Transformácia „východnej časti pľúc“

Transformácia „východnej časti pľúc“

Pravoslávny Chrám svätého Michala v Kyjeve. Foto: wikimedia.org

Na Západe si to takmer nikto nevšimol, no nedávno sa stalo čosi, čo je dôležité pre celé globálne kresťanstvo.

Dňa 15. novembra 2018 vytvoril Synod Kyjevskej pravoslávnej cirkvi novú Ukrajinskú autokefálnu cirkev – čo je krok, ktorý Katolícka cirkev na Ukrajine privítala.

Je to len ďalšie prepuknutie „ukrajinského nacionalizmu“ v čase, keď je Rusko stále aktívnejšie? Alebo je to výsledok boja medzi Konštantínopolom a Moskvou o vplyv na Ukrajine? A čo znamená táto udalosť pre Pravoslávnu aj pre Katolícku cirkev?

V skutočnosti ide o kontinentálny posun v Cirkvi. Sv. Ján Pavol II. často vyzýval Európu, aby dýchala oboma stranami „pľúc“ – západnou i východnou. „Západná strana“ sa vo všeobecnosti chápe. Čo je však „východná strana“?

Od 11. do 14. storočia bola odpoveď jednoznačná: kresťanský Východ bol organizovaný okolo dvoch centier: konštantínopolskej cirkvi (ktorá obsahovala aj Grécko a Atény) a jej „dcérskej“ kyjevskej cirkvi, z ktorej sa kresťanstvo šírilo do ostatných východných krajín.

Charakteristické črty starobylej kyjevskej spirituality sa tvrdo potláčali, aby boli v súlade so záujmami moskovského modelu cézaropapizmu. „Podozrivé“ cirkevné knihy boli spálené. Cirkevné osobnosti, ktoré s tým nesúhlasili, zažívali represálie. Zdieľať

Medzi 15. a 18. storočím sa uskutočnil pozoruhodný „kontinentálny“ posun a Kyjev nahradila Moskva. Odvtedy boli centrami kresťanského Východu Konštantínopol a Moskva. Moskva do seba začlenila teritórium starobylej Kyjevskej Rusi i cirkevnú Kyjevskú metropoliu a stala sa tak Ruskou ríšou.

Charakteristické črty starobylej kyjevskej spirituality sa tvrdo potláčali, aby boli v súlade so záujmami moskovského modelu cézaropapizmu. „Podozrivé“ cirkevné knihy boli spálené. Cirkevné osobnosti, ktoré s tým nesúhlasili, zažívali represálie.

Kyjev bol podrobený „tretiemu Rímu“ (Moskve) za cárskej i komunistickej diktatúry. Stalinský ľadovec sa roztopil až rozpadom ZSSR. To, čo kremeľská propaganda prezentovala ako lokálne nacionalizmy, ktoré údajne ničia kresťanskú jednotu, bolo v skutočnosti oslobodzovaním národov a ich cirkevných spoločenstiev spod monopolného vplyvu najsilnejšieho nacionalizmu: ruského šovinizmu.

Na Ukrajine sa znovuzrodila idea autokefálnej pravoslávnej cirkvi. Kremeľ a jemu servilná Ruská pravoslávna cirkev proti nej bojovali dvojakým spôsobom.

Prvým bola metodická kampaň proti cirkevným a politickým udalostiam na Ukrajine. Ako poznamenal istý ukrajinský pozorovateľ, ruská propaganda používala terminológiu na prvý pohľad prevzatú zo „západného slovníka ‚humanitárnych hodnôt‘, no v skutočnosti pracovala s ideami vlkolakov, parazitov a fantómov“ (Andrij Baumeister). Západný svet si túto manipuláciu nevšimol a minimálne donedávna ju prijímal ako pravdu.

Druhý spôsob spočíva v propagovaní konceptu „ruského sveta“, ktorý presadzuje moskovský patriarcha Kirill, a v skutočnosti je kvázináboženskou imperiálnou doktrínou hlásajúcou „duchovnú jednotu“ všetkých po rusky hovoriacich a pravoslávnych národov.

Kardinál Christoph Schönborn: „Ako má Vatikán komunikovať s novou autokefálnou pravoslávnou cirkvou na Ukrajine? Ak ju uzná, znamená to konflikt s moskovským patriarchátom. Ak Vatikán novú cirkev neuzná, znamená to konflikt s ekumenickým patriarchátom.“ Zdieľať

To sa stalo zámienkou na legitimizovanie vojny Ruskej federácie proti Ukrajine, údajne na ochranu rusky hovoriaceho obyvateľstva. Teraz kremeľská propaganda pripravuje svet na nový možný útok na Ukrajinu s cieľom „ochrániť“ pravoslávne obyvateľstvo.

Dnes sme teda svedkami hlbokej transformácie „východnej časti pľúc“. Ekumenický patriarchát v Konštantínopole pochopil, kam veci smerujú, a nezvykle zintenzívnil svoje aktivity v pravoslávnom svete. Ekumenický patriarcha je síce len prvý medzi rovnými – nie jediný vodca cirkvi (ako pápež na Západe) –, no verejne prijal zodpovednosť za osud dcérskej cirkvi na Ukrajine, ktorá bola nekánonicky oddelená od Konštantínopolu.

Mnohé naznačuje, že východoslovanská časť „východnej strany pľúc“ je stále do veľkej miery disfunkčná. Komunizmus predstavoval hlbokú traumu, z ktorej sa národy bývalých sovietskych republík ešte celkom nespamätali. Na mnohých miestach ľudia stratili kresťanskú kultúru aj pravé pochopenie toho, čo znamená kresťanská viera. Preto je možné, že z Kyjeva budú stále prichádzať znepokojivé správy – na politickom i náboženskom fronte. Napriek všetkému však prebieha vážna reorganizácia a budúce zmeny ovplyvnia celý kresťanský svet.

Vplyv Konštantínopolu sa možno ukáže ako extrémne dôležitý. To sa ukázalo už na stanovách novovytvorenej ukrajinskej cirkvi, ktoré podstatne zmenili administratívne postupy smerom k demokracii.

Doteraz sa západní kresťania snažili primárne zachovať nedávny status quo s Moskvou, akoby ruskí pravoslávni predstavovali celý kresťanský Východ. V očiach Západu sa to zdalo nevyhnutné pre kresťanský pokoj a ekumenický dialóg. Vatikánska diplomacia si dávala pozor, aby nezasahovala do vnútorných záležitostí pravoslávia.

Súčasná situácia však predstavuje pre Katolícku cirkev jasnú výzvu. Kardinál Christoph Schönborn z Viedne nedávno povedal: „Ako má Vatikán komunikovať s novou autokefálnou pravoslávnou cirkvou na Ukrajine? Ak ju uzná, znamená to konflikt s moskovským patriarchátom. Ak Vatikán novú cirkev neuzná, znamená to konflikt s ekumenickým patriarchátom.“

Západné cirkvi si musia uvedomiť, že starý status quo je už dlhšie neudržateľný. Situácia si vyžaduje radikálnu revíziu súčasných pozícií vrátane opätovného premyslenia terajších modelov ekumenizmu. Zdieľať

Západné cirkvi si musia uvedomiť, že starý status quo je už dlhšie neudržateľný. Situácia si vyžaduje radikálnu revíziu súčasných pozícií vrátane opätovného premyslenia terajších modelov ekumenizmu.

Svedomití kresťania už skrátka ďalej nemôžu považovať za prijateľný jazyk ultimát a vylúčenia, ktorý používa Rusko. Ukrajinskí pravoslávni veriaci sú legitímnou súčasťou kresťanskej oikúmené a v súčasnosti sú obliehaní.

Môžu sa stať katalyzátorom civilizovanej transformácie celého postsovietskeho priestoru, počnúc Ruskom. Západniari by mali chápať nové skutočnosti vo východnej Európe, ako i to, že keď budú mať ukrajinské cirkvi širšie kontakty so svetom, môže to priniesť oveľa viac výhod, než keď budú naďalej izolované.

Po páde komunizmu mnohí západniari očakávali, že slovanský svet, ktorý bol dlho nútený mlčať, bude konečne môcť priniesť svoj vlastný príspevok ku kresťanskej kultúre a k celému svetu. Dnes, keď bola založená nezávislá Ukrajinská pravoslávna cirkev, sa možno konečne začína ozývať dôležitý hlas.

Myroslav Marynovyč
Autor je vicerektor pre misiu pri Ukrajinskej katolíckej univerzite v Ľvove na Ukrajine a predseda Inštitútu pre náboženstvo a spoločnosť na tejto univerzite. Bol zakladajúcim členom ukrajinskej helsinskej skupiny, väzňom svedomia (1977 – 1987), predsedom štruktúr Amnesty International na Ukrajine (1991 – 1996) a bývalým predsedom Ukrajinského centra PEN International. Bol aj hosťom na Bratislavských Hanusových dňoch v roku 2016.

Pôvodný text: The Transformation of the “Eastern Lung”.

Rubrika K veci je tvorená autorskými článkami prestížneho amerického magazínu The Catholic Thing, vychádza s podporou Kolégia Antona Neuwirtha. Článok nie je vyjadrením názoru Kolégia Antona Neuwirtha.

Pozrieť diskusiu

Fungujeme vďaka finančnej podpore našich čitateľov a pravidelných podporovateľov. Ďakujeme.

Podporte nás aj vy, aby sme vám mohli priniesť ďalšie kvalitné články.

Podporiť pravidelnou sumou Podporiť jednorazovo