. Náročná bola tiež práca s Rómami, musela som vniknúť do ich mentality.

Kde sídlia sestry terciárky kapucínky?

Zo Zvolena sme sa v roku 2012 vrátili opäť do Bratislavy. Bývame v neďalekej Rovinke. Sme tu len jedna komunita, tri sestry. Máme však jednu mladú Slovenku v noviciáte v Južnej Amerike, v Guatemale.

Noviciát máte až v Guatemale?

Áno, je za tým pokles povolaní na Západe. Veď ešte nie tak dávno mala naša kongregácia v Španielsku dve provincie aj noviciát. Dnes je tam iba jedna provincia a noviciát je na inom kontinente.

Keď ste v 90. rokoch prišli na Slovensko, čo vám udrelo do očí v porovnaní so Španielskom?

Najmä strach a nedôvera ľudí. Len tak ľahko k sebe niekoho nepustili. Pamätám si, ako som chodievala autobusom a bolo v ňom ticho, ľudia sa nerozprávali. To bolo pre mňa zvláštne. Stalo sa tiež, že autobus sa pokazil, no šofér nám nič nepovedal. Iba otvoril dvere, ľudia bez slova vystúpili a čakali na ďalší.

Mentalita ľudí bola úplne iná, musela som si na to zvyknúť. Dnes, po dvadsiatich rokoch, je súčasná generácia znovu úplne odlišná. Ich rodičia a starí rodičia veľa trpeli a mali obavy.

Slovensko chcelo dlhý čas po komunizme dobiehať západné krajiny po spoločensko-ekonomickej stránke. Vnímali ste to?

Zažila som tu ešte mečiarizmus, pamätám si aj únos prezidentovho syna Michala Kováča. Keď sme prišli, policajti sa nás pýtali na informácie o našich rodinách. Nechápala som, prečo to potrebujú vedieť.

Dobrým krokom bol vstup do Európskej únie. Mám pocit, že dnes ste už na úrovni Západu. 

Veľmi rýchlo však nastal prechod z komunizmu do konzumizmu. Keď sme cestovali na stretnutie mladých do Čenstochovej v roku 1991, pamätám si jeden moment, ktorý sa ma dotkol. Cestou sme obedovali v jednom internáte v Prahe. Mnohí však nechali na tanieroch veľa nedojedených porcií. Prišlo mi veľmi ľúto kuchárok, ktoré z toho boli smutné. Jednej z nich som podala ruku a dodnes si pamätám, aké mala zrobené ruky. Vtedy som si uvedomila, aký ťažký život ľudia na východe počas komunizmu viedli.

"Slováci často neriešia problémy medzi sebou priamo. Keď sú spolu, tvária sa, že všetko je v poriadku, no neskôr poza chrbát ohovárajú." Zdieľať

Prosto, najprv vo vašej krajine ľuďom veľa vecí chýbalo a zrazu tu vyrástlo množstvo obchodných domov a supermarketov. Prešlo sa z jedného extrému do druhého. A veľkou rýchlosťou, čo nie je pre spoločnosť dobré.

Čo ste si všimli na cirkvi?

Mnohé veci, ktoré priniesol Druhý vatikánsky koncil, tu ešte kvôli vtedajšiemu režimu neboli známe. Prichádzali až neskôr. Bol tu silný klerikalizmus, no postupne dostávajú aj laici väčší priestor. Na Slovensku, na rozdiel od Španielska, je ešte dostatok mladých kňazov, ale aj to sa pravdepodobne zmení, keďže povolaní na Slovensku nepribúda. Za veľmi dobrú vec považujem prácu s mládežou a univerzitné pastoračné centrá.

To v Španielsku nefunguje?

Funguje, ale momentálne je španielska spoločnosť silno sekularizovaná. Keď poviete, že ste veriaci, pozerajú sa na vás trochu s odstupom. Samozrejme, závisí to aj od regiónu krajiny. Južná časť si ešte drží tradície a vieru, na severe je to slabšie.

Pápež František vám je asi blízky, najmä pre vašu charizmu.

Myslím, že je veľkým darom, pretože zdôrazňuje, aby sme skutočne šírili evanjelium. Cirkev sa totiž akoby viac zamerala na dogmatizmus či morálne témy a evanjelium išlo trochu bokom. František upriamuje pozornosť na chudobných a chorých, čo je dobré.

Zlepšil sa prístup Slovákov k tejto skupine ľudí oproti minulosti?

Veľmi. Keď som sem prišla, aj rehoľníci s nimi pracovali málo. Dá sa to však pochopiť, pretože po páde komunizmu, keď museli byť v ústraní, potrebovali reorganizovať štruktúry.

Celkovo riešili Slováci v deväťdesiatych rokoch viac svoje vlastné problémy, no dnes sú voči chudobným všímavejší. Zaujímavé je, že tí menej bohatí im venujú často viac a sú štedrejší ako tí majetnejší.

Hovorí sa, že Slováci si závidia a vzájomne nedoprajú.

Myslím, že to platí aj o ľuďoch v Španielsku. (Úsmev.) Skôr mám pocit, že Slováci často neriešia problémy medzi sebou priamo. Keď sú spolu, tvária sa, že všetko je v poriadku, no neskôr poza chrbát ohovárajú. S tým som sa stretla viackrát. Španieli si skôr vysvetlia veci z očí do očí.

K téme: 
Spojili hospic s tvorivými dielňami, starých s mladými Zdieľať

Na druhej strane sa mi na vás páči, že viete byť veľmi láskaví. A ešte jedna vec. Keď sa rozprávajú Španieli, často sa prekrikujú a hovoria jeden cez druhého. U vás sa počká, kým jeden dohovorí, a až potom začne ďalší.

Ako vyzerá váš voľný čas?

Okrem práce chodievam na stretnutia k františkánom v Bratislave, kde sa venujeme mladým. Raz za mesiac sa tiež stretávame s mladými mamičkami a s deťmi mávame pravidelne detské omše. To je môj voľný čas. (Úsmev.)

Mali ste niekedy krízu či pochybnosti o svojej službe a duchovnom povolaní?

Áno, prežila som si akúsi existenciálnu krízu. Cítila som, že Boh ma napĺňa, no akoby som potrebovala ešte niečo viac. Vtedy som sa musela hlbšie zamyslieť a uvedomiť si, čo je pre mňa pravá motivácia v tom, čo robím. Ak človek úprimne hľadá pravdu, nájde ju.

Tieto náročné chvíle sú v živote veľmi dobré, pretože nás približujú k Bohu a vnútorne oslobodzujú. Učia nás väčšej ľudskosti a pokore. Netreba však pred Bohom nič skrývať a vtedy naozaj pocítime jeho lásku. Sama som zistila, že to nie je iba fráza.

Foto: Pavol Rábara

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo