Svet kresťanstva 22. január 2019

Od ilegality po bezprecedentný rozkvet

Oriente Cattolico
Oriente Cattolico
Dnes má Ukrajinská gréckokatolícka cirkev doma i v diaspóre celkovo 33 eparchií a exarchátov, 52 biskupov, vyše 4 000 farností a približne 4,5 milióna veriacich.
Dnes má Ukrajinská gréckokatolícka cirkev doma i v diaspóre celkovo 33 eparchií a exarchátov, 52 biskupov, vyše 4 000 farností a približne 4,5 milióna veriacich.
Jozefína Majchrák Jozefína Majchrák

Oriente Cattolico

Od ilegality po bezprecedentný rozkvet
Pápež František a väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk. Foto: vaticannews

Po Šeptického smrti nastúpil metropolita Jozef Slipyj (1892 – 1984), ktorý už bol biskupom koadjútorom s právom nástupníctva. Čoskoro sa rozpútalo násilné prenasledovanie. Jedenásteho apríla 1945 zatkli, deportovali a odsúdili na nútené práce na Sibíri a inde metropolitu a jeho generálneho vikára Nikitu Budku (1877 – 1949), stanislavivského biskupa Gregora Chomyšina (1867 – 1947) s jeho pomocným biskupom Ivanom Liatiševským (1879 – 1957), apoštolského vizitátora pre Volyňu Mikuláša Čarneckého a apoštolského vizitátora pre Ukrajincov v Nemecku Petra Verhuna. Peremyšliansky biskup Jozafát Kocylovský (1876 – 1947) a jeho pomocný biskup Gregor Lakota (1883 – 1950) boli prvý raz zatknutí 19. septembra 1945 a prepustení v januári 1946, a znovu zatknutí 25. júna 1946, vydaní Sovietskemu zväzu (Peremyšľ zostala na území Poľska), následne deportovaní do ZSSR a odsúdení.   

Gréckokatolícka cirkev na Ukrajine bola formálne zlikvidovaná sovietskymi úradmi. Na „zlučujúcom koncile“, ktorý sa konal od 8. do 10. marca 1946 vo Ľvove, bola zrušená únia s Rímom a celá Haličská metropólia bola podriadená jurisdikcii Moskovského patriarchátu. V Katedrále svätého Juraja bol inštalovaný ruský pravoslávny arcibiskup Makarios. Pre eparchie Stanislaviv (= Ivano-Frankivsk) a Drohobyč boli vysvätení za biskupov dvaja kňazi, ktorí ustúpili sovietskemu nátlaku (Michal Melnik, Anton Pelvecký). Veľká časť kňazov, ktorí zostali verní, bola deportovaná na nútené práce. Pseudosynoda roku 1946 znamená začiatok ilegálneho života Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorá až do roku 1989 zostala najväčšou prenasledovanou cirkvou na svete.

Všetci hore spomenutí biskupi zomreli vo väzení, v koncentračných táboroch, vo vnútornom exile alebo krátko po oslobodení, ktoré so sebou priniesol postalinský „odmäk“. Výnimkou bol metropolita Jozef Slipyj, ktorý bol po osemnástich rokoch väzenia a ťažkých prác prepustený na intervenciu Jána XXIII., ktorý ho vymenoval za kardinála in pectore. Jozef Slipyj prišiel 9. februára 1963 do Ríma. Dvadsiateho deviateho decembra 1963 mu bol priznaný titul väčšieho arcibiskupa Ľvova a na konzistóriu 22. februára 1968 bol verejne kreovaný na kardinála. Jozef Slipyj, eminentný teológ a vyznávač viery, bol vo svojom západnom exile energickým hlasom umlčanej cirkvi. Po Druhom vatikánskom koncile podnecoval preberanie východných tradícií vo svojej cirkvi v diaspóre, konsolidoval ukrajinské gréckokatolícke eparchie na Západe a viedol hnutie za udelenie patriarchálnej hodnosti Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Po Slipeho smrti (1984) nastúpil Miroslav Ivan Ľubačivský, ktorý bol v roku 1985 kreovaný na kardinála.

Prvé desaťročie po formálnej likvidácii Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi sa vyznačovalo neúprosným prenasledovaním komunít, ktoré boli nútené žiť v katakombách. Po Stalinovej smrti (1953) bolo podľa chuti politických autorít selektívne povolené kléru, ktorý prežil vo väzení, vrátiť sa na západnú Ukrajinu zo sibírskeho exilu a to podnietilo rozvoj ilegálnej cirkvi. Bola udržiavaná biskupská postupnosť, v tajných seminároch boli sformované nové generácie tajných kňazov a rehole rozvíjali štýl života zodpovedajúci situácii ilegality. Katakombálna cirkev bola schopná uchovať integritu a kontinuitu skrze kombináciu morálnej sily a inovatívnej pastoračnej praxe. V predvečer svojho exilu v roku 1963 metropolita Slipyj vysvätil za biskupa a ustanovil za svojho locum tenens redemptoristu Vasiľa Veličkovského (1903 – 1973), ktorý v predvečer svojho oslobodenia v roku 1972 a presťahovania do Ríma a potom do Kanady preniesol svoje právomoci na arcibiskupa Vladimíra Sterňuka (1907 – 1997).  

Postkomunistické obdobie

Na začiatku perestrojky Ukrajinská gréckokatolícka cirkev začala vychádzať z podzemia. Opakované ataky štátnych autorít a tvrdá polemika Pravoslávnej cirkvi nezabránili spontánnemu pripojeniu sa väčšiny západných Ukrajincov k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi. Keď impozantné demonštrácie ukázali, že hnutie za legalizáciu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi nemožno potlačiť, sovietske autority na konci novembra 1989 uznali existenciu gréckokatolíckych farností. V nasledujúcich mesiacoch stovky pravoslávnych farností a kňazov vyhlásili svoje pripojenie sa k Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi na územiach Haliče. 

Gréckokatolícka hierarchia, zložená z desiatich biskupov vysvätených v podzemí, okamžite spustila obnovu zrušených inštitúcií a cirkevných úradov. Pracovalo sa aj na oživení vzdelávacieho, sociálneho a kultúrneho apoštolátu. Na Kvetnú nedeľu 1991 sa najvyšší predstaviteľ Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi – väčší arcibiskup Miroslav Ivan Ľubačivský vrátil z exilu na svoj ľvovský stolec. O trocha neskôr bola vyhlásená nezávislosť Ukrajiny (24. augusta 1991), ktorá bola ratifikovaná zdrvujúcou väčšinou (90,32 %) prostredníctvom referenda (1. decembra 1991). Dvadsiateho apríla 1993 boli vytvorené štyri nové eparchie: Kolomyja-Černivci, Sambir-Drohobyč, Ternopiľ a Zboriv. V roku 1994 bola obnovená činnosť Ľvovskej teologickej akadémie, ktorá sa stala nárožným kameňom Ukrajinskej katolíckej univerzity (2002). V roku 1996 bol zriadený Kyjevsko-Vyšhorodský exarchát pre centrálnu a východnú Ukrajinu. Štrnásteho októbra 1996 Synoda hierarchie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi pridružila k väčšiemu arcibiskupovi z dôvodu vysokého veku pomocného biskupa s delegovanými riadnymi právami Ľubomíra Huzara, ktorý bol po Ľubačivského smrti zvolený na mimoriadnej Synode za novú hlavu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi (25. január 2001) a na konzistóriu 21. februára 2001 bol kreovaný na kardinála.   

V roku 2000 Synoda schválila ad experimentum partikulárne právo Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi a potvrdila oficiálne pomenovanie „Synoda biskupov Kyjevsko-Haličskej metropólie Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi“ na označovanie Synody biskupov Ukrajinskej väčšej arcibiskupskej cirkvi. V auguste 2000 boli z rozhodnutia Synody vytvorené dve nové eparchie Stryj a Sokaľ-Žovkva a zreorganizované eparchie Ternopiľ a Zboriv, z ktorých boli vytvorené eparchie Ternopiľ-Zboriv a Bučač. Od novembra 2000 je celé teritórium Ukrajiny oficiálne potvrdené v jurisdikcii väčšieho arcibiskupa a synody Kyjevsko-Haličskej metropólie, s výnimkou Mukačevskej eparchie, ktorá historicky a právne patrí k inej cirkvi sui iuris, k Ruténskej cirkvi.

Od 23. do 27. júna 2001 svätý Ján Pavol II. vykonal apoštolskú návštevu v Ukrajine a zamieril do Kyjeva a Ľvova. Dvadsiateho siedmeho júna vo Ľvove počas Božskej liturgie slávenej v byzantskom obrade, na ktorej sa zúčastnil milión ľudí, pápež blahorečil dvadsiatich šiestich nových mučeníkov Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi 20. storočia.

Medzi rokmi 1996 až 2005 sa konalo šesť zasadaní Zhromaždenia („Soboru“) Ukrajinskej väčšej arcibiskupskej cirkvi: prvé zasadanie bolo venované problémom novej evanjelizácie (1996), druhé úlohe laikov v živote cirkvi v modernej dobe (1998), tretie sociálnym problémom ukrajinskej spoločnosti (2002), štvrté mládeži (2007), piate zasvätenému životu (2011) a šieste farnosti. V roku 2002 sa Synoda na výzvu tretieho zasadania Zhromaždenia Ukrajinskej väčšej arcibiskupskej cirkvi vyslovila za vyhlásenie patriarchálneho statusu Ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, očakávajúc požehnanie od najvyššieho veľkňaza. Po rozhodnutí presťahovať do Kyjeva arcibiskupské sídlo Ukrajinskej arcibiskupskej cirkvi sa po dvestoročnom prerušení v októbri 2002 v Kyjeve začala výstavba patriarchálnej katedrály Kristovho vzkriesenia. Prenesenie arcibiskupského stolca do Kyjeva sa uskutočnilo 21. augusta 2005. Katedrálu Kristovho vzkriesenia posvätili18. augusta 2013. 

V júli 2001 Synoda biskupov rozdelila Kyjevsko-Vyšhorodský exarchát, pričom pridala dva nové exarcháty pre východnú a južnú Ukrajinu: Doneck-Charkov (február 2002, rozdelený na Doneck a Charkov v apríli 2014) a Odesa-Krym (júl 2003, rozdelený vo februári 2014).

Kríza medzi Ruskom a Ukrajinou, ktorá sa začala v roku 2014, zapríčinila v týchto regiónoch vojnu, ktorá zasiahla päť miliónov osôb, vyžiadala si desaťtisíc mŕtvych, tisíce zranených a donútila dva milióny Ukrajincov žiť mimo svojich domovov. V aktuálnom kontexte úplnej nestability sú najviac zasiahnutí starci, matky a deti. Tento konflikt zhoršil ekonomickú krízu v krajine a viedol k veľkému schudobneniu obyvateľstva. Proporcie konfliktu ohrozujú stabilitu celej zóny. V takomto dramatickom kontexte sa katolícka cirkev veľmi zmobilizovala v charitatívnej práci. Situácia gréckokatolíckej cirkvi na území Krymu a Donbasu je komplikovaná. V roku 2014 bol donecký biskup nútený utiecť zo svojho sídla a krymský exarcha nemá riadny prístup na svoje územie.

Dnes má Ukrajinská gréckokatolícka cirkev doma i v diaspóre celkovo 33 eparchií a exarchátov, 52 biskupov, vyše 4 000 farností a približne 4,5 milióna veriacich, ktorí z nej robia najpočetnejšiu východnú katolícku cirkev. Jednou z hlavných výziev je uchovanie vlastnej identity a teologickej a liturgickej špecifickosti v rozličných jazykových a kultúrnych kontextoch diaspóry. Od roku 2011 Ukrajinskú gréckokatolícku cirkev vedie väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk.

Kultúrne inštitúcie

Len vo Ľvovskej archieparchii pôsobí vyše 100 organizácií nielen na farskej, ale aj na národnej úrovni (napríklad Charita, Katolícka akademická spoločnosť „Obnova“ atď.). Ich aktivita zahrnuje 14 rozličných sektorov: napríklad deti a mládež, ľudí so špeciálnymi potrebami, právnu pomoc, misie, vzdelávanie atď. Existuje 1 896 katechetických škôl.

Intenzívny a pestrý kultúrny život sa pestuje v trinástich katolíckych vzdelávacích a náučných inštitúciách, napríklad na Ukrajinskej katolíckej univerzite vo Ľvove (ktorá má svoje filiálky v Ríme, Chicagu, Filadelfii, Londýne, Buenos Aires a Kyjeve), v Ivano-Frankivskom katecheticko-pedagogickom inštitúte; v eparchiálnych kňazských seminároch vo Ľvove, Ivano-Frankivsku, Ternopili, Drohobyči, Kyjeve atď. Vychádza 23 katolíckych časopisov, beží 6 audiovizuálnych programov a 14 internetových stránok.  

Vychádza s láskavým súhlasom otca arcibiskupa Cyrila Vasiľa, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi. Z taliančiny preložil o. Ján Krupa.

 

Ak máte otázku, tip na článok, návrh na zlepšenie alebo ste našli chybu, napíšte na redakcia@postoj.sk
Diskusia 0
Diskusia 0