Od Brestskej únie až po Andreja Šeptického

Od Brestskej únie až po Andreja Šeptického

Haličský metropolita a ľvovský arcibiskup Andrej Šeptický v umeleckom stvárnení.

Prierez dejinami najväčšej východnej katolíckej cirkvi.

Cirkevná únia, rozhodnutá metropolitom Michalom Rahozom a všetkými biskupmi na synode v lete 1595 a dohodnutá v Ríme v decembri toho istého roka, bola ratifikovaná Brestskou synodou v roku 1596. Pri tejto príležitosti sa popri kyjevskom metropolitovi a ďalších eparchoch Bielej Rusi zišli ukrajinskí biskupi Volyne (Vladimír, Chelm a Luck), pričom biskupi Ľvova a Peremyšľa vzali späť svoj súhlas. Preto mala únia značne odlišné dejiny vo východných a západných regiónoch.

Zvlášť v kyjevskom regióne Kozáci – hnutie alebo vojensko-spoločenská trieda, ktorá spájala slobodných ľudí, utečených nevoľníkov a nevoľníkov v pohraničnej ukrajinskej stepi – popri politickej požiadavke slobodnej a nezávislej Ukrajiny, považujúc úniu za poľskú záležitosť, chceli návrat pravoslávnej hierarchie. Tá bola znovu zriadená v roku 1620 a metropolita sa usadil v meste Kyjev.

Najdôležitejším z pravoslávnych metropolitov bol Peter Mogila (1633 – 1647), ktorý založil v Kyjeve školu západného typu, ktorá sa neskôr stala slávnou Teologickou akadémiou. No ani táto hierarchická situácia netrvala dlho. Na základe mieru, ktorý bol v roku 1667 uzavretý v Andrusove medzi Poľskom a Moskoviou a ukončil hlavné kozácke vojny, celý ľavý breh Dnepra a aj mesto Kyjev na pravej strane sa stali súčasťou Moskovie, ktorá bola od tej doby nazývaná Ruskom.

Moskovský patriarchát chcel vtedy podrobiť kyjevského metropolitu svojej jurisdikcii, ale metropolita Silvester Kosiv (1646 – 1657) a jeho nástupcovia sa tomu protivili až do roku 1685, keď lucský pravoslávny biskup na Volyni Gedeón Četvertinský akceptoval podriadenosť Moskovskému patriarchátu a bol vymenovaný za kyjevského metropolitu.

V častiach podliehajúcich Poľsku v roku 1692 peremyšliansky biskup Inocent Vinnický sa otvorene vyhlásil za katolíka. To isté urobil ľvovský biskup Jozef Šumlanský v roku 1700 (v súkromí už v roku 1681). Nakoniec sa aj lucský biskup Dionýz Žabokrický v roku 1702 pripojil k cirkevnej únii.

Čo sa týka mstislavského stolca, už dlhé obdobie nemal biskupov. Takto sa celá východná hierarchia v Poľskom kráľovstve stala katolíckou. V 18. storočí pred rozdelením Poľska mala zjednotená Kyjevská metropólia približne dvanásť miliónov veriacich, z ktorých jednu časť tvorili Bielorusi (na severe) a druhú časť Ukrajinci (na juhu). 

Následkom delení Poľsko-litovskej republiky (1772, 1793, 1795) územia starého Haličského kniežatstva pripadli Rakúsku, pričom sa stali „Galizien“, zatiaľ čo ostatné ukrajinské územia boli odstúpené Rusku. Časť zjednotenej cirkvi na ruskom území musela znášať tvrdé údery v priebehu 19. storočia. Eparchie Bieloruska a Volyne boli definitívne zrušené v roku 1839.

Chelmská eparchia, odstúpená v roku 1795 Rakúsku a potom včlenená v roku 1815 do „Poľského kráľovstva“ (nazývaného „Kongresové Poľsko“) pod ruskou nadvládou, bola v roku 1829 vyčlenená z Haličskej metropólie a podriadená priamo rímskemu stolcu. Posledným katolíckym biskupom bol Michal Kuzemský, ktorý nevládal odporovať neustálym tlakom cárskej vlády, opustil v roku 1871 svoj stolec, aby sa stiahol do Ľvova.

Moskovská vláda vtedy vymenovala administrátora Marcela Popiela, ktorý už prešiel na pravoslávie a v roku 1875 chcel s represívnymi opatreniami vlády podrobiť túto eparchiu Ruskej pravoslávnej cirkvi. Odpor kléru a veriacich bol dlhý a hrdinský. Mnohých kňazov deportovali na Sibír a nemálo medzi veriacimi uprednostnilo radšej zomrieť ako opustiť svoju cirkev. Keď im pozomierali vlastní kňazi, pričom latinský klérus mal prísny zákaz posluhovať zjednoteným, niektorí jezuiti haličskej provincie tejto rehole, vybavení špeciálnymi fakultami, tajne konali pri nich apoštolát plný ťažkostí a nebezpečenstiev.

Keď v roku 1905 bola daná náboženská sloboda (no naďalej zostal v platnosti zákaz zakladať katolícke komunity byzantsko-slovanského obradu), značný počet veriacich sa verejne vyhlásil za katolíkov latinského obradu. Ostatní sa mohli vrátiť k cirkevnej únii v období medzi rokmi 1918 a 1939, pričom si uchovali vlastný obrad.

Pre nich Pápežská komisia Pro Russia vymenovala v roku 1931 apoštolského vizitátora v osobe Mikuláša Čarneckého CSsR (1884 – 1959). Od roku 1945 bola Volyňa včlenená do Sovietskeho zväzu, s výnimkou mesta Chelm a okolia, ktoré zostalo na poľskom území.

Cirkev na Haliči

Oveľa lepší bol náboženský osud Ukrajincov na Haliči pod nadvládou Rakúska od roku 1772. Keď bola zrušená v roku 1806 zjednotená Kyjevská metropólia na územiach ovládaných Ruskom, Svätá stolica obnovila v roku 1807 pre rakúske panstvá Haličskú metropóliu so stolcom vo Ľvove, ktorá zahrnovala eparchie Peremyšľ a Chelm (oddelená v roku 1829), potom od roku 1885 eparchiu Stanislaviv a od roku 1934 Apoštolskú administratúru pre Lemkovčinu.

Aj z politického hľadiska sa situácia Ukrajincov na Haliči zlepšovala. Na Ľvovskej univerzite bola popri poľskej sekcii založená aj sekcia ukrajinská (v tom čase nazývaná ruténska).

Šestnásteho júna 1856 Pius IX. povýšil do kardinálskeho stavu ľvovského metropolitu Michala Levického (1774 – 1858). Bol to prvý východný kardinál od doby Bessariona a Izidora. Dvadsiateho deviateho novembra 1895 Lev XIII. povýšil do rovnakej hodnosti metropolitu Silvestra Sembratoviča (1836 – 1898). 

Metropolita Andrej Šeptický

Medzi haličskými metropolitami v nedávnom období žiari ctihodný Andrej Šeptický (1865 – 1944). Narodil sa v pôvodne ukrajinskej rodine, ktorá v 18. storočí už dala zjednotenej cirkvi dvoch metropolitov a dvoch biskupov, no v 19. storočí sa popoľštila. Po brilantnom ukončení štúdia práva, keďže sa rozhodol vrátiť k obradu svojich predkov, v roku 1888 vstúpil do baziliánskej rehole, ktorú v tej dobe zreformoval Lev XIII.

Vysvätený za kňaza v roku 1892 vykonával niekoľko rokov kňazskú službu a v roku 1899 bol zvolený za stanislavivského biskupa a potom v roku 1900 za haličského metropolitu a ľvovského arcibiskupa.

Spomedzi mnohých skutkov jeho pastoračnej služby je hodné spomenúť založenie Teologickej akadémie, Národného múzea, studitských mníchov a ľudovej nemocnice. Veľmi jasná a vyčnievajúca bola jeho oddanosť východným tradíciám (obnova liturgie). Široký a prezieravý bol jeho unionistický apoštolát (ochranca katolíckych Rusov, podporovateľ kongresov na Velehrade, propagátor unionistickej myšlienky na Západe).

Požíval veľkú vážnosť nielen medzi ukrajinským katolíkmi, ale aj medzi pravoslávnymi, takže bol považovaný za „otca ukrajinského národa“. Veľkodušný človek, ktorý mal vyčnievajúce cnosti a mystické charizmy, osvedčený v obetavosti, zažil na sklonku svojho života okupáciu eparchie Sovietmi v rokoch 1939 – 1941 a 1944. Počas nacistickej okupácie zachránil stovky židov. Zomrel 1. novembra 1944. Prebieha proces jeho blahorečenia. 

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa. 

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo