Sme otvorení komunikovať s každým konštruktívne a pravdivo

Sme otvorení komunikovať s každým konštruktívne a pravdivo

Väčší ukrajinský arcibiskup Sviatoslav Ševčuk. Foto: risu.org.ua

Druhá a zároveň posledná časť rozhovoru s ukrajinským väčším arcibiskupom Sviatoslavom Ševčukom.

V súvislosti s historickým prierezom dejinami ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorý vám v týchto týždňoch prinášame v sekcii Svet kresťanstva v podaní publikácie Oriente Cattolico, vatikánskej Kongregácie pre východné cirkvi, vám ponúkame aj rozhovor o aktuálnych témach v Ukrajine s najvyšším predstaviteľom ukrajinskej gréckokatolíckej cirkvi, ktorým je väčší arcibiskup Sviatoslav Ševčuk. Odpovedal na otázky, ktoré mu kládol Jaroslav Kacuba z ukrajinského internetového denníka „Glavkom“.  Po prvej časti rozhovoru si teraz prečítajte druhú a zároveň poslednú čas interview.

Vaša Blaženosť, čo dnes bráni obnoveniu eucharistického spoločenstva pravoslávnej a katolíckej cirkvi?

Pozrite, ak ide presne o prekážky, tak sú hlavne dogmatické, bezpochyby na úrovni ekleziologickej náuky, teda náuky o Cirkvi a jej internej organizácii. Dnes vidíme cestu k jednote v štúdiu modelu vzťahu medzi primátom rímskeho pápeža a synodalitou Cirkvi. Dá sa to vyjadriť aj tak, že razíme tunel z dvoch strán a čakáme na to, že sa obidve strany navzájom stretnú.

Okrem toho vidíme, že v pravoslávnom svete existuje istá fragmentácia, no teraz sú pokusy opäť zhromaždiť pravoslávny svet. A všepravoslávny koncil na Kréte v roku 2016 bol takisto obnoveným nástrojom. To znamená, pociťovalo sa, že pravoslávne cirkvi, aby mohli odpovedať na výzvy našej doby, potrebujú nejakú univerzálnu autoritu alebo univerzálne mechanizmy jednoty. 

Na rímskej strane sa dnes hovorí o synodalite a o tom, čo sa nazýva zdravou decentralizáciou, ako to hlása pápež František. A najnovšie stretnutie zmiešanej medzinárodnej komisie pre dialóg medzi katolíckou cirkvou a pravoslávnymi cirkvami bolo venované presne tejto téme: synodalita Cirkvi a primát pápeža. To znamená, ako možno zmieriť na jednej strate teritorialitu každej cirkvi a na druhej strane akceptovanie nástupcu apoštola Petra – rímskeho pápeža, ktorý má isté úlohy ako služobník kresťanskej jednoty...

Takto vyzerá pohyb smerom k sebe.

Ako často sa stretávajú pápež František a patriarcha Bartolomej? 

Veľmi často. Len v minulom roku boli dve takéto stretnutia.

Mohlo by sa stať, že ukrajinská gréckokatolícka cirkev a pravoslávna cirkev Ukrajiny samy na miestnej úrovni obnovia eucharistické spoločenstvo?

Dnes nevidíme túto možnosť. Samozrejme, že je to miestne úsilie o spoločenstvo, ktoré slúži ako katalyzátor pre úsilie o univerzálnu jednotu. Zároveň musí byť to, čo bolo dosiahnuté pri univerzálnom porozumení, aplikované na miestnej úrovni. Napríklad v kontexte ekumenického dialógu sa dosiahlo vzájomné uznanie sviatostí medzi pravoslávnou a katolíckou cirkvou. A tak je dnes úplným anachronizmom znovu krstiť katolíkov, keď chcú konvertovať na pravoslávie, a opačne. Teda boli dosiahnuté isté výsledky na ceste smerom k sebe, ale tieto výsledky nie sú vždy brané vážne na miestnej úrovni.

Preto budeme pracovať v tomto smere. Vytvorenie pravoslávnej cirkvi Ukrajiny je závanom nádeje, že smerujeme k novým okolnostiam a že skutočne budú vytvorené nové možnosti pre dialóg i konkrétnu spoluprácu na jednote.

Bude novozaložený stauropegiálny monastier Konštantínopolskej cirkvi v Kyjeve napomáhať ekumenický dialóg? 

Existencia takéhoto stauropegiálneho monastiera je pozitívna. Konštantínopolská cirkev už viac nebude niekde za Čiernym morom, ale stane sa naším susedom. Tento druh kontaktu môže byť silnejší, živší a efektívnejší.

Máme mnoho spoločných projektov. Viackrát som sa osobne stretol s Jeho Všesvätosťou patriarchom Bartolomejom a dokonca sme hovorili o možnosti obnoviť určité teologické skupiny, teologické výskumné iniciatívy, ktoré boli pred pádom Sovietskeho zväzu aktívne v diaspóre. Mám na mysli tzv. Kiewer Church Study Group, ktorá existovala v tej dobe medzi našimi teológmi a hierarchami ukrajinských pravoslávnych cirkví v USA a Kanade, ktoré sú teraz pod omofórom Ekumenického patriarchátu.

Predpovedáte zhoršenie vzťahov medzi ruskou pravoslávnou cirkvou a ukrajinskou gréckokatolíckou cirkvou v súvislosti s veľmi rozšírenými stanoviskami moskovských propagandistov, že ukrajinská autokefália sa zdá byť dielom gréckokatolíkov?  

Náš postoj voči ruskej pravoslávnej cirkvi sa nezmenil. Sme otvorení komunikovať s každým, kto chce s nami rozprávať konštruktívne a v pravde. Môj predchodca v čele cirkvi kardinál Miroslav Ľubačivský kedysi moskovskému patriarchátu dokonca ponúkol otvoriť novú kapitolu, čo sa týka smutne presláveného pseudosoboru z roku 1946, keď sa sovietska vláda pokúsila zlikvidovať ukrajinskú gréckokatolícku cirkev. 

Dovoľte mi však uviesť jeden príklad. V minulom roku bolo jedným z našich najdôležitejších kultúrnych a duchovných podujatí predstavenie faksimilného vydania haličského evanjeliára, ktorý obsahuje úplný a súvislý text všetkých štyroch evanjelií. Ide o najstarší rukopis kyjevského kresťanstva, ktorý sa zachoval až dodnes. Toto majstrovské dielo bolo vytvorené v roku 1144, teda ešte pred založením Moskvy, na Haliči, v tom čase v Haličsko-Vladimírskom kráľovstve na dnešnej západnej Ukrajine.

Samozrejme, že takýto monument ukazuje, kto sme, kde sú naše korene. Dlhý čas bol tento rukopis zapečatený siedmimi pečaťami v Moskve. Podnikli sme všetko, aby sme ho sprístupnili verejnosti, k štúdiu a aby sme pochopili tento vektor Kyjev-Halič kyjevského kresťanstva, lebo táto os ovplyvnila identitu ukrajinského národa.

A keď sme predstavili tento evanjeliár, chcel som dať po jeden exemplár všetkým cirkvám, ktoré, ako si myslíme, sú nasledovníkmi tradície Kyjevskej cirkvi. Navštívil som patriarchu Filareta, ktorý ma prijal veľmi láskavo, na čo si dodnes s vďačnosťou spomínam. Navštívil som metropolitu Makarija, najvyššieho predstaviteľa ukrajinskej autokefálnej pravoslávnej cirkvi. A želal som si dať jeden exemplár tohto evanjeliára aj Jeho Blaženosti Onufrijovi. Mimochodom, osobne sme sa o tom rozprávali, keď sme sa v Chráme sv. Sofie počas Dňa nezávislosti 24. augusta modlili za Ukrajinu. Ale nanešťastie ma neprijali. Nemohol som mu teda odovzdať tento dar.  

A tak naša podaná ruka zostala visieť vo vzduchu. Aj napriek tomu sme stále ešte otvorení pre dialóg s každým, a to nie preto, aby sme sa rozprávali o tom, čo nás delí, ale aby sme nachádzali to, čo nás spája.

Z Konštantínopolu boli stanoviská, podľa ktorých Moskovský patriarchát stratil svoju kanonicitu nad teritóriom Ukrajiny po založení pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. Aký je teraz postoj vašej cirkvi týkajúci sa biskupov ruskej cirkvi v Ukrajine?

My ako katolícka cirkev sa nepovažujeme za kompetentných dávať signály, kto je a kto nie je kánonický v pravoslávnom svete. Dúfame, že pravoslávni bratia budú schopní to zistiť. Snažíme sa o to, aby sme uchovali symetrické vzťahy so všetkými a nechceme pretrhnúť žiadnu z tenkých nitiek komunikácie, ktoré existujú medzi nami a rozličnými smermi. To znamená, že podľa slov svätého apoštola Pavla sa budeme usilovať, nakoľko je to možné, žiť so všetkými v pokoji. Dúfame tiež, že pretrhnutie eucharistického spoločenstva medzi Moskvou a Konštantínopolom je dočasné, že ho možno prekonať a že nepoškodí celkové pravoslávie.

V každom prípade, odhliadnuc od ruskej pravoslávnej cirkvi, niektoré ďalšie miestne pravoslávne cirkvi hovoria, že neuznávajú ukrajinskú autokefáliu.

Dúfame, že aj to je dočasné. Jeho Všesvätosť patriarcha Bartolomej a Jeho Blaženosť Epifanius takisto dúfajú, že je to len dočasné. Lebo Kristova cirkev je povolaná byť kráľovstvom jednoty celého ľudského pokolenia. A kde je nedostatok jednoty, kde sa porušuje jednota, tam nastupuje hriech človeka. Je to ľudský hriech, ktorý zapríčiňuje cirkevné rozkoly a poškodzuje telo cirkvi. Máme radi našich pravoslávnych bratov celkom nezávisle od jurisdikcie.

Ale aký bude váš postoj k metropolitovi Onufrijovi, ktorý podľa rozhodnutí Svätého Synodu Ekumenického patriarchátu stratil právo na titul „kyjevský metropolita“?

Dovoľte nám počkať, ako sa vyvinú všetky tieto vzťahy v pravoslávnom svete.

Prečo boli vatikánske stanoviská k situácii pravoslávnej cirkvi Ukrajiny také zdržanlivé?

Svätá stolica nemôže komentovať vnútorné dianie v pravoslávnom svete. Podľa môjho názoru by to prekračovalo kompetenciu Apoštolskej stolice. Môžem vás len uistiť, že Svätý Otec chce nechať pokročiť ekumenické hnutie cirkvi. Jeho želaním je skutočne podať ruku každému a každého objať. A je očividné, že to, čo zapríčiňuje ďalšie rany, je brané vážne ako spôsobujúce bolesť. Preto Svätá stolica komentuje veľmi opatrne toto dianie. Dúfame, že pravoslávni dosiahnu konsenzus. A to potom bude základom, na ktorom treba založiť primeraný postoj katolíckej cirkvi k situácii pravoslávia.

Za akých okolností je možné stretnutie medzi Jeho Svätosťou pápežom Františkom a Jeho Blaženosťou metropolitom Epifániom?

To naozaj neviem. No môžem potvrdiť, že Jeho Svätosť pápež František si vysoko váži Jeho Všesvätosť patriarchu Bartolomeja.

Mohol by byť Kyjev miestom pre ekumenický dialóg, javiskom k zorganizovaniu kresťanského ekumenického fóra za účasti pápeža Františka a patriarchu Bartolomeja?

Ak sa nemýlim, apoštolský nuncius kedysi povedal, že Svätý Otec príde do Ukrajiny, keď to poslúži jednote a upevneniu ukrajinského ľudu. Myslím si, že my sami musíme vytvoriť potrebné podmienky a okolnosti, aby sme urobili z Kyjeva nielen platformu pre dialóg, ale aj mocné centrum kresťanstva. Potom sem bude prichádzať každý.

Rozprávate sa často so Svätým Otcom o Ukrajine? Alebo azda pripravujete pre neho aj správy?

Svätý Otec sleduje osobne a skrze rozličné mechanizmy diplomatickej prítomnosti Svätej stolice aj presne situáciu v Ukrajine. Stretám sa s ním veľmi často. Ostatné stretnutie sa konalo v októbri v rámci biskupskej synody. Svätý Otec, pápež František, si skutočne robí starosti o Ukrajinu ako obeť nespravodlivej agresie. Zvlášť nás spomenul vo svojom vianočnom pozdrave „urbi et orbi“, kde hovoril o „milovanej“ a „utrpením skúšanej Ukrajine“, ktorá čaká na mier, ktorý mešká.

Z tohto dôvodu pri každom našom stretnutí nehovoríme o ničom inom, len o tejto cirkvi, o ľuďoch, ktorých zastupujem.

Myslíte si, že Ukrajinu čaká nová vojna okolo chrámov, ako to už bolo v 90. rokoch minulého storočia?

To by som skutočne nechcel. A vidím, že nikto o to nemá záujem, odhliadnuc od nepriateľov Ukrajiny. Jeho Všesvätosť patriarcha Bartolomej, ukrajinský prezident, hovorca Verchovnej rady, Jeho Blaženosť metropolita Epifanij, všetci pred ňou varovali. Uvidíme, či tieto varovania a výzvy budú vypočuté. Každý chápe, že náboženský mier je veľký poklad, ktorý cirkvi a náboženské organizácie Ukrajiny vedeli uchovať počas všetkých tých vojnových rokov. Toto je otázka národnej bezpečnosti, stability nášho štátu. No boli mnohé pokusy obrať nás o tento náboženský mier.

Máte nejaké informácie o gréckokatolíckych farnostiach, ktoré prípadne prejdú do jurisdikcie pravoslávnej cirkvi Ukrajiny? 

Dosiaľ nevidíme nijaké náznaky nejakej konverzie z gréckokatolíckej do pravoslávnej cirkvi Ukrajiny. A nepozorujeme nijaké trendy. Naši ľudia prosia svojich farárov o vysvetlenia, zaujímajú sa o túto otázku. Vysvetľujeme im, ako budujeme naše vzťahy s pravoslávnymi bratmi. Ale to, že niekto zmení svoju cirkevnú identitu a opustí našu cirkev, to nebadáme. Veľmi dobre si spomíname na mučeníkov a vyznávačov našej cirkvi počas komunistického režimu, ktorí položili svoj život, aby podali svedectvo jednoty s nástupcom apoštola Petra v našich dňoch – pápežom. Táto jednota je integrálnou súčasťou našej identity. V gréckokatolíckej cirkvi je dokonale uchovaná plnosť kyjevskej kresťanskej tradície, táto tradícia prekvitá v lone našej cirkvi. 

Po prečítaní vašej knihy „Dialóg lieči rany“ sa zdá, že gréckokatolíci už nemajú majetkové konflikty s pravoslávnymi, ale s rímskokatolíkmi, zvlášť vo veci chrámov vo Ľvove. Ako sa rieši táto situácia?

Nemáme nijaké konflikty s rímskokatolíckou cirkvou. Existuje istá dišputa o pozemkovom vlastníctve v súvislosti s vrátením cirkevného majetku, ktorý je fakticky vlastníctvom rímskokatolíckej cirkvi, ale neskôr bol zoštátnený. A keď v 90. rokoch minulého storočia vypukla na západe Ukrajiny vojna medzi gréckokatolíkmi a pravoslávnou cirkvou, miestne úrady odovzdali bývalé rímskokatolícke chrámy gréckokatolíkom, pravoslávnym i protestantom, aby upokojili tieto konflikty.

Ešte stále neexistuje zákon o obnovení cirkevného majetku v Ukrajine, všetky tieto konflikty sa riešia na úrovni miestnych úradov...

Áno. Keď bol nejaký chrám odovzdaný gréckokatolíckej cirkvi, pretože v tom čase tam nebola rímskokatolícka farnosť, ale neskôr tam takáto farnosť vznikla, tak dnes musíme rešpektovať jej pastoračné potreby. A preto sa usilujeme viesť túto dišputu pokojne a konštruktívne. 

No väčšina chrámov nie je vlastníctvom biskupských konzistórií alebo eparchií. Sú vlastníctvom cirkevnej obce, ktorá koná ako vlastník a právny subjekt. Preto je potrebná láskavosť veriacich. Aj keď na biskupskej úrovni máme spoločnú víziu, ako by bolo možné riešiť takéto problémy, je tu ešte výmena názorov na úrovni cirkevnej obce, lebo je ešte veľa ľudí, ktorí majú historické rany, napríklad takých ľudí, ktorí boli vyhnaní v rámci akcie Visla. Takého dišputy by sa riešili úspešnejšie, keby sa podarilo zlepšiť poľsko-ukrajinské vzťahy.

Prečo nastalo oneskorenie v procese blahorečenia metropolitu Andreja Šeptického? Jedna verzia hovorí, že mu bránia poľskí rímskokatolíci.

Metropolita je obor ducha a pera. Je osobnosťou, ktorá prekračovala svoju dobu, čo bolo nebezpečné pre všetkých votrelcov, ktorí prišli na teritórium Ukrajiny. Zvlášť pre ruskú-cársku a stalinskú propagandu. Poľská historiografia je nejasná, keď ho posudzuje.

Kvôli tomu sú v procese blahorečenia viaceré štádiá. Na jednej strane bolo potrebné zodpovedať všetky otázky, ktoré boli položené dejinami: zozbierať a preštudovať archívny materiál, všetky diela metropolitu Andreja, jeho listy, výzvy a pastoračné listy. Bolo potrebné preskúmať všetky námietky a výhrady, ktoré boli vznesené rozličnými skupinami proti jeho menu. Preto je tento proces taký zdĺhavý a namáhavý. Ale je už dokončený. Už sa uskutočnilo zvláštne stretnutie, v rámci ktorého Svätý Otec František podpísal dekrét o hrdinských cnostiach metropolitu Andreja Šeptického. Teraz má dokonca iný titul: pred dekrétom bol nazývaný „Boží služobník“, no odteraz je „Venerabilis Dei Servus“.

K tomu, aby mohol byť nazývaný „blažený“, sa práve skúma jeden zázrak, ktorý Boh vykonal v dôsledku modlitby a osobitného príhovoru Andreja Šeptického.

Bude v Ukrajine publikovaná vedecká biografia o Andrejovi Šeptickom?

Historička Liliana Hentošová už zverejnila základné dielo, ktoré hovorí o činnosti metropolitu Andreja Šeptického v rokoch 1923 až 1939. Nemáme nijakú vedeckú rozpravu o jeho živote do konca prvej svetovej vojny, zvlášť pre obdobie jeho mníšskeho života a jeho pôsobenia ako biskupa mesta Stanislaviv a ako ľvovského metropolitu.

Vôbec to nie je ľahká úloha, lebo metropolita Andrej je osobnosťou globálneho formátu. Každý, kto začne na vedeckej úrovni študovať jeho život, vidí, že je to masa jedinečných informácií. Dokonca by som povedal, že metropolita Andrej Šeptický je stále ešte „veľkým neznámym“ v ukrajinskom ľude. Je to našou svätou povinnosťou urobiť ho známym.

Preložil o. Ján Krupa

Novinka z vydavateľstva

Posvätné manželstvo

Čo ak je Božím zámerom, aby sme boli v manželstve nielen šťa...

Bestseller o hodnote manželstva

O knihe
Cena u nás: 11,18 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo