Modlitba zaneprázdnenej osoby

Modlitba zaneprázdnenej osoby

Bratislavský eparcha Peter Rusnák. Foto: TASR/František Iván

Čo možno poradiť ženatým kňazom v aktívnej pastorácii.

Ide o typ modlitby, ktorú by som vás chcel naučiť počas tohto duchovného sústredenia. Nazývam ju „modlitba zaneprázdnenej osoby“. Ide o spôsob modlitby vhodný pre kňazov, ktorí nie sú mníchmi, sú zaneprázdnení pastoračnou službou a administratívou farnosti a navyše sa musia starať o rodinu. Tento druh života je veľmi podobný tomu, ktorý žijem ako jezuita, a je to typ modlitby, ktorú som sa naučil praktizovať medzi mnohorakými povinnosťami svojej práce. Hoci sú zasvätení mníšskemu ideálu vo východnom zmysle vzdelaných pravoslávnych mníchov a sú zamestnaní v cirkevnej práci, jezuiti vedú intenzívny aktívny život vo svete. Vízia v pozadí, zdedená po našom zakladateľovi svätom Ignácovi z Loyoly (1491 – 1556), je taká, že len Boh môže zachrániť svet, no Boh si zvolil používať nás ako nástroj svojej činnosti. Jedna z mojich obľúbených modlitieb, ktorú napísala svätá Terézia z Avily (1518 – 1582), súčasníčka svätého Ignáca, dokonale vyjadruje túto víziu:  

„Kristus teraz nemá telo, ak nie tvoje... Sú to tvoje oči, cez ktoré sa má Kristov súcit pozerať na svet, sú to tvoje nohy, ktorými sa prechádza, konajúc dobro, sú to tvoje ruky, ktorými nás teraz požehnáva.“

Táto vízia je vyjadrená v byzantskej liturgickej tradícii sviatkami – známymi ako synaxis po grécky alebo sobor po slovansky –, ktoré v liturgickom kalendári pripadajú na nasledujúci deň po niektorom zo základných sviatkov dejín spásy. Pripomínajú úlohu ľudských postáv, ktoré sú úzko späté s tajomstvom spásy oslavovaným predchádzajúci deň – napríklad Máriiných rodičov, svätých Joachima a Anny, 9. septembra, deň po Narodení Bohorodičky; Máriu Božiu Matku 26. decembra, deň po Narodení jej Syna; svätého Jána Krstiteľa 7. januára, deň po Bohozjavení a Ježišovom krste. Všetko ukazuje rovnakú doktrínu našej viery: Boh tým, že vstúpil do ľudských dejín inkarnáciou svojho Syna, nás chcel zapojiť do svojej spásnej činnosti.

Táto vízia, ktorá je rovnako ignaciánska i byzantská, je podstatne odlišná od moderného sociálneho, humanistického a sekulárneho ideálu, ktorý tvrdí, že ľudské bytia samy môžu vytvoriť spoločnosť, ktorú si zvolia, bez ľudského despotizmu, historického determinizmu a akejkoľvek nadprirodzenej autority. No zároveň ide o ideál, ktorý sa odlišuje od ideálu starovekého a východného mníšstva s jeho radikálnou eschatologickou orientáciou a odmietaním tohto sveta. Naopak, ignaciánska služba a modlitba, podľa slov Karla Rahnera (1904 – 1984), ktorého mnohí považujú za najväčšieho katolíckeho teológa 20. storočia, sú zakorenené v pozitívnom, priateľskom a radostnom vzťahu so svetom. Ako poznamenával predchádzajúci generálny predstavený jezuitov Peter-Hans Kolvenbach, ignaciánska spiritualita „nechce hľadať Boha mimo stvorených vecí, skôr ich hľadá v nich, pričom plne uznáva ich autonómnu existenciu v stave závislosti, pretože ide o stvorené bytia“. 

Podmienkou, aby sme spolupracovali na Božom pláne pre ľudský rod, je byť zjednotení s Bohom. A práve tam modlitba koná. Bez modlitby neexistuje duchovný život ani možnosť byť zjednotení s Bohom, ani príležitosť byť jeho nástrojmi na spásu sveta a – dalo by sa doplniť – nijaká možnosť prežívať šťastný a naplnený kňazský alebo rehoľný život. Bez modlitby nežijeme v Bohu a s Bohom. Ako rozhodne tvrdí Katechizmus Katolíckej cirkvi, „modliť sa je životnou potrebou. Kresťanská modlitba a kresťanský život sú neoddeliteľné“ (§§ 2744-2745).

Ponorení v tomto svete potrebujeme spiritualitu „Požehnaj tento zmätok“, ako sa dobre vyjadril Michael Hollings, farár zavalený prácou vo Svätej Márii Anjelov, mestskej farnosti v Bayswateri, Londýne, v článku z 29. apríla 1988 v londýnskom denníku Tablet. Opisujúc svoje roky štúdia v Ríme otec Hollings spomína „Bobbyho“ Dysona, jezuitu byzantského obradu, ktorého som mal privilégium stretnúť a poslúžiť mu ako kantor na jeho Božskej liturgii počas mojej prvej návštevy v Ríme v máji 1959, keď som sa vracal do Spojených štátov z mojej magisterky v Bagdade. Vtedy som bol ubytovaný na Pápežskom biblickom inštitúte, kde bol Dyson profesorom. Hollings rozpráva, že v Ríme

„... bol najnezabudnuteľnejším profesorom jezuita, otec Dyson z Biblického inštitútu. Počas štyroch rokov prednášok o Biblii sme prebrali takmer každú vec, ktorá existuje pod nebom, a pritom sme sa nikdy nepohybovali mimo prvých troch kapitol starozákonnej knihy Genezis... Z vyučovania otca Dysona o stvorení mi navždy utkvela v pamäti jedna veta. Že hebrejčina opisuje prvotný stav zeme slovami tohû bohû – „pustá a prázdna“. Od toho času, čo som začal uvažovať a modliť sa vážne, pochopil som, že tohûbohû nebolo len situáciou na počiatku sveta, ale je niečím, čo pokračuje aj tam, kde sa nachádzam dnes. Na túto beztvarú masu, na tento zmätok Boh pôsobí.“

Tieto riadky sa tak veľmi zhodujú so spôsobom, akým sa občas javí môj život, že som 24 rokov uchoval tento útržok z denníka a ešte aj dnes z neho čerpám trpkú útechu zakaždým, keď ho čítam. Aktívny život služobníka dnešnej Cirkvi je skutočne tohû bohû, no my sa skrze našu modlitbu môžeme disponovať k tomu, aby mu Kristus dal formu a štruktúru.   

Princípy pre modlitbový život

Čo teda môžem na základe svojej skúsenosti odporučiť ako spôsoby modlitby pre zaneprázdneného robotníka v Božej vinici? Predovšetkým nejaký jednoduchý, ale železný princíp pre modlitbový život: 1. viesť pravidelný život; 2. mať jednoduchú modlitbovú metódu; 3. dať vlastnej modlitbe nejakú štruktúru; 4. pripravovať vlastnú modlitbu; 5. neustúpiť za žiadnu cenu.

Viesť pravidelný život

Každý život, ale hlavne každý duchovný život, potrebuje životné pravidlo, pretože bez pravidelnosti je modlitba obvykle prvou vecou, ktorú eliminujeme. Generálny predstavený jezuitov kedysi napísal, že polovica problémov, ktoré my ľudia máme s modlitbou, by vymizla, keby sme sa jednoducho naučili chodiť do postele zavčasu. Tomu hovorím „amen“, pretože to bola aj moja skúsenosť. Treba si dať časový rozvrh, kedy ísť do postele a kedy vstávať, s výnimkou len pre špeciálne dni, voľné dni, prázdniny a to ostatné, a pre dni, keď nás liturgia alebo iné povinnosti zaväzujú k zmenám v riadnom programe – a potom dodržiavať tento časový rozvrh.

Mať jednoduchú modlitbovú metódu

V nasledujúcom článku odporučím niektoré tradičné základné modlitbové metódy, vyskúšané a osvedčené. Silno odporúčam neusilovať sa o komplikované, krivolaké metódy, ktoré si vyžadujú akýkoľvek druh mentálnej gymnastiky alebo fyzických cvičení.

Dať vlastnej modlitbe štruktúru

To znamená mať viac-menej fixný spôsob začínania vlastnej modlitby, keď to okolnosti dovoľujú. Minimálna štruktúra by mohla zahrnovať napríklad chvíľkové stíšenia sa, pričom uznáme, že vždy sme v prítomnosti Boha.

Niektorí duchovní autori nazývajú túto chvíľu „vstúpením do Božej prítomnosti“, no, samozrejme, Boh nás navždy umiestnil do svojej svätej prítomnosti! Sme to my, kto musí vziať na vedomie túto skutočnosť skutkom viery a poklony.

Potom môžeme urobiť veľkú poklonu, recitovať zvyčajný začiatok modlitieb (od „Požehnaný Boh náš...“ až po trojité „Poďte, pokloňme sa...“) a sústrediť sa na matériu našej modlitby, prosiac Boha o to, čo zvlášť dúfame dostať od neho ako milosť alebo ovocie dňa a modlitby.

Pripravovať vlastnú modlitbu

Je to veľká pomoc pre modlitbu, ak si vezmeme niekoľko minút večer predtým, aby sme si pripravili materiál pre nasledujúcu rannú modlitbu. Ide o to, aby sme si vybrali text zo Svätého písma, žalm, ikonu, tému, text modlitby alebo hocijakú inú vec, ktorú túžime použiť ako „trampolínu“ modlitby nasledujúceho dňa. Možno niekto, napríklad, prechádza Božskú liturgiu deň čo deň, pričom uvažuje nad každým z jej textov a zvnútorňuje si ich. V tomto prípade si prečíta modlitbu pre nasledujúci deň. Alebo sa azda niekto modlí nad kapitolou z evanjelia, ktoré prechádza kapitolu po kapitole. Teda večer predtým si prečíta tú kapitolu, ktorá je materiálom modlitby.  

Neustúpiť za žiadnu cenu

Existujú mnohé prekážky pre modlitbu: nadpráca, únava, hnev, depresia, skleslosť, roztržitosť, pokušenie, hriech. O niektorých týchto problémoch porozprávam v nasledujúcom článku. No nikdy ich nesmieme nechať kolidovať so svojím modlitbovým životom, a ešte menej smieme dovoliť im zničiť náš modlitbový život, pretože, dovoľte mi to zopakovať, bez modlitby neexistuje duchovný život

Zdroj: Robert F. Taft: Liturgia. Modello di preghiera, icona di vita, Lipa 2009. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo