Moslimovia sa spolu s nami klaňajú jedinému Bohu

Moslimovia sa spolu s nami klaňajú jedinému Bohu

Profesor islamológie Samir Khalil Samir.

Kedy už katolícki teológovia začnú reagovať a kritizovať svojhlavé počiny niektorých „katolíkov“?

Uplynuli už dva roky, čo som širokej verejnosti ponúkol slovenský preklad pôvodne nemeckej publikácie Biblia a Korán. Čo ich spája a rozdeľuje od berlínskeho profesora Karla-Wolfganga Trögera.

Samozrejme, že som sa pohrával s myšlienkou, či namiesto trápenia sa s prekladom radšej nespíšem o islame niečo pod svojím menom, keďže prekladateľa si všimne málokto. No zabránili mi v tom posledné zvyšky bádateľskej cti, keďže nerozprávam ani nečítam po arabsky.  

Bezprostrednou pohnútkou vzniku publikácie Biblia a Korán bola požiadavka kresťanov a kresťanských komunít získať hodnoverné informácie o islame. Práca na preklade ma nútila uvažovať aj nad vyjadreniami deklarácie Nostra aetate (čl. 3) Druhého vatikánskeho koncilu alebo paragrafu (841) Katechizmu Katolíckej cirkvi:

„Vzťahy Cirkvi k moslimom. Plán spásy zahŕňa aj tých, čo uznávajú Stvoriteľa, a medzi nimi predovšetkým moslimov, ktorí tvrdia, že sa pridŕžajú Abrahámovej viery a spolu s nami sa klaňajú jedinému, milosrdnému Bohu, ktorý bude v posledný deň súdiť ľudí“ (KKC 841).

Kde sú teológovia?

Príslušné učenie Druhého vatikánskeho koncilu a Katechizmu Katolíckej cirkvi si vysoko vážim, a to nielen kvôli zloženému kňazskému sľubu poslušnosti svojmu biskupovi a cez neho rímskemu pápežovi. Za mojím postojom je veľa hodín osobného bádania a túžba po pravde smerujúcej k láske vo svete, kde vás chce hocikto manipulovať, no málokto k práci na spoločnom dobre ľudstva.

Vážim si postoje pokoncilových pápežov k islamu. A zároveň chcem dodať, že máloktorí katolíci boli svätorečení vďaka svojmu postoju k islamu, ale napriek nemu, pretože nikto nie je neomylný vo všetkom. Súčasne sa pýtam, kde sú a čo robia teológovia z našich fakúlt, ak nie sú vycestovaní v zahraničí? Kedy už začnú reagovať a kritizovať svojhlavé počiny niektorých „katolíkov“, ktorí v našej vlasti bez poctivej teologickej prípravy zozbierajú vyjadrenia katolíckych svätcov proti islamu naprieč storočiami a vydajú ich bez patričného historického úvodu a hermeneutického komentára? Títo „katolíci“ vidia vo Svätom Otcovi Františkovi „liberálneho pápeža, ktorý sa bratríčkuje s moslimom“, a ich stádo utešene rastie. Týmto „katolíkom“, ktorí medzičasom, žiaľ, vedia všetko „najlepšie“, patril môj ironický komentár.

Popredný odborník na islam

A teraz už poďme v nadväznosti na minulý komentár uvažovať nad vzťahom islamu a kresťanstva na základe pohľadu egyptského jezuitu Samira Khalila Samira, ktorý vyučuje aj na Pápežskom východnom inštitúte v Ríme:     

„Aby sme pochopili islam, treba si uvedomiť jeho počiatky. Môžete nám načrtnúť sociálny a náboženský kontext, v ktorom sa vyvinulo Mohamedovo posolstvo?

Islam vznikol a vyvíjal sa medzi rokmi 610 a 632 na Arabskom polostrove a tam zvlášť v dvoch hlavných mestách Mekke a Medine. Vďaka Mohamedovej výnimočnej osobnosti malo týchto 22 rokov ovplyvniť rozhodujúcim spôsobom najskôr dejiny Arábie a potom aj dejiny Stredného východu a celého sveta.

Mohamed sa narodil okolo roku 570 v Mekke. Jeho otec zomrel krátko pred jeho narodením a aj mamu stratil skoro. Následne si Mohameda adoptoval najskôr starý otec a po smrti starého otca strýko. Obaja títo príbuzní patrili do významného kmeňa Kurajš. Neskôr sa Mohamed urobil závislým od bohatej vdovy Chadíže, ktorá obchodovala, a po nejakom čase sa s ňou aj oženil (1). Vo veku 40 rokov sa Mohamed utiahol na nejaký čas do samoty hôr a tam mal intenzívny mystický zážitok. Následne si zvolil za svoju životnú úlohu priniesť všetkým poznanie o jedinom Bohu. Podľa moslimského podania v Mohamedovej dobe mnohí ľudia hľadali monoteistické náboženstvo a silne duchovnú vieru. Tu treba uviesť predovšetkým Chadídžinho bratanca, istého Waraqu ibn Nawfala, ktorý podstatne prispel k vzniku islamu, a takzvaných hanífov (2).

Základná monoteistická myšlienka veľmi silno ovplyvnila Mohameda a natoľko zmenila jeho život, že ho nútila ohlasovať to, čo je mu postupne zjavované tajuplným spôsobom. Okrem toho nesmieme zabudnúť, že v Arábii žili početné židovské a kresťanské kmene, ba ešte viac: tri jediné arabské ríše, ktoré boli známe pred vznikom islamu alebo počas neho, boli kresťanské (3). Pohanské okolie v Arábii tým bolo istým spôsobom predisponované k prijatiu monoteistického posolstva.

Čo kázal Mohamed? V Mekke bolo posolstvo jasné, jednoduché a jednoznačne náboženské: verte v jedného jedinečného Boha, Alláha, a v deň súdu, v ktorý bude každý súdený podľa svojich skutkov a podľa toho bude určený buď pre peklo, alebo pre raj; úpenlivo proste Boha o odpustenie hriechov; konajte obidve predpísané modlitby (ráno a večer) (4); zdržiavajte sa cudzoložstva a odmietajte arabský zvyk zaživa pochovávať novorodeniatka. Okrem toho Mohamed kázal sociálnu spravodlivosť voči vdovám, sirotám a chudobným skrze vnútornú slobodu od bohatstva, pričom ťažisko jeho kázania pripomínalo starozákonného proroka Ámosa. No Mohamed predovšetkým vyhlasoval, že je prorokom, ktorého Boh vyvolil nato, aby priniesol ľudstvu posledné zjavenie; toto zjavenie je mu odovzdávané anjelom Gabrielom.

V časoch väčšej izolácie Mohamed hľadal pomoc u veriacich monoteistických náboženstiev, u tzv. „ľudí Písma“, teda u židov a kresťanov, ktorí v tej dobe ako jediní vlastnili zjavený spis. Súhlasili s Mohamedom, čo sa týka viery v jedného Boha, učenia o poslednom súde a zmŕtvychvstaní, no neakceptovali jeho tvrdenie, že je Božím prorokom.

Hovoríte, že kresťania a židia sa podieľajú na Mohamedovej viere v jedného jedinečného Boha, Alláha. Musí sa z toho vyvodzovať, že Alláh nie je špecificky moslimským Bohom? Mnohí ľudia v západnom svete sú totiž presvedčení, že Alláh je špecificky moslimským Bohom.

Toto presvedčenie je, žiaľ, naozaj veľmi rozšírené v Európe. No Alláh nie je „vynálezom“ Mohameda alebo islamského náboženstva. Tento slovný kmeň je spoločný pre všetky jazyky semitských národov a obyvateľov južného stredomorského priestoru a nachádzame ho v starozákonnej hebrejčine – a mimochodom aj v sýrčine a aramejčine – v slove Elohim. Arabský jazyk ponúka možnosť rozlišovať medzi Iláhom, jedným Bohom, a Alláhom, absolútnym Bohom. V slove Alláh splynul arabský člen al so substantívom Iláh. Alláh bol teda celkom jednoduchým menom, ktorým Arabi označovali Boha, a islam len prevzal už existujúci pojem, ktorý je v predislamskej poézii doložený práve pri kresťanských autoroch.

Napriek tomu – a to je príznačné – dnes moslimovia, keď prekladajú Korán do západných jazykov, odmietajú slovo Alláh prekladať slovom Boh alebo „Dieu“, alebo „God“. Stalo sa normálnou dogmou, že arabské slovo Alláh sa neprekladá. Považujem za fanatické tvrdiť, že toto meno označuje „Boha moslimov“ a nikto iný nemá právo používať ho. V Malajzii toto absurdné uvažovanie viedlo k tomu, že kresťanom zákonom zakázali používať slovo Alláh ako označenie pre Boha, pretože sa domnievajú, že moslimovia majú monopol na tejto pojem. A prekvapuje, že aj západní Európania sa držia tohto pravidla a slovo Alláh používajú v negatívnom zmysle, aby kritizovali moslimov – akoby išlo o božstvo, ktoré „patrí“ islamu.

Alláh bol súčasťou arabského panteónu a mnohí Arabi predislamskej epochy – medzi nimi aj Mohamedov otec – sa volali Abd Alláh, služobník Alláha. Azda pohanskí Arabi používali slovo Alláh, aby označili zvlášť mocné božstvo, ktoré niekedy dostávalo aj dodatok al-Rahmán, Milosrdný. Židia a arabskí kresťania používali slovo al-Rahmán ako označenie pre jediného Boha, ako to dosvedčujú niektoré nápisy z predislamskej doby, ktoré boli objavené v Arábii. Jeden veľmi dôležitý nápis, ktorý siaha do 6. storočia a obsahuje trojičné vyznanie, používa al-Rahmán ako atribút pre kresťanského Boha Otca, lebo hovorí o Al-Rahmánovi, jeho synovi Kristovi (Christos) a Svätom Duchu. Občas je Rahmán otcovským atribútom v kresťanskej a podstatným atribútom Boha v židovskej tradícii, zatiaľ čo u pohanských Arabov pomenúva jedno z najmocnejších božstiev.“   

Poznámky:

  1. Mohamed mal 25 rokov, keď sa zosobášil s približne 40-ročnou Chadídžou.
  2. Slovo haníf pochádza so sýrskeho pojmu hanpe a znamená pre kresťanských Arabov „pohan“. No v moslimskej tradícii tento pojem nadobudol význam „monoteista“ alebo „vyznávač pravej viery“ a bol aplikovaný na ani židovského, ani kresťanského Abraháma, porov. Korán, Súra 3 („Dom Imráma“).
  3. Ríša Himjarov v Jemene v 6. storočí a ríše Lachmidov a Ghassanidov na severe.
  4. Až neskôr, v Medine, budú predpísané modlitby rozšírené o obedňajšiu modlitbu a nakoniec na dnešných päť.

Zdroj: Samir Khalil Samir, 100 Fragen zum Islam. Warum wir die Muslime nich fürchten müssen, Augsburg 2009.

Novinka z vydavateľstva

Posvätné manželstvo

Čo ak je Božím zámerom, aby sme boli v manželstve nielen šťa...

Bestseller o hodnote manželstva

O knihe
Cena u nás: 11,18 €

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo